7. Ustanovenie Eucharistie

Pápež Ján Pavol II. začal svoju encykliku „Ecclesia de Eucharistia“ slovami: „Cirkev žije z Eucharistie. Už dve tisíc rokov na oltároch celého sveta Kristus prichádza k nám pod spôsobom chleba a vína vo sviatosti, ktorú ustanovil pri poslednej večeri. Pápež napísal: „Eucharistia, Kristova spásonosná prítomnosť v spoločenstvách veriacich a ich duchovný pokrm, je to najcennejšie, čo Cirkev môže mať na svojej ceste dejinami“ (EdE 9)

Ježiš počas pozemského života, keď hlásal Božie kráľovstvo, veľakrát predpovedal ustanovenie Eucharistie. Poukázal na predobrazy zo Starého zákona, ktoré naznačovali túto sviatosť. Jedným  z nich bola manna, ktorou Boh kŕmil Izraelitov na púšti. Počas pôsobenia Ježiša predpoveďou ustanovenia Eucharistie je zázračné rozmnoženie chleba. (MK 8,1-9) Práve na tieto znaky sa Spasiteľ odvolal, keď o tom hovoril pri poslednej večeri. Poukazujúc na seba povedal: „Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba, lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ (Jn 6,32-33) Potom oznámil priamo: „...Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“(Jn 6,51) Mnohí poslucháči sa pohoršili a povedali: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?“(Jn 6,52) Aj niektorí učeníci odišli od Ježiša, hovoriac: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?“(Jn 6,60) Cirkev stáročia opakuje Petrove slová: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“ (Jn 6,68-69)

Ježiš si vyvolil čas Paschy, aby splnil predpoveď: dať učeníkom svoje telo a krv. Celebrujúc poslednú večeru s apoštolmi Ježiš splnil definitívnym spôsobom židovskú Paschu. (por.KKC1340) Židia počas Paschy požívali baránka, oslavujúc oslobodenie z otroctva. Ježiš zomrel za naše hriechy a v Eucharistii zanechal nám svoje Telo a Krv, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku!(...) Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“(Lk 22,19-20)

Ustanovenie Eucharistie sa uskutočnilo ako znak najväčšej lásky Boha k človeku. V katechizme čítame: „Pán miloval svojich, miloval ich až do krajnosti. Keďže vedel, že nadišla hodina odísť z tohto sveta, aby sa vrátil k Otcovi, pri večeri im umyl nohy a dal im prikázanie lásky. Aby im nechal závdavok tejto lásky, aby sa nikdy nevzdialil od svojich a dal im účasť na svojej Veľkej noci, ustanovil Eucharistiu ako pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania a prikázal ju sláviť až do svojho návratu svojim apoštolom.“ (KKC 1337)

„Ježišov príkaz opakovať jeho úkony a jeho slová „kým nepríde“, (1 Kor 11,26) nevyžaduje iba spomienku na Ježiša a na to, čo urobil, ale vzťahuje sa aj na liturgické slávenie – prostredníctvom apoštolov a ich nástupcov – pamiatky Krista, jeho života, jeho smrti, jeho zmŕtvychvstania a jeho príhovoru u Otca.“(KKC 1341) V encyklike „Ecclesia de Eucharistia“ nám Ján Pavol II. nechal krásne svedectvo osobného prežívania tejto pravdy. Napísal: „Viac než pol storočia deň čo deň sa moje oči sústreďovali na hostiu a kalich, v ktorých sa spojili čas a priestor a naživo sa predstavuje dráma Golgoty, odhaľujúc svoju tajomnú súčasnosť.“(EdE 59)

Zapamätajme si: Ustanovenie Eucharistie je znakom nekonečnej lásky Ježiša Krista. Pri poslednej  Večeri Ježiš prikázal svojim učeníkom sláviť pamiatku jeho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Celebrujúc Eucharistiu stávame sa svedkami a  účastníkmi na tajomstve spásy.