13. Ak sa obrátia, kamene a skaly sa premenia na kopy zrna a zemiaky sa samy zasadia

Panna Mária svoje Posolstvo v La Salette začína varovaním: „Ak sa môj ľud nebude chcieť podriadiť, budem nútená pustiť rameno môjho Syna,“ a končí ho prísľubom: „Ak sa obrátia, kamene a skaly sa premenia na kopy zrna a zemiaky sa samy zasadia.“ Tieto dve vety ako obe ruky Panny Márie spájajú celé Posolstvo. Matka vystiera svoje ruky k nám, k svojim deťom, ohrozeným nebezpečenstvami, aby nás zachránila a doviedla k svojmu Synovi. Panna Mária počas zjavenia ukazuje nám Ježiša na kríži medzi kladivom nášho odmietnutia a kliešťami nášho obrátenia. Ale vo svojom posolstve hovorí nielen o následkoch našej vzbury a prehrách, nutných k spáse, ale i o požehnaní, keď sa podriadime, čiže o všeobecných milostiach, ktoré nás premieňajú. Týmto naozaj materinským spôsobom nám ukazuje, že nielen trest, ale i odmena vplývajú na naše každodenné veci a udalosti.

Kristus nám sľúbil ako odmenu za plnenie Božej vôle nielen raj na druhom svete, ale aj teraz pokoj na zemi. Ježiš hovorí o ľahkom bremene a príjemnom jarme. Panna Mária nám takisto chce uľahčiť obrátenie a veľmi zreteľne nám ukazuje dobrodenia poslušnosti: „Ak sa obrátia, kamene a skaly sa premenia na kopy zrna.“ Kto pozná takúto obraznú symboliku reči Svätého písma, nebude prekvapený, že i Matka Božia používa túto obraznú reč. Jej slová nám pripomínajú zem mliekom a medom oplývajúcu. Sväté písmo často ukazuje, ako spolu súvisí bázeň voči Bohu s úspechom, nábožnosťou a bohatstvom. Takisto poznáme Pánovu výstrahu, že bohatý ťažko vojde do Božieho kráľovstva, že nielen z chleba žije človek, a že spravodlivý bude veľa trpieť.

Text o kameňoch a skalách, ktoré sa premenia na kopy zrna, zrejme treba chápať ako obraz, v ktorom nám chce Panna Mária ukázať nadprirodzenú a všeobecnú pravdu. Jej prísľub nebude pre nás prázdny a prehnaný, ak si predstavíme, čo by sme mohli dosiahnuť vďaka pokroku vedy a techniky samozrejme pod podmienkou, že vedecké poznatky nepoužijeme pre vojnové ciele, ale na mierové účely a dobro človeka. To si opäť vyžaduje základnú zmenu spôsobu zmýšľania a opravdivé obrátenie. Preto Panna Mária hovorí: „Ak sa obrátia.“

Čo je to naozajstné obrátenie? Už Starý zákon nás poúča, že obrátenie môže byť iba Božím dielom: „Potom budem na vás kropiť čistú vodu, že sa očistíte, od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás, odstránim z vášho tela srdce kamenné a dám vám srdce z mäsa. Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich.“ (Ez 36, 25-27) Evanjelium nám hovorí, ako sa to uskutočňuje skrz Ježiša, vteleného Syna. Svojou obetujúcou láskou zavŕšil na kríži našu spásu, jeho kríž nás bez našej zásluhy robí Božími deťmi. Ako sa to stane? Prostredníctvom viery: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,15) Je to viera v Ježiša Krista, viera v to, že sám Boh hovorí v Ježišovi, a na ňom zakladá svoje kráľovstvo. Viera, že za našu záchranu naozaj vďačíme Človeku, a to takému, ktorý visel na kríži.

Veriť – to je základná zmena v našom zmýšľaní o Bohu a jeho dielach vo svete. „Človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista.“ (Gal 2,16) „Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva, ale sú ospravedlnení zadarmo Jeho milosťou, vykúpením v Ježišovi Kristovi.“ (Rim 3, 23-24)

Viera v kríž je jediným prostriedkom, ktorým nás Ježiš vykúpil, lebo je dôkazom nepochopiteľnej Božej lásky, ktorá je príčinou i prameňom každého ozajstného obrátenia. Obrátenie je vlastne živý osobný vzťah k Ježišovi Kristovi, ktorého vnímame ako živú osobu, a týmto duchovným zážitkom získavame istotu, že na jednej strane sú naše hriechy odpustené a na druhej náš život nadobúda hlboký význam, lebo Boh nás miluje a prijíma. Obrátenie je i vyznaním viery v Ježiša Krista, ktorý nás obdarúva novým životom v ňom. Je vedomým putom s Ježišom a očakáva od neho plnosť spásy. Tento vzťah je povolaním učeníka, lebo zmena prekonaná vierou v kríž Ježiša Krista musí nájsť odraz v zmene a novej životnej orientácii. Čerstvo darovaná láska Kristova, ktorá nás oslobodila od hriechu, je láskou oslobodzujúcou. Tak ako Božie slovo vyžaduje odpoveď, ktorú mu dávame našou vierou, tak Božia obeta dokonaná za nás v Kristovi očakáva odovzdanie lásky. Vyžaduje od nás riziko viery a lásky. Jeho podstatou je vydať sa na cestu, cieľ ktorej ešte nevidíme, vnímať Boha vážne, lebo sa ho môžeme mocne držať a volať k nemu v najväčších trápeniach našej existencie, veriac v jeho lásku a vernosť. Ak máme odovzdávať lásku, musíme sa pre druhých stať svedkami spásy a príčinou obrátenia. Láska nás nevyhnutne vedie na cestu bratskej lásky: „Všetko, čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“

Slabosti a chyby iných nám niekedy môžu lásku sťažiť, ale Kristus nám ponúka nový pohľad a stavia blížneho do nového svetla, lebo on sám na nás v blížnom čaká. Ak chceme zbadať Ježiša, musíme sa pozrieť na blížnych, obzvlášť na tých, s ktorými nás spojil život. Toto je obrátenie, ktoré od nás chce Ježiš a o ktorom nám opäť hovorí Panna Mária v La Salette, aby sme si vybudovali nový vzťah k Bohu a k blížnemu, vzťah lásky a dôvery.

Výzvu k návratu a obráteniu nemáme chápať tak, že sa máme obrátiť, aby nás za to Boh odmenil, ale v tom zmysle, že Boh nás už obdaril svojou láskou a milosrdenstvom, že naše obrátenie nie je ničím iným ako našou vedomou odpoveďou na to, čo nám Boh dal zadarmo bez našej ľudskej účasti. Odpoveďou na jeho lásku a na jeho slovo je dôkazom našej viery. Preto záväzok náročného postupu treba chápať nie ako vedenie náročného života, len aby sme obstáli pred súdom, ale preto, aby sme viedli život milý Bohu, lebo on nás už prijal v láske a milosrdenstve a odpustil nám všetky viny. Náš mravný život má byť vďakou za vyvolenie a omilostenie, čiže znakom i dôkazom nášho obrátenia. Dôležité je, že Panna Mária v La Salette ako znak i prameň nášho obrátenia spomína svätenie nedele, Božiu bázeň a modlitbu. Hovorí o podriadení sa vláde jej Syna, v Lurdoch a vo Fatime vyzýva k pokániu a modlitbe. Sv. apoštol Pavol v jednej vete sumarizuje to, čo máme chápať pod pojmom obrátenie a pokánia: „Bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi.“ (Flp 3, 13-14) Obrátenie sa ku Kristovi, kráčať za ním je tým požadovaný – obrátením a podriadením sa.

Ten, kto sa obrátil, spolieha sa na Ježiša Krista, rozhoduje sa pre nový život podľa jeho vzoru a pritom dúfa v jeho pomoc, a tak stáva sa šťastným: „Tým víťazstvom, ktoré mení náš svet, je viera!“ Vo svetle víťaznej viery všetko vyzerá inak, radosti i trápenia ukazujú Boha. Slová Ježiša: „Hľadajte najskôr Božie kráľovstvo a všetko ostatné vám bude pridané,“ nadobúdajú konkrétnu podobu. A vo svetle prísľubu: „Tí, ktorí milujú Boha, zvolili si to najlepšie,“ je ľahšie vysvetliť, čo chce Panna Mária povedať vetou: „Kamene a skaly sa premenia na kopy zrna.“ Veď i na kamenistej pôde a kamenných terasách vyrastie obilie, za čo dnes vďačíme pokroku vedy a techniky.

V nebezpečenstve hladu v čase zjavenia obraz kameňov a skál, ktoré sa premenia na kopy zrna, je veľmi aktuálny. Veriaci ľud veľmi dobre rozumel hlbokému významu tohto prísľubu. Vedel, že bodliaky a tŕnie tohto sveta, núdza a chudoba, neúrody a katastrofy musia mať nejakú súvislosť s ľudskou vinou a hriechom. Prisľúbenie je potvrdením kresťanského presvedčenia, že nechce síce zaviesť raj na zemi, ale že tvárnosť tejto zeme by určite mohla osožiť človeku, keby sme žili podľa evanjelia, čiže keby sme sa obrátili. Čo všetko už mohlo byť premenené, keby sa celá veda a technika – zneužívaná na ničenie a záhubu – s učením Ježiša Krista využívala pre mierové účely. Kamene a skaly, bieda a chudoba rozvojových krajín, by sa dala premeniť na požehnanie a milosť pre nás, keby sme podľa Kristovho odkazu požili naše materiálne bohatstvo a skúsenosť výdobytkov vedy, techniky a komunikačných prostriedkov na zmierenie ich biedy.

Prísľub Panny Márie zároveň znamená, že ak sa obrátime, aj čas biedy a prehry sa stáva časom milosti. Určite je zmysluplné, aby sme v kameňoch a skalách videli tvrdý obraz nášho života, menovite obraz kríža a rôzneho utrpenia. Či sa už pod týmito symbolmi skrýva telesné alebo duchovné utrpenie, choroby ale nešťastné nehody, samota alebo staroba, vždy nás postavia pred nasledujúcu voľbu – alebo sa potkýname o tieto kamene a skaly, preklínajúc a strácajúc nádej, alebo sú pre nás schodmi, po ktorých stúpame čoraz vyššie na duchovnú úroveň vnútornej slobody a väčšej zrelosti. Pre každého môže to isté utrpenie znamenať niečo úplne iné. Ak napríklad niekoľko ľudí sa stane účastníkmi dopravnej nehody a všetci utrpia rovnako ťažké zranenia, napokon pre každého z nich má nešťastná nehoda celkom iný význam. Jeden z nich možno už dávnejšie zablúdil a žil vo vedomom vzdialení od Boha – preňho bude nehoda príčinou úplnej zmeny ďalšieho života. Druhý stál pred tragickým rozhodnutím, dôsledky ktorého by ho i s rodinou urobilo nešťastným – pre neho bola nehoda dôležitým upozornením, včas sa mu otvorili oči. Tretí bol ľahostajný vo viere a žil v zlej spoločnosti – nehoda je upovedomením o jeho ľahkomyseľnosti. A štvrtý je vzorným otcom rodiny, veriacim kresťanom, ktorý sa vždy a všade staral o svojich blížnych – preňho sa nehoda môže stať príležitosťou uchovania si kresťanskej viery a dôvery v Božiu prozreteľnosť, zažitie Božieho riadenia a jeho blízkosti v škole utrpenia. To isté sa týka všetkých členom rodiny i priateľov, všetkých, ktorí sa o nehode dozvedia.

Zrejme len jedinec môže vedieť či tušiť, čo mu chce Boh povedať a darovať týmto alebo iným utrpením. Často až po rokoch pochopíme, prečo nás stretlo nešťastie, prečo sme museli ísť obchádzkou, prečo sa nesplnili naše najkrajšie sny.

Ako kresťania by sme sa nikdy nemali s výčitkou pýtať, prečo Boh dopustil také utrpenie? Našim právom i povinnosťou je pýtať sa, aký je jeho cieľ. Obzvlášť by sme sa mali Boha pýtať, aký zmysel má kameň alebo skala v našom živote, aký smer nám ukazuje kríž. A nemali by sme sa znepokojovať, keď nás Boh navštevuje, keď nám je dobre a zdá sa nám, že Boh na nás zabudol. Pripomeňme si odpoveď Ježiša na otázku: „Kto zhrešil, že sa syn narodil slepý? Ani on, ani jeho rodičia, ale sa to stalo, aby sa na ňom zjavili Božie diela.“ Boh je v tomto prípade oslávený v zázraku, ktorý vykonal Ježiš. Mohol byť oslávený aj trpezlivým znášaním slepoty.

O uzdraveniach z chorôb v Lurdoch sa správne hovorí: „Najväčší zázrak Lúrd nie je v tom, že od zjavenia Panny Márie v roku 1858 tam niekoľko chorých bolo zázračne uzdravených ale v tom, že nespočetné množstvo chorých tam dostáva milosť kríža a sú preto uzdravení, aby s radosťou, vyplývajúcou z dôvery v Boha, ďalej s odvahou kráčali na ceste utrpenia.“

Leon Bloy napísal: „Povedz mi, čo si pretrpel, alebo si schopný pretrpieť, a ja ti poviem, akú máš hodnotu.“ Nikdy nesmieme zabudnúť, že „utrpenia tohto času nie sú hodné porovnania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“ (Rim 8,18)

Kto sa raz rozhodol uveriť v Ježiša Krista, berie ho vážne a žije jeho Dobrou zvesťou, ako prvú milosť dostane dar nečakanej slobody, opúšťajú ho falošné problémy, chuť sťažovať sa na ťažké časy alebo na blížnych. Ten kto sa obráti, všetko vidí v dôvere v Božiu pomoc, všetko znáša z lásky k nemu, cíti, že všetko sa deje pre jeho dobro.

Nielen že si so všetkým poradí, ale mocou toho, ktorý ho posilňuje, všetko premení. Dokonca i vina sa stáva požehnaním. Ako hovorí sv. Augustín: „Nebolo by zla, keby nebolo dobré to, že zlo existuje.“ Kardinál J. H. Newman píše: „Tým, ktorí nosia v sebe Krista, nič nemôže uškodiť. Ani skúška či pokušenie, utrpenie, bôľ, prehra a útlak, zlé reči nepriateľov, strata dobra, nič nás nemôže odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v našom Pánovi, Ježišovi Kristovi.“ (porov. Rim 8, 35-39).

Apoštol nám to povedal už skôr, ale v dnešnej dobe máme okrem jeho slova i potešenie vyplývajúce zo skúseností viacerých stáročí. Máme jeho vlastný život, ktorý nám ukazuje, že Kristus v nás je mocnejší ako okolitý svet, a že on víťazí. Máme históriu utrpenia všetkých jeho spoločníkov, vyznávačov, prvých i neskorších mučeníkov, ktorí dokazujú, že ruka Kristova nie je taká slabá, aby nám nedokázala pomôcť (Iz 59,1), že viera a láska naozaj prebýva na zemi a čokoľvek by sa udialo, jeho milosť pre Cirkev je postačujúca a jeho moc sa zdokonaľuje v slabosti..., že v každej dobe, keď sily Zlého vyvolávajú, objaví sa ešte viac mučeníkov a svätých, vstanú z mŕtvych.

Druhý prísľub Panny Márie je pôda, do ktorej sa zemiaky samy zasadia. I tento obraz bol dobre pochopený a mal znak naozajstného prísľubu. Kto v tých časoch mal zemiaky na jedenie, veľmi si ich vážil, lebo mu zachránili život. V tomto obraze nám Panna Mária pripomína vždy dôležitú pravdu: kresťanstvo ako odmenu nesľubuje bohatstvo a zdravie, materiálny úspech a dočasné šťastie, ale to, čo je nevyhnutné pre život – základné svetlo a potrebnú silu, aby z nášho života urobili nasledovanie Krista, a ak je to nutné, zároveň vziať kríž a kráčať po krížovej ceste. Máme prísľub Pána: „Hľadajte najskôr Božie kráľovstvo a všetko ostatné vám bude pridané.“ Nedostali sme na to žiadne sociálne a ekonomické recepty, ale mám istotu, že z moci Pána môžeme okúsiť už tu na zemi, aký dobrý je Pán, a to i vtedy, keď nás volá na krížovú cestu!

Obrátený človek má konštatovať, že Pánovo jarmo je sladké a jeho bremeno ľahké, a to nie až v nebi, ale už tu na zemi. Panna Mária v La Salette nehovorí o budúcich radostiach neba, ale o šťastí obráteného života už tu na zemi.

Ukazuje, že šťastie kresťanského života je skutočnosťou, ktorá všetkých, čo majú odvahu obrátiť sa a plniť Božiu vôľu, vedie k úžasu. Pôsobí, že v obrátenom živote vzdialenie od Boha sa mení na jeho blízku prítomnosť, útek na návrat domov, cudzina na vlasť, chudoba na bohatstvo, bôľ na radosť, urážka na úctu, nepriateľstvo na priateľstvo, tma na svetlo, zomieranie na zmŕtvychvstanie, smrť na život. Až kresťanská viera dáva nášmu ľudskému hľadaniu a plánom ich konečný význam – povzbudzuje ľudskú aktivitu. Nádej na nové nebo a novú zem zbavuje našu existenciu strachu a robí nás slobodnými pre iných. Táto nádej neklame falošnými sľubmi, ale dodáva elán do ochotnej aktivity pre radostný a dôstojný život už tu na zemi. Robí nás schopnými s dôverou znášať prekážky každodenného života a plniť jeho požiadavky.