17. V zime, keď nevedia, čo robiť, idú na svätú omšu jedine preto, aby sa vysmievali z náboženstva

V ZIME, KEĎ NEVEDIA, ČO ROBIŤ, IDÚ NA SVÄTÚ OMŠU JEDINE PRETO, ABY SA VYSMIEVALI Z NÁBOŽENSTVA

Táto sťažnosť Panny Márie znie neuveriteľne. Ale i súčasné popisy potvrdzujú, že to nie je prehnané. Tento príklad je vysvetlením zlej náboženskej situácie, ktorá vládla v časoch zjavenia. Aj keď je táto situácia podmienená časom a miestom, predsa len nás upozorňuje na náboženské nedostatky a znetvorenie nábožnosti, ktorú i dnes nachádzame, a ktorým vždy trpíme i v našom storočí.

Ak dnes na svätú omšu prichádza čoraz viac kresťanov len tak zo zvyku, alebo aby si krátili čas, sťažnosť Panny Márie je opodstatnená. Bol tu totiž pomenovaný problém, že nežijeme a nekonáme tak, ako to od nás vyžaduje naša viera a ako to od nás očakávajú neveriaci a inak zmýšľajúci ľudia. Slová Panny Márie vôbec nechcú byť nejakým nútením pre tých kresťanov, ktorí už vôbec nechodia na svätú omšu. Je to žaloba, sťažnosť na tých, ktorí síce ešte idú, ale nežijú spôsobom dôstojným svojho povolania. Bezduchá ústna modlitba, behanie do kostola zo zvyku môžu byť výsmechom z náboženstva. To, čo už prorok Izaiáš vyčítal židom a apoštol Pavol napísal kresťanom v Ríme: „Kvôli vám pohania sa rúhajú Božiemu menu!“ Iné heslo hovorí: „Kristus je svetlom a ty si majákom. Snaž sa, aby ľudia mohli zbadať svetlo!“

Áno, naozaj zbožným je len ten, kto svojím konaním a oddychom, čiže svojim spôsobom života ukazuje niečo z Božej podstaty a pomáha blížnym zažiť niečo z jeho lásky a dobroty.

Sväté písmo nás vyzýva: „Tak nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a chválili Otca, ktorý je na nebesiach!“ Máme potvrdzovať jeho lásku pred blížnymi, aby aj oni spoznali a chválili jeho nádheru.

Boh nepotrebuje našu obranu a ospravedlnenie, dožaduje sa nášho svedectva. Svet má právo na také svedectvo a príklad tých, ktorí veria v Boha, nazývajú sa kresťanmi a vedia o možnosti spásy. Preto nemôžeme sklamať svet v jeho najhlbšej túžbe po pravde, spravodlivosti a láske. Je pravda, že Cirkev je výčitkou svedomia spoločnosti, ale i spoločnosť môže byť výčitkou svedomia Cirkvi. Kristus prosil Otca, aby nás nevzal zo sveta, ale aby nás zachránil od zlého, čiže aby sme sa nepripodobnili svetu, ale aby sme boli jeho kvasom a soľou. Nemôžeme hovoriť unáhlené výroky a konať ako pohania.

Pokiaľ nemôžeme povedať o nás kresťanoch: „Pozrite, ako sa milujú!“ dovtedy sa viac – menej vysmievame z našej viery. Čím viac sa ukazujeme kresťanmi vernými Cirkvi pred očami iných, tým bližšie sme nebezpečenstva, že ak neplníme to, čo sa od nás očakáva, zosmiešnime kresťanstvo – náboženstvo lásky.

Konkrétny príklad máme už od čias Koncilu vďaka nepeknému a čoraz viac pohoršujúcemu sporu medzi pokrokovými a tými, ktorí by najradšej všetko v Cirkvi nechali tak, ako tomu bolo od vekov. Pokiaľ v sebe nenájdeme viac trpezlivosti a pochopenia, tak sa naozaj vysmievame z našej viery a stávame sa terčom výsmechu pre neveriacich. Ďalej musíme pripomenúť aj to, že Kristus nám neprikázal odsudzovať, ale milovať sa a pomáhať si. Práve Plačúca Matka z La Salette, Zmieriteľka hriešnikov, môže byť pre nás žiarivým príkladom ako sa správať voči svetu a ľuďom, ktorí – podľa nášho názoru chodia po falošných chodníkoch. Máme teda žiť s opravdivým spolucítením a kresťanskou zhovievavosťou, spojenou s úprimnou túžbou žiť svoju vieru tak, aby z nej žiarila kresťanská radosť a láska, a aby iní mohli ľahšie nájsť cestu a s odvahou potom po nej kráčať.

            Ako kresťania máme dôvod, aby sme neustále a znova prosili: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ (Mk 9,24) Verím, ale pomôž mi, aby som nežil ako neveriaci. Veríme síce, ale znova a znova sa správame, akoby sme nie celkom verili, čiže akoby sme boli neveriaci. To, čo by nás malo odlišovať od neveriacich, nie je to, čo konáme, ani to, ako konáme, ale to, prečo tak konáme, jedná sa o motív konania – a tým by mala byť láska. Len ak táto láska k Bohu pre blížneho viditeľná, nebudeme sa vysmievať z náboženstva a ani nebudeme dôvodom, prečo by sa iní z náboženstva vysmievali.

Veľa ľudí si predstavuje Pannu Máriu neskutočne, akoby jej život bol veľmi vzdialený od toho, čo je ťažké a bolestné. Tí, ktorí počúvajú jej slová, sa možno cítia urazení a začínajú pochybovať o pravdivosti zjavenia. Príčinou toho sú tiež mnohé nesprávne predstavy o Panne Márii. Ten, kto vidí Pannu Máriu vo svetle evanjelia a takú, aká sa telom a slovom zjavila v La Salette, kto pozná vtedajšie časy zjavenia, veľmi dobre pochopí túto jej sťažnosť. Najprv sa Panna Mária v slzách sťažuje, že sa nechceme podriadiť jej Synovi, čím riskujeme stratu večnej spásy. Pociťuje nutnosť neustále za nás prosiť, aby nás neopustil jej Syn, aby nás nenechal napospas osudu. To by bolo to najhoršie, čo by nás mohlo stretnúť, pretože by sme boli nenávratne zatratení. Signálom toho, že nás Ježiš neopustil sú katastrofy a úroda, ktorá sa kazí z našej viny. Panna Mária už nemôže dlhšie podopierať rameno Svojho Syna, lebo tieto neúrody sú pre nás spasiteľné a pre viacerých, žiaľ, dokonca nutné. Ako na znamenie odporu voči svojmu Synovi poukazuje Panna Mária na znesvätenie nedele, chýbajúcu Božiu bázeň, rúhanie sa, zanedbávanie modlitby. Myšlienka na následky bezbožného správania núti jej srdce plné materinského súcitu zvolať: „Chodia k mäsiarovi ako psy.“

Máme tu obraz podmienený časom a prostredím. Aby sme správne pochopili jeho význam a obsah, musíme objasniť situáciu, ktorej sa týka. Obrazy a prirovnania nám pomôžu pochopiť obsah, ale na druhej strane môžu i zastrieť zmysel, ak si ich nesprávne vyložíme.

Keď Panna Mária používa šokujúce prirovnanie, nejde tu v prvom rade o cirkevné prikázania podmienené časom a ani vylúčenie zdržanlivosti od mäsitých pokrmov. Jedná sa o smutnú pravdu – Panna Mária hovorí o ľuďoch, ktorí nesvätia nedeľu, meno Božie berú nadarmo, nemodlia sa – čiže hovorí o ľuďoch, ktorí neudržiavajú s Bohom žiadny kontakt. Ich sa týkajú slová plné ľútosti: „Chodia ako psy.“ Ako psy opantané mäsom nemajú žiadnu zábranu, ak sa nemusia báť palice, tak aj my sa dávame nalákať na pôvab časnosti a toho čo je pominuteľné, ak neudržiavame s Bohom živý kontakt. Dá sa lepšie ako týmto prirovnaním zviditeľniť materializmus našej doby?

Posolstvo z La Salette by sme hodnotili nesprávne, ak by sme tieto slová chápali ako pohŕdanie týmito ľuďmi. Je to obraz Matkinej ľútosti a vážne varovanie. Ešte raz sa postavme na miesto milujúcej a zodpovednej Matky. Vie veľmi dobre o strašných následkoch bezbožného života, nadmerného používania alkoholu, nikotínu a narkotík. Panna Mária musí vedieť, že bezhraničná sloboda, neobmedzená chuť uspokojiť si žiadosti sa prezentujú ako ideál, takisto ako vychvaľovanie sa nepretržitou túžbou po pôžitkoch, čo má byť konečným a najvyšším zmyslom života. Všetky médiá systematicky propagujú vedomé využitie v sexuálnej zmyselnosti, hrubú žiadostivosť užiť si a príjemnú pohodu bez rizika, vychvaľovanie verejnej prostitúcie. Ak Matka vidí, že jej deti sú ohrozené utopením v nečistom prúde neobmedzenej závislosti od narkotík, erotiky a sexuality, vtedy sa jej šokujúce a odpudzujúce prirovnanie stáva pochopiteľným. Ktorá matka by neurobila všetko pre to, aby zachránila svoje deti pred takýmto nedôstojným otroctvom! Teraz máme na mysli upozornenie sv. Pavla, ktorý v liste Rimanom píše: „A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plní neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plných závistí, vrážd, svárov, ľstí, zlomyseľnosti, sú klebetní, utŕhačský, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní.“ (Rim 1,28-31)

Pretože sa jedná o veľmi vážny problém, ktorý sa týka i našich čias, zacitujeme Leonida Brežneva, kľúčovú postavu ľudového boľševizmu, ktorý 22. apríla 1970, pri príležitosti 100. výročia narodenia Lenina, ponurými slovami predpovedal západnému svetu jeho budúcnosť: „Západ zalieva obrovská vlna zločinov a temného zmätku narkománie, pornografie, zvrhlých citov a okyptených duší. V dôsledku tejto mravnej zruinovanosti Západu zvíťazí medzinárodný socializmus a komunizmus.“

Biskup z Akwizgranu ako odpoveď napísal: „Bránim sa takýmto predpovediam o prevahe komunizmu a jeho víťazstvom nad kultúrou Západu. Neviem si predstaviť, že náš národ by sa stal neverným svojej hrdej histórii a úplne by sa poddal materialistickému zmýšľaniu, chutí užívať si, dychtivosti využitia a nemal by už žiadne pochopenie pre duchovné hodnoty náboženské a mravné. Celá kultúra európskych národov je založená na základoch kresťanskej viery. Z nej čerpali silu, aby sa v priebehu stáročí vydobyli trvalé hodnoty literatúry, umenia a vedy, ktoré do dnešných čias vzbudzujú všeobecný obdiv sveta. Myšlienka, že všetky tieto hodnoty by mali byť premrhané súčasným a prichádzajúcim pokolením kvôli ich morálnemu pádu nám nemôže dať pokoj. Preto ako biskup, ktorý miluje svoj národ, sa cítim zvlášť zodpovedný a považoval by som to za veľké zanedbávanie povinností, keby som nezdvihol hlas a neupozornil na nepretržite pokračujúci mravný úpadok. Kvôli pocitu zodpovednosti musím ostro povedať – súčasný vývoj smeruje k zničeniu celého mravného poriadku, otriasa základmi každej zdravej a dôstojnej ľudskej spoločnosti. Takto to nemôže ísť ďalej! Národ vstáva alebo padá vďaka svojej mravnej sile. Takéto je jednoznačné poučenie z dejín.“

Ako mohlo k tomu prísť? To, čo svätý Pavol ukazoval pohanom ako príčinu pádu, dnes sa dotýka mnohých kresťanov: „Božiu pravdu premenili na klamstvo a ctili si stvorenie namiesto slúžiť stvoriteľovi,“ píše sv. Pavol v liste Rimanom. „Ich koniec je zatratenie, ich boh je brucho, hanba je ich slávou a zmýšľajú prízemne,“ napíše v liste Filipanom. Porovnanie s psami nám môže pomôcť odhaliť a zničiť skryté modly nielen spoločnosti, ale aj nášho vlastného života. Núti nás k stálej kontrole, či sa nesprávame voči peniazom a príjemnostiam, úspechom a užívaní, poctou a moci, alebo či sa nesprávame voči druhému človeku ako psy voči mäsu. Každý človek má svojho pána, či o tom vie, alebo nevie, či to chce, alebo nie, či si ho sám zvolí, alebo ním ostáva zotročený. Kto si namýšľa, že vôbec nemá pána, ten je už načisto zotročený a ani necíti putá, ktoré nosí. Nemusíme znova a znova konštatovať, že ľudia, ktorí sa oslobodili od oddanosti svojej kresťanskej viere často upadajú do otrockej závislosti bludov a povier v ich najsmiešnejšej podobe. Sú väzňami duševnej slepoty, obeťami zmätku a poblúdenia ľudí, ktorí sa opäť ocitli v tme a tieni smrti. Pomyslime si len na dvojicu zaľúbených, ktorí ak chcú vlastniť sami seba navzájom a výlučne pre seba, automaticky podľahnú chorobnej žiarlivosti a ich láska sa stáva otroctvom.

Znova a znova sme ohrozovaní žiadostivosťou užiť si zmyselnosti sexu, peňazí a pohodlia prostredníctvom moci a pocty. Nielen bohatstvo, ktoré človek vlastní, ho môže urobiť svojim otrokom – ťavou, ktorá ťažko prejde uchom ihly, ale aj bohatstvo ako post, ktorý chceme napriek všetkému a za každú cenu dosiahnuť. Všetko nás to natoľko pohlcuje, že zabúdame na Boha a na svedomie, lebo ho neberieme ľahkovážne, čo z nás robí ľudí, ktorí „chodia k mäsiarovi ako psy.“ Každý človek stojí pred voľbou – či si do centra postaví seba samého, či Boha. Bez centra ako bez cieľa totiž človek nemôže existovať. Alebo očakávame šťastie a konečné naplnenie od Boha, a vtedy ho oslavujeme, alebo šťastie hľadáme a očakávame v stvoreniach, a vtedy ich zbožňujeme a stávame sa ich otrokmi. Kto dnes nechce slúžiť Bohu, slúži svetu, pohltenému výrobou a konzumáciou. Kto nechce slúžiť Bohu a nehľadá to čo je hore, ten sa stáva otrokom pominuteľných vecí a koná modloslužbu.

Stvorenie – natoľko, nakoľko ho človek už podmanil – fascinuje tak, že nám hrozí opantanie jeho pôvabom a zabudnutie na večné dobrá. Život teraz s dobrom a materiálnymi príjemnosťami sveta sa zdá tak žiaduci, akoby človek nepotreboval žiadne prísľuby o nejakom druhom lepšom svete. Všetky nové náboženstvá hlásajú iba časné šťastie a veľa ľudí sa nechá nalákať. Neukazuje sa im šťastie ako potecha a prísľub večného života, života po smrti, ale je to akoby bezpodmienečný sľub splnený už tu a teraz. Fascinácia týmto šťastím vyplýva z jeho časného uskutočnenia. Nové náboženstvá majú spoločnú črtu v hlásaní jedine dočasného šťastia. Dištancujú sa od kresťanstva, zavrhujú ho, niekedy tvrdo, lebo smerujú ku konkrétnemu šťastiu. Dlhé čakanie na prísľuby o spravodlivosti, ktorá sa nachádza na druhom svete a trpká skúsenosť každodenného života vyvolávajú skepsu, dištancovanie od kresťanstva a jeho odmietnutie. Boh nachádzajúci sa na onom svete je zvrhnutý z trónu a na jeho mieste v časnom sete sa pýšia bohyne a bôžikovia. Fascinácia je ľudskou skúsenosťou, patrí k ľudskej existencii. Dokiaľ je človek duševne zdravý, je niekým alebo niečím nutne fascinovaný. Dnešného človeka fascinuje budúcnosť a to, čo teraz je nové. Už nie to čo je sväté, ale to čo je iné, neobvyklé, lenže nie v kresťanskej Cirkvi, ale vo svete – niečo, čo tu ešte nebolo, budúci raj univerzálneho blahobytu a mieru.

Táto zdanlivá sloboda je nebezpečnou hrozbou zneužívania vlastnej slobody a ničenia práv druhých prostredníctvom každého, kto sa nechce spojiť s Bohom. „Skutočne sme slobodní len ako väzni Krista,“ hovorí Edzard Schaper. Je zrejmé, že túžba po Bohu a po večnom šťastí sa síce nesplní tu na zemi, ale nikdy nemôže byť úplne zničená. Nemali by sme, a ani nechceme zabudnúť na slová Plačúcej Božej Matky: „Chodia ako psy,“ bez toho, aby sme si čo len nakrátko nespomenuli na podobenstvo o márnotratnom synovi. Mladší syn tak isto zvolil veľmi vytúženú slobodu, až sa ocitol pri sviniach a dal by za to všetko, aby sa mohol s nimi najesť. Myšlienka na dobrého otca mu dodala odvahy a silu na návrat domov. Nemohol by aj obraz Plačúcej Božej Matky ukázať zblúdenému svetu návrat od nedôstojnej závislosti človeka k viere a k slobode Božieho dieťaťa? Nás môže oslobodiť len zážitok viery, porovnanie celej časnosti s večným životom.

Odstránenie neduhov a prehnaného používania prostriedkov kultúry je dnes oveľa dôležitejšie a nevyhnutnejšie, aby sme si zachránili vnútornú slobodu a pripravenosť, respektíve, aby sme ich znovu získali. Takto môže získať prostriedky, ktoré nám môžu byť nápomocné k tomu, aby sme nakŕmili hladných v krajinách, kde každý tretí človek je podvyživený, lebo za tieto národy sme všetci zodpovední.

Štrasburgský biskup Elchinger hovorí, že: „Podelenie sa je najistejšou cestou, ako sa zachrániť pred vnútorným otroctvom. Evanjelium sa nedá zmierniť ani s pravicovým ani s ľavicovým materializmom. Neukazuje nám cestu ku kapitalistickému alebo socialistickému bohatstvu. Evanjelium pozýva k deleniu výsledkov hospodárstva na základe bratstva, v ktorom vlastníctvo dobra nezotročuje človeka.“

Deti bez váhania, ale bezmyšlienkovite odpovedali: „Nie Pani.“ Aby sme rovnako odpovedali, museli by sme byť rovnako nesústredení a naivní ako tie deti. Kto nevidel – samozrejme v prenesenom význame – pokazené obilie? A kto si pri tom nespomenie na všetky nesplnené predsavzatia a plány, na všetky neúspechy a nesplnené nádeje, na neuspokojenú túžbu po šťastí a láske, na otázky bez odpovedí a nevyriešené záhady vlastného života i svetových dejín? Naozaj oslobodený a zdravý sa cítime až vtedy, keď si vieme dať rady s našim každodenným životom. Keď, ako hovorí sv. Terézia z Lisieux: „Malé každodenné veci sa stanú pre nás skutočne veľkými.“ Panna Mária ukazuje deťom, a tým aj nám, konkrétnu každodennosť. Kresťanská viera nám nechce ponúkať ilúziu raja na zemi, a už vôbec nie odvrátiť našu pozornosť od tvrdej reality života.

Samozrejme, že Spasiteľ, ktorý „znáša prehru“ na kríži, je pre našu túžbu po šťastí horkým sklamaním a dráždivou provokáciou. Všetci túžime po šťastí a chceme ho zažiť tu a teraz. Chceli by sme zničiť hodiny a roztrhať kalendáre, lebo každodenná monotónnosť nás dusí nekonečnými hodinami povinností a termínov. Možno, že zvlášť zreteľne a bolestne zažívame pravdu, ktorú nám odovzdáva sv. Pavol ako skutočnú pravdu kresťanstva: „Nechcem poznať ani hlásať nič iné ako Ježiša Krista a to ukrižovaného.“ (1Kor 2,2)

Nemusíme zmenšovať ani popierať napätie medzi našou túžbou po šťastí a skutočnou spásou, ktorá nám bola zvestovaná a v ktorú veríme. Je to napätie, kvôli ktorému všetci trpíme, a niekedy sa cítime i zlomení. Túžime po konkrétnom šťastí, ale náš každodenný život je naň skúpy. Dennodenná nuda a monotónnosť sú ako šero, ktoré na nás dolieha. Drobnosti dní, unavujúce maličkosti rodinného a spoločenského života, sny a vízie mladosti sa nepozorovane menia na sivú nudu. Ale to, čo zvestuje ukrižovaný Ježiš, je posolstvom šťastia v najhlbšom význame – a to je viac ako všetky prísľuby pozemského raja.

Ježiš nezničil hodiny ani nepotrhal kalendáre. Radšej prijal a prežil každú hodinu v každom dni. Vedomie, že nás nik neklame šťastím získaným pokazenými hodinami a potrhanými kalendármi, že môžeme veriť, že práve v tej každodennosti, často bolestnej, a akoby nezmyselnej a banálnej, sa napĺňa naše konkrétne šťastie, je pre nás radostne. Spásu nedosiahneme snívaním o živote, veď z toho by sme nič nemali, lež uprostred reality nášho života a našich dejín Boh sa k nám priblížil v konkrétnosti hodín a kalendára.

Nie je Bohom výnimiek a ľudských snov. A práve o tom je odkaz Ježišovho posolstva, plného nádeje a radosti. Ukrižovaný Ježiš je naozaj s nami, ktorí túžime po ozajstnom šťastí, i keď sa nám len zriedka darí spievať pieseň Božej chvály. Nie je Bohom tých, ktorí cítia rozkoš šťastia, bohatstva, úspechu, zdravia a telesnej krásy, ale je Bohom pre tých, ktorí v každodennej práci, v starostiach a láske zodierajú všetko, čo majú – aj svoje telo.

Čo sa stane s našou neustálou túžbou po šťastí? Neostane v podvedomí? Naše ponížené telo, zničené životom, chorobou a smrťou, sa bude podobať Jeho oslávenému telu. Naša túžba po šťastí je opodstatnená. Veď existencia spásy, v ktorú veríme, sa plní inak a nádhernejšie, ako by sa nám mohlo zdať. Možno lepšie pochopíme neočakávanú otázku Krásnej Panej: „Či ste niekedy videli zhnité zrno?“ Touto otázkou, ktorá zrejme s ničím nesúvisí, nás Mária akoby na ukončenia zjavenia – opäť privádza späť k tvrdej realite do našej každodennosti. Tak ako Ježiš v Reči na hore, tak aj Panna Mária vo svojom posolstve na hore La Salette upriamuje našu pozornosť na svet. Tam treba zažiť skutočnosť spásy. V našom každodennom živote treba nájsť Božiu lásku a starostlivosť a vďaka viere v jeho lásku máme plniť jeho vôľu, milovať Boha a každého človeka, ktorý nás potrebuje.

Všetko má svoj zmysel. Všetko prispieva k nášmu posväteniu alebo k našej záhube. V La Salette pripomína Panna Mária chlapcovi istú udalosť, na ktorú už dávno zabudol. Panna Mária presne pomenúva miesto udalosti – malé pole v istej neďalekej dedine. Nielen miesto, ale aj priebeh celej udalosti opisuje veľmi detailne, opakuje i slová tam vyrieknuté, čo prebúdza Maximínovu pamäť. Malý šinter s údivom a radosťou súhlasí: „Skutočne to tak bolo, už viem, takmer som na to zabudol.“ Táto epizóda natoľko otriasla Maximinovým otcom, že sa obrátil.

Naša Nebeská Matka nás chce svojim záujmom nanovo upozorniť, že stojí pri nás a stará sa o nás. Je vždy pripravená nám pomáhať, pozdvihnúť nás, potešiť, ale hlavne doviesť k svojmu i Božiemu Synovi. Za týmto účelom často používa zhnité obilie nášho každodenného života.