61. Bača

Bol raz jeden bača a mal košiar plný oviec. Boli krásne, mladé i dospelé, dokonca aj barany. Vedel o každej jednej, všetky ich ľúbil a vzorne sa o ne staral. Mal tiež obrovský salaš, robil syry, korbáčiky a rôzne iné pochúťky. Jeho žena bola šikovná gazdinka, do koča aj do voza, a deti boli pre túto prácu tiež nadšené. Jednoducho, všetko v poriadku. Jedného dňa bačovi malá biela ovečka ochorela a zahynula. Gazda i celá jeho rodina boli smutní. Bača vedel, že bežne ostatným gazdom ovečky hynú, že ešte má plno iných oviec, že lepšie je, že tu už nie je, akoby sa mala trápiť chorá. To všetko vedel, ale chcel si poplakať. Bol smutný. Nebol ani hlúpy, ani precitlivelý, ani "málo veriaci". Darmo ho ostatní bačovia utešovali, darmo mu dávali tisíce príkladov, že komu každému sa to už stalo, nechcel počúvať. Nechcel počuť, že to bude dobré, že všetko časom prebolí, a že tak to malo byť. Chcel smútiť, kým sám bude chcieť. Ľúbil ju a chýba mu. Nechcel, aby ostatní riešili, či to so smútkom nepreháňa, že by už mal prestať a čo by mal začať robiť. Bača bol obyčajný človek, ktorý, keď sa ovečka narodila, bol šťastný, keď potrebovala pomoc, tak pomáhal, keď bola zafúľaná a vyzerala smiešne, schuti sa smial, keď bola chorá, tak sa staral, keď zahynula, tak smútil a plakal. Nikomu nič nevyčítal, nehľadal vinníka, nebol zlostný, ani sa nechcel nikomu pomstiť. Jednoducho, zahynula, chýba mu, tak smúti.

Ani my nie sme stroje, ktoré vedia svoje city tak kontrolovať, aby sme vyzerali vždy tak, ako by si to možno ostatní predstavovali. A vlastne, prečo by sme sa mali snažiť cítiť niečo iné, čo v skutočnosti cítime. Veď Boh nás pozná. Keď sa tešíme, tak buďme veselí, keď sa nahneváme, tak buďme nahnevaní, a keď smútime, tak plačme. Pred ním sa nemusíme hrať na dokonalých, na takých, ktorí vedia všetko vysvetliť, pochopiť a "krásne pod kontrolou" všetko prežiť. Dal nám všetky pocity. Obyčajný človek, človek, ktorý žije, ktorý skutočne žije, nevie byť "v pohode" úplne vždy. Nedá sa žiť tak, že budeš presviedčať samého seba, ostatných ľudí a hlavne Boha, že ty zvládneš všetko, veď si silný, rozumný a hlavne "veriaci". Teš sa, nahnevaj sa, zľakni sa, blázni, smúť a plač a zase sa raduj. Veď žiješ! Hlavne, nech prežívaš čokoľvek, nezabudni milovať. Milovať vždy a za každých okolností. Za to, čo ty cítiš, nemôže nikto iný, iba ty. Ďakuj Bohu za všetko, čo prežívaš. Jemu nemusíš nič vysvetľovať. On vie a je pri tebe. V radosti ti dáva ruku, aby ste spolu tancovali, na ťažkej ceste ťa podopiera, aby ste to spolu zvládli. Keď plačeš, nastaví ti rameno a bude ho držať dovtedy, pokiaľ budeš chcieť plakať. Keď sa nahneváš a máš zlosť, čaká kým ťa to prejde, roztiahne náručie a pripravuje objatie. On nie je ten , ktorý nám nakladá kríže a čaká, či budeme dosť vhodne reagovať, a podľa toho pôjdeme do neba alebo do pekla. On je ten, ktorý nás, nech sa deje, čo sa deje, miluje rovnakou láskou a chce, aby sme sa milovali navzájom a milovali jeho tiež, nech sa deje čokoľvek. Keď je ťažko, nezačni nenávidieť, neprestaň milovať! A hlavne, neobviňuj Boha, prečo ti toľko "naložil"!

Autor: Michaela Mihalikova Petrušová

PS: Ak niekto tancuje, podaj mu ruku do tanca. Ak niekto ide po ťažkej ceste, podopieraj ho. Ak niekto plače, nastav rameno a drž ho až dovtedy, pokiaľ to bude potrebné. Ak sa hnevá, počkaj kým prestane a objím ho. Keď bude hladný, daj mu jesť a keď bude opustený, buď pri ňom. Hlavne veľa nerozprávaj, nevysvetľuj, neupokojuj a nepýtaj sa. Buď tu vždy pre druhého, ale nerozprávaj veľa. Veď mať vždy svoje pocity úplne pod kontrolou je nemožné. Sme nedokonalí, Boh to vie a miluje nás dokonalou láskou. Veď je náš bača a my jeho milované biele ovečky.