Dubnica nad Váhom

Jak náhle zavíta kvetový máj, celé množstvá turistov, rozličných zkúmateľov prírody, vyprav školských zaplavia údolie zvlášť strednieho a hornieho Váhu, obdivujú rúcaniny, rumy starých dejepisných hradov, pôvabné, malebné kraje čarokrásneho Povážia.

Nábožný slovenský ľud ale vezme pútnickú palicu do ruky a za predneseným krížom a zástavámi nábožné piesne spievajúc, znášajúc bremeno dňa a horka, hrnie sa pešo na spôsob svojich predkov, do mestečka na jednom najkrásnejšom bode okúzlivého Povážia ležiacého, do Dubnice k milostivej soche Panny Márie duševne sa obrodiť."

Takto opisuje púte do Dubnice miestny farár Jozef Beňák v r. 1925. Vtedy už mali za sebou bohatú tradíciu. Záznam odvolávajúci sa na kanonickú vizitáciu z r. 1831 konštatuje, že púte k milostivej soche Panny Márie do Dubnice nad Váhom sa každoročne konávajú za obrovskej účasti ľudu od r. 1742. Význam týchto pútí uznali pápeži, ktorí udelili odpustky viazané na dubnický chrám: Klement XIV. dňa 21. 6. 1770, Pius VI. dňa 10. 11. 1795 a Pius VII. apoštolským breve z r. 1811 privilegoval hlavný oltár dubnického kostola.

V Uhorsku bola Dubnica známa mariánskou úctou natoľko, že v čase maďarizácie nášho územia dostala na základe Apponyiho zákonov z 2. 6. 1907 meno Mariatôlgyes, čo v preklade znamená Máriina Dubnica.

Veriaci si uctievajú Dubnickú Pannu Máriu v jej vyobrazení, ktoré ideovo predstavuje Kráľovnú neba (por. Zjv. 12, 1). Ide o jednoduchú ronobarokovú sochu silne ovplyvnenú gotickou predlohou. Skulptúra zobrazuje Madonu s Dieťaťom, ktoré pravou rukou nežne objíma tvár Matky. Toto gesto robí súsošie Dubnickej Panny Márie s Dieťaťom výnimočným - obyčajne Ježiško na rukách Matky pravou rukou žehná.

Dubnická assuta pochádza z rokov 1644-1661 a bola umiestnená v Kaplnke Nepoškvrneného počatia Panny Márie na Trenčianskom hrade.  Správa,  že táto  socha pochádza z Trenčianskeho hradu, je uvedená vo vizitácii biskupa Jána Gustíniho z r. 1766. Trenčiansky župan Juraj Ilešházi dal plastiku preniesť do dubnického kaštieľa po r. 1676, kedy bol kaštieľ prestavaný na rodinné sídlo Ilešháziovcov. Sochu daroval farskému kostolu gróf Mikuláš Ilešházi niekedy medzi r. 1719-1723.

Príčinou nevšednej úcty k dubnickej Madone boli mimoriadne udalosti, ktoré sa v súvislosti s ňou udiali. Predzvesťou nezvyčajných udalostí sú sny, v ktorých grófka Terézia Beréni - Zichiová, druhá manželka Jozefa Ilešháziho, videla dubnickú sochu. Ako prvý zázrak sa spomína rozkvitnutie ľalie, ktorú dal Ján Sefranovič do ruky Madony. Keď sa ľudia dozvedeli o tejto udalosti, začali sa utiekať k Dubnickej Panne Márii so svojimi problémami i chorobami. Modlitbu spájali s vierou a mnohé takéto modlitby boli na príhovor Panny Márie vypočuté. V archíve RKFÚ v Dubnici nad Váhom je kronika, ktorej titulná stránka nesie názov Ectypon Redivivum sive Magna Hungaria Domina et Patrona Virginis Matris Dei Maria Effigies qua olim in Moneta Aurea et Argentea Regni cusa Nunc plurimis Pratys illustris Dubnicza clarescit. V preklade do slovenčiny znamená: Oživená socha alebo obraz Veľkej Panej Uhorskej a Patrónky, Panny Matky Božej Márie, ktorá kedysi nachádzala sa na zlatých a strieborných minciach kráľovských a teraz žiari v mnohých milostiach slávnej Dubnice. Jej zožltnuté strany sú popísané výpoveďami tých, ktorých sa dotkla mimoriadna Božia milosť na príhovor Dubnickej Madony a ktorí dosiahli uzdravenia z chorôb rôzneho druhu: pruh, mizerere, tubera, vredy, smrteľné agónie. Svoje svedectvá podpísali slepí, nemí, hluchí, chromí. Nielen choroby tela, ale aj ducha boli uzdravené. Jednotlivé prípady sú písané pod čistotou svedomia a pod prísahou. Kroniku začal písať miestny farár Daniel Kolačáni hneď v začiatkoch týchto ťažko vysvetliteľných udalostí, vr. 1747. Obsahuje viac ako 250 zázračných uzdravení. Posledný zápis je zo dňa 5. mája 1779. Ďalším svedectvom o dôveryhodnosti týchto udalostí boli votívne dary zo zlata, striebra a perál. Výrečnými svedkami niektorých uzdravení boli barle zavesené na stene presbytéria.

Keď sa rozšírili správy o zázračných uzdraveniach, začali do Dubnice chodiť zástupy pútnikov. Okolo polovice 18. stor. prichádzali také veľké púte, že sa veriaci nezmestili do kostola. Preto dal gróf Jozef Ilešházi v r. 1754-1756 postaviť nový, priestranný kostol.

Veriaci ľud putoval do Dubnice k milostivej soche počas celého roka. Miestny dekan - farár Jozef Beňák odhadol počet pútnikov, ktorí navštívili chrám s Dubniskou Madonou za rok, na 15 000. Okrem týchto individuálnych pútí postupom času vznikali tzv. hlavné púte, počas ktorých sa tu Boží ľud schádzal v hojnejšom počte. Tieto bývali: na Slávnosť zoslania Ducha Svätého, na Slávnosť Najsvätejšej Trojice, na Slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla, na Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, na Sviatok narodenia Panny Márie a na Sviatok povýšenia svätého kríža. 

Zmenou politického systému u nás po „nežnej (zamatovej) revolúcii" 17. novembra 1989 sa mohla obnoviť tradícia pútí a písať ich novo-dobá história. Po štyridsaťročnej nútenej prestávke privítal dubnický chrám pútnikov v sobotu na Narodenie Panny Márie, 8. septembra 1990. Po obnovení tradície pútí sa Dubnica postupne opäť dostáva do povedomia mariánskych ctiteľov a medzi pútnickými miestami na Slovensku má svoje miesto. Hlavná púť v Dubnici sa koná na Sviatok narodenia Panny Márie, 8. septembra. Akoby sa napĺňala vízia Á. Jordánszkeho z r. 1838: „Ale i z ohledu buducnosti ňeňi sa čo tesklive starať. Ten Ježiš, kterému daná jest všecká moc na ňebi i na zemi, miléj Matki svéj slušnú poctu jako na inších místach, tak i na tomto vivoleném mísťe ne len že zachráňí, ale i rozmnoží skrze hojné viláťi svích ňebeskích darov na tích, kterí jeho spolu i s panňenskú Matkú opravďive ctá."   
 

text: Mgr. František Mikuláš