Dnes sa vrátime o niekoľko storočí dozadu. Dokonca zmeníme kontinent. Počúvajte ... Pred viac ako 1800 rokmi, čiže môžeme povedať, že krátko po narodení Pána Ježiša sa v severnej Afrike narodili dve dievčatá - Perpetua a Felicita. Zvláštne mená, však? Trochu exotické ... Som zvedavý či by sa niektorá z dievčat tak dnes chcela volať? Stretli ste niekedy niekoho kto sa volal Perpetua a Felicita? Pochybujem ... Napriek tomu, že Perpetua a Felicita žili dávno, vieme o nich veľa. Prečo? Lebo Perpetua pochádzala z bohatého rodu, písala si denník, ktorý sa zachoval do dnešných dní. A prečo ich spomíname spolu? Obidve boli mladými manželkami, mali okolo 20 rokov. Obidve boli mladé mamičky a obidve zomreli mučeníckou smrťou v ten istý deň.

Severná Afrika patrila vtedy do Rímskej ríše. Napriek tomu, že boli kresťania prenasledovaní, viera v Krista sa šírila tým rýchlejšie. Perpetua a Felicita sa pripravovali na krst aj keď dobre vedeli, že im za to hrozí smrť. A naozaj obidve ženy hoci ešte neboli pokrstené sa dostali do väzenia v Kartágu.

Tunisko sa nám spája so slnkom a prázdninami. Dnes málokto vie, že v prvých storočiach tam pre vieru zomierali kresťania. V Kartágu – dnes je to okolie Tunisu, čiže hlavného mesta Tuniska boli väznení a zabíjaní kresťania.

V prvých storočiach po narodení Krista Kartágo ležiace v severnej Afrike bolo v rukách Rimanov, ktorí si ctili mnohých svojich bohov a boli veľmi proti vyznavačom viery v jedného Boha, ktorý z lásky ku každému človeku zomrel a vstal z mŕtvych a každému sľubuje život večný. Preto každému kto nevzdal poctu bohom uznávaným v Rímskej ríši hrozilo väzenie a nakoniec trest smrti. Kresťania zomierali najčastejšie počas gladiátorských hier. Rimania ich obľubovali. Prizerali sa na bezbranných kresťanov, na ktorých sa vrhali divoké zvieratá. Keď prišli uväzniť Perpetuu práve kŕmila nedávno narodeného synčeka. Mala 22 rokov. Potom jej prinášali dieťa do väzenia, aby ho mohla nakŕmiť. Perpetua pochádzala zo zámožnej rodiny. Jej otec bol pohan a pokúšal sa nahovoriť dcéru, aby sa zriekla Krista. Hovoril, že tak to bude správnejšie. Vypočujte si  čo si zapísala Perpetua vo svojom denníku:

Príbeh

„Otec  sa pokúšal odhovoriť ma od zvolenej cesty. Vtedy som mu povedala: Otec, vidíš ten džbán? Vidím, odpovedal otec. Môžeš ho nazvať ináč? Nie, nemôžem. Ja tak isto. Môžem seba nazvať len tak, kým skutočne som a teda kresťankou“.

Po tomto rozhovore sa otec neukázal niekoľko dní. Ďakovala som za to Pánu Bohu, lebo vďaka tomu som mohla nabrať nových síl. V priebehu tých dní som bola pokrstená. Duch mi vnukol, aby som prosila o dar vytrvalosti. Potom nás uvrhli do najhlbšej a najtemnejšej časti väzenia. Bola som zhrozená. Bol to hrozný čas. Trápil ma nepokoj o moje dieťa. O niekoľko dní prišiel otec a povedal: „Zľutuj sa nad mojou sivou hlavou, neodsudzuj ma na hanbu medzi ľuďmi.“ Bozkával moje ruky, hodil sa na kolená, plakal, nenazýval ma už svojou  dcérou, ale paňou. Veľmi mi ho bolo ľúto.

Potešovala som ho: „Na súde sa stane len to, čo Boh dá. Lebo mi nepatríme sebe ale Pánu Bohu“.

Otec odišiel smutný. Počas vypočúvania prokurátor Hilarián povedal: „Maj ohľad na sivú hlavu svojho otca, maj ohľad na maličkého synčeka a zlož obetu na slávu cisárov.“ Ale ja som odpovedala: „Nezložím.“ Hilarián sa opýtal: „Si kresťanka?“ Odpovedala som: „Som kresťankou“.

Hilarián nás všetkých odsúdil na usmrtenie divokými zvieratami. Radostní sme sa vracali do väzenia. Pre nás je dnes nepochopiteľné, akú vieru museli mať prví kresťania. Predsa aj my sme kresťania, veríme v Boha, veríme v život večný a predsa nás prekvapuje ich veľká viera. Perpetua a Felicita tak ako veľa prvých kresťanov nezapreli Krista. Nič nebolo dôležitejšie ako Kristus.

Druhá žena o ktorej sme dnes hovorili, Felicita, bola otrokyňou. Keď ju uväznili čakala dieťatko, ktoré už 8 mesiacov nosila pod svojím srdcom. A pretože sa podľa práva nesmeli zabíjať takéto ženy, musela Feliciita vo väzení čakať až  príde dieťatko na svet. Bála sa, že sa nenarodí pred gladiátorskými hrami. Nechcela zomierať so zločincami, ale spolu s Perpetuou a ostatnými kresťanmi. Preto sa bratia a sestry vo viere dva dni pred gladiátorskými dňami začali za ňu modliť. A predstavte si, že hneď po skončenej modlitby Felicita začala cítiť, že dieťatko príde zanedlho na svet. Narodilo sa krásne dievčatko. Jedna zo sestier Felicity ju vychovala ako vlastnú dcéru.

Perpetua a Felicita museli byť výnimočne odvážne a veľmi milovali Pána Ježiša, pretože písali o nich dokonca aj historici. Jeden z nich napísal: „Z väzenia do amfiteátru išli akoby šli do neba. Tváre mali slávnostné a ak sa náhodou niekto zachvel, tak z radosti a nie zo strachu.

Perpetua  kráčala dôstojne ako vyvolenkyňa Božia, žiarou v očiach donútila všetkých, aby sklopili zrak. Felicita išla s ňou natešená, že vďaka šťastnému pôrodu môže sa podujať na boj s divokými zvieratami. Kto by mal takúto odvahu? Myslím, že im nesiahame ani po členky. Ale môžeme byť hrdí, že takéto ženy verili tak ako my a patrili do tej istej Cirkvi ako my.

Na konci nášho stretnutia mám takýto návrh. Ak napríklad niekto z vás nebude mať odvahu pomodliť sa pred jedlom v školskej jedálni, alebo sa prežehnať, keď ide popri kostole, alebo pozdraviť kňaza alebo rehoľnú sestru, nech si pripomenie tieto dve mladé kresťanky Perpetuu a Felicitu.

Svätá Perpetua a Felicita, orodujte za nás.