Za Ježišom šli všetci svätí. Od kedy prišiel Pán Ježiš na zem, v priebehu uplynulých dvetisíc rokov ich bolo veľmi veľa. V tomto krátkom Advente nestihneme hovoriť o všetkých, ale aspoň o niektorých z nich. Aby sme nestrácali čas, začnime hneď, lebo životné príbehy každého svätého sú fascinujúce.  Dnes vám porozprávam o malom dievčatku, ktoré možno bude vyhlásené za blahoslavenú.  Volala sa Antonietta a doma ju volali Nennolina. Bývala v Taliansku, v Ríme, 5 km od Baziliky sv. Petra.

A teraz počúvajme príbeh Antonietty:

Antonietta spolu s rodičmi a staršou o osem rokov staršou sestrou Margitou bývala na prvom poschodí kamenného domu na ulici Via Statilia v Ríme. Bola živá, veselá a urečnená. Mala rada spev a tešila sa, keď jej niekto spieval. Všade jej bolo plno. Nevedela obsedieť na jednom mieste a bola rozmaznaná. Keď jej napríklad nechutil obed, dokázala so zlosťou hodiť tanier a všetko skončilo na  koberci. Viete si to vôbec predstaviť?

Kto by si bol pomyslel, že toto rozmaznané šesťročné  dievčatko od určitého času nosilo v sebe neobyčajné tajomstvo...

Istého dňa  Nennolina prišla za mamou a povedala jej: „Videla som Pána Ježiša“. Pani Mária Meo to považovala za ďalší žart. „Choď do záhrady, pohraj sa tam“ odvrkla dcérke. „Mama, ale ja som ho naozaj videla“. Mama si ťažko vzdychla. Čo to decko tára? Jej fantázia nemá hraníc...

Mama nebola nedôverčivá, ale nemohla pochopiť, žeby jej malá dcérka mohla dostať tak veľkú milosť. Dnes v Evanjeliu Pán Ježiš odpovedá mame Nennoliny: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.“

Nennolina nakoniec poprosila mamu, aby napísala listy Pánu Ježišovi, ktoré jej bude každý deň diktovať. Pani Mária sa šla poradiť za známym kňazom. „Antonietta stále hovorí o Pánu Ježišovi“ hovorila kňazovi pani Mária. Jej rovesníčky majú radi rozprávky o princeznách a ona po večeroch prosí otca „Prečítaj mi pred spaním opis umučenia Pána Ježiša“. Zaspáva s fľakmi na tvári. Naposledy ... hlas sa jej zlomil - ... naposledy povedala, že v našej záhrade videla samotného Pána Ježiša.  Visel na kríži a hneď pri ňom stála Panna Mária. Vraj ju prosil, aby mu písala listy. Čo máme robiť? Kňaz si vzdychol a poradil: „Prosím, píšte tie listy“.

Nennolina bola prešťastná. Každý deň písala listy a Pán Ježiš prichádzal v noci, aby si ich prečítal. Bozk  pre Pannu Máriu – diktovala a mama poslušne zapisovala, každé slovo dcérky. Raz Nennolina potešovala Pána Ježiša, lebo mrzol v Betlehemskej maštali, inokedy ho prosila, aby vyťahoval hriešnikov z očistca. Listy dávala pod sošku Dieťatka Ježiša. „V noci si ich prečíta“ presviedčala mamu.

Po čase Antonietta ochorela. „Až vtedy som sa presvedčila, že mám neobyčajnú sestru“ -  porozprávala jej staršia sestra pani Margita. Choroba sa prejavila v období, keď mala Antonietta ísť do školy. Opuchlo jej koleno. „Je to nádor, smrteľná choroba“, konštatoval lekár. Malá Antonietta potešovala mamu: „Netráp sa, Pán Boh vie čo robí“. „Správala sa, akoby sa nič nestalo“ vyrozprávala pani Margita.

 „Moja sestra sa nikdy nesťažovala, dokonca ani vtedy nie,  keď lekári povedali, že nohy sa nedajú zachrániť. Rakovina postupne zasiahla pľúca, hlavu, ruky, hrdlo a nastúpili ťažkosti už aj s dýchaním“.

Rok po amputácii nohy Antonietta zvolala: „Mamy dnes je sviatok! Pred rokom mi amputovali nohu, urobíme nejakú oslavu? Urobíš výbornú večeru a otvoríte si s ockom víno...“ Zakaždým keď si mama so starou mamou kľakali na modlitbu, aby sa modlili za jej uzdravenie, Nennolina sa búrila: „Nechcem, aby ste sa modlili za moje uzdravenie! Uzavrela som s Pánom Ježišom  dohodu. On vie čo robí“.

Vypočujte si aká to bola dohoda.

Príbeh

V liste z januára 1937 Nennolina písala : „Milované dieťa, Ježiš! Vidíš, koľko ma  stojí obetovať sa?“ Napriek tomu, že by som sa chcela obetovať čo najviac, čo najviac.“ Keď bola veľmi chorá kázala mame napísať „Milovaný Ježišu, veľmi túžim byť pod tvojim krížom. Chcela by som navždy zostať na Kalvárii blízko pri Tebe a Tvojej mamičke.“ O tri mesiace neskôr diktovala „Milovaný Ježišu, veľmi túžim vidieť Ťa. Chcela by som, aby Ťa všetci mohli vidieť, potom by Ťa viac milovali!“

Ráno 3. júla Antonietta nepredstaviteľne trpela. Privierala oči a pripomínala si na pohodovú tvár Pána Ježiša, ktorú videla deň pred tým, keď prijímala eucharistiu. Zdravotné sestry počuli „Bože, mama, otec!“  To boli jej posledné slová.

Žila len šesť rokov, šesť mesiacov, osemnásť dní. Úsmevom a pohodou ducha dokázala nakaziť tisícky ľudí. Na pohreb jej prišli veľké zástupy obyvateľov Ríma.

Božia služobnica Antonietta, oroduj za nás.