Vítam vás uprostred druhého adventného týždňa. Teším sa z ďalšieho dňa rorátov. Verím, že vy tiež. Každým dňom sme bližšie a bližšie k sviatkom Božieho narodenia. Naša adventná sprievodkyňa sv. Terézia už pomaly tiež smeruje k svojmu životnému cieľu. Cieľ mala dávno vytýčený. Ešte bola malá, mala iba niekoľko rokov, keď bola rozhodnutá zomrieť mučeníckou smrťou a v nebi chcela byť čím skôr.
Neskôr sa veľa zmenilo. Jej ocko mal veľa obáv o svoju dcéru. Po rôznych periperiách však Terezka videla svoju životnú cestu čoraz jasnejšie a spoznávala, kadiaľ má ísť.
Skôr než si povieme, po akej ceste išla, chcem sa zastaviť pri dnešnom Božom slove, pretože na stretnutie s Ježišom nás nevedie len sv. Terézia z Avily, ale predovšetkým Božie slovo. Ono bolo pre sväticu najdôležitejším vodidlom v živote. Pred chvíľou sme počuli v žalme slová, ktoré zažila vo svojom živote:
„Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy; on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou. Dobroreč, duša moja, Pánovi.” (Ž 103, 3-4, 22).
Terézia mala rada rozhovory so sestrou Máriou. Počúvala slová o živote v kláštore, o jej povolaní a hovorila o nej, že je to svätá a múdra rehoľníčka. Rozprávala sa s ňou ako s mamou. Pre násťročnú Terezku boli rozhovory ako balzam, ako záchranné koleso hodené Bohom pred prijatím životného rozhodnutia.
Na dedine sa jej vrátilo zdravie. Nasledoval pobyt u uja Pedra, ktorý sa spočiatku zdal ako veľká nuda. Ukázalo sa, že pre Terezku to bol užitočný pobyt. Netušila, že budú mať spolu so starým ujom nejaké spoločné témy na rozhovory.
Mladí si myslia, že so staršími ľuďmi sa nemajú o čom rozprávať. A tu zrazu prekvapenie. Starší ľudia nás môžu mnohému naučiť, lebo už veľa prežili a oveľa viac vedia.
Doma ste sa mali pozrieť, či sa vo vašej knižnici nachádza nejaký životopis svätého alebo iná náboženská kniha. Pozreli ste sa?
Terezka nepredpokladala, že knihy o sv. Hieronymovi alebo o sv. Augustínovi môžu byť niečím zaujímavé. Boli však také pútavé a zaujali ju, že sa nevedela dočkať chvíle, keď bude nahlas čítať ujovi Pedrovi a potom s ním dlho diskutovať.
Pobyt u augustiniánok, rozhovory so sestrou Máriou, pobyt u rodnej sestry Márie na vidieku a potom u uja jej pomohli spoznať svoju životnú cestu a rozhodnúť sa pre ňu.
Ocko prišiel po dcéru a bol šťastný, že je už celkom zdravá, že sa jej vrátil humor a žartuje, že je radostná a ani mu len nenapadlo, že sa z nej bude tešiť už len tri mesiace. Terezka sa zmietala medzi dvoma slovami: áno alebo nie. Chcela povedať áno a ísť za Kristom. Lenže bude mať dosť síl, aby opustila dom, v ktorom bola šťastná a mala tam všetko? Dokáže opustiť milovaného otca? Bude vedieť žiť v kláštore?
V jednom si bola istá, že nevstúpi do kláštora augustiniánok. Keď tam bývala, videla, aký tvrdý život vedú. Nakoniec padlo očakávané áno, na ktoré Pán Boh tak dlho čakal.
Terézia sa rozhodla, že bude rehoľníčkou a vstúpi do kláštora karmelitánok. Vstúpila doň aj jej priateľka Juana (čítaj Chuana) Suarez.
Čakala ju veľká ťažkosť. Musela to oznámiť doma svojim súrodencom a najmä otcovi. Z otca vyletelo rozhodné nie. Povedal: „Nie, nesúhlasím!” Jeho obľúbená dcéra nemôže odísť do kláštora. Po všetkých komplikáciách, ktoré prežila, bola tak silno rozhodnutá, že ani nesúhlas otca ju nemohol zastaviť.
Potrebovala niekoho, kto by jej pomohol nenápadne sa dostať z domu do kláštora vtelenia. Kláštor bol za múrmi mesta a cesta pešo trvala hodinu. Brat Rodrigo, s ktorým chcela v detstve utekať k Maurom a s ktorým stavala pustovňu, už s nimi nebýval, pretože odcestoval do Ameriky. Na pomoc pri úteku nahovorila brata Antona. Plán bol taký, že zavčas rána, keď budú ešte všetci spať, stretnú sa pred domom. Vypočujte si, ako udalosť opísala Terézia:
Príbeh:
„Dohodli sme sa, že istého dňa zavčas ráno pôjdeme do kláštora, v ktorom bývala moja priateľka. Bola som pevne rozhodnutá a bola by som išla do ktoréhokoľvek iného kláštora, v ktorom by som mohla lepšie slúžiť Bohu, alebo do ktorého by som mohla ísť s otcovým súhlasom. Nepozerala som na vlastné potešenie a spokojnosť. Mojím jediným cieľom bola spása duše.
Dobre si pamätám, čo sa so mnou dialo, keď som odchádzala z rodného domu a opúšťala otca. Pocítila som takú trýzeň, že hádam ani v hodine smrti nemôže byť väčšia. Cítila som, akoby všetky moje kosti išli svojou stranou a chceli sa vykĺbiť. Nemala som toľko Božej lásky, aby som s ľahkosťou prelomila svoje puto k otcovi a súrodencom. Rozchod s nimi bol ťažký, a keby mi nepomohol Pán Boh, nemala by som silu spraviť to. Vďaka Bohu som svoj zámer zrealizovala do skutku.“
Na našej dekorácii umiestnime ďalší obrázok. Takto dnes vyzerá kláštor karmelitánok, do ktorého vstúpila sv. Terézia. Nachádza sa akoby v doline za múrmi Avily. Prvé sestry tam prišli 4. apríla 1515, keď bola pokrstená sv. Terézia z Avily. Kláštor už má za sebou päťstoročnú históriu.
Keď Terézia s bratom Antonom zastala pred bránou kláštora a vošla dovnútra, pocítila v srdci veľký pokoj. Stalo sa, čo povedal Ježiš v dnešnom evanjeliu: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11, 28-30). Naša svätá začala novú etapu života. Mala vtedy dvadsať rokov.
Pomodlite sa dnes za všetkých, ktorých Pán povolal – hlavne z našej farnosti – do kňazstva alebo do kláštora, aby mali odvahu povedať áno na celý život.
Otázky:
- Ako sa volal brat, ktorý pomáhal Terézii pri jej úteku do kláštora? (Anton)
- Ako sa nazýva kláštor v Avile, do ktorého vstúpila Terézia? (Kláštor vtelenia)
- Koľko rokov mala sv. Terézia, keď vstúpila do kláštora? (Dvadsať)
Úloha:
- Opýtaj sa, či sú vo farnosti chlapci, ktorí sa pripravujú na kňazstvo, alebo dievčatá, ktoré prednedávnom vstúpili do kláštora.
- Pomodli sa za tých, ktorých Pán z našej farnosti povolal do kňazstva alebo do kláštora, aby mali odvahu povedať Bohu áno na celý život.
Obrázok:
Kláštor karmelitánok v Avile