Drahé deti, vítam vás poslednýkrát v tomto týždni. Dnes je sobota a zajtra budú na adventnom venci horieť tri sviece.

Je to dobrý znak, ktorý ukazuje, že Ježiš je už blízko. Určite sa veľmi tešíte. Ja tiež. Tešia ma všetky tieto deti, ktoré prichádzajú zavčas ráno so zapálenými lampiónmi a svojou účasťou ukazujú cestu Ježišovi do svojich sŕdc. Chce prísť do každého srdca a je potrebné otvoriť mu ho.

Včera som vás prosil, aby ste sa pomodlili za všetkých chorých, umierajúcich, lebo každú sekundu niekto vo svete zomiera a niekto preto smúti a plače. Aké je to smutné a bolestné, keď niekto musí stráviť Vianoce v nemocnici alebo ďaleko od domova. Sú i takí chorí, ktorí dlhý čas ležia doma. Ak o nejakých viete, skúste ich navštíviť. Naša sv. Terézia mala tiež veľké problémy s chorobou. Ešte ako mladá a potom neskôr v kláštore ochorela tak ťažko, že jej nikto nevedel pomôcť. S jej chorobou si nevedeli dať rady ani lekári, ani liečitelia. Dokonca si niektorí mysleli, že zomrela a v kláštornej záhrade už mala pripravený hrob. Iba jeden človek nestrácal nádej.

Hoci to vyzeralo vážne, otec stále veril. Po štyroch dňoch Terézia otvorila oči. Nejaký čas nedokázala chodiť, lebo jej nohy boli nehybné ako dve klady. Úplné rozhýbanie sa trvalo Terézii skoro tri roky. Počúvajte, ako spomínala na ten ťažký čas:

Príbeh:

„Nemohla som prehltnúť ani glg vody. Celá som bola akoby rozbitá s neskutočným závratom hlavy, telo som mala scvrknuté a ležala som zvinutá do klbka. Nedokázala som zniesť žiadny dotyk. Nosili ma vo veľkom prestieradle, ktoré držali za štyri rohy. Paralýza postupne ustupovala a po troch rokoch pominula.

Keďže mi pozemskí lekári nevedeli pomôcť, utiekala som sa k lekárom nebeským.

Obracala som na sv. Jozefa a utiekala som sa k nemu. Jeho som prosila o orodovanie. Vypočul ma a spostredkoval mi dobro, o ktoré som ani nedokázala prosiť. Nepamätám sa, žeby niekedy nebol vyslyšal nejakú záležitosť, o ktorú som prosila. Vďaka jeho orodovaniu Boh spôsobil, že som mohla opäť chodiť.”

Kým vám budem rozprávať o tom, čo sa dialo po uzdravení Terézie, všimnime si našu výzdobu. Včera na ňu pribudol obrázok, na ktorom cez mreže vidieť mestské hradby Avily. Bol to výhľad, ktorý mala sv. Terézia zo svojej kláštornej cely. Na hradby pozerala každý deň a boli jej známe od detstva. V kláštore pre ňu nadobudli iný, symbolický význam.

Kto už bol na zámku vie, že v takýchto mohutných hradoch býval kráľ. V každom hrade a v každom zámku sa nachádza množstvo komnát. Kto sa chcel stretnúť s kráľom, musel prejsť cez mnohé z nich. Nedalo sa zazvoniť pri vchode a čakať, že kráľ príde dolu otvoriť bránu. Kráľ čakal, kým hosť prešiel cez komnaty. Vrátime sa k tomu, čo to má s našou dušou.

Človek nemá iba viditeľné telo, ale má i neviditeľnú dušu. Vo vnútri, v hĺbke duše sa človek stretáva s Bohom. Stretáva alebo nestretáva. Záleží od konkrétneho človeka, čo si vyberie. Či dá najavo, že sa chce stretnúť s Pánom Bohom, či sa s ním začne rozprávať, či sa začne modliť. On určuje smer, aby človek vedel, kadiaľ sa k nemu ide. To je brána. Ak človek prejde cez bránu modlitby a pôjde podľa smerovníkov, príde ku kráľovi, ale ak pôjde podľa svojho uváženia, zažije veľa komplikácií a celý život bude blúdiť po hrade svojho života. Tieto myšlienky sv. Terézie sú zaujímavé. Pozrime, ako to bolo v jej živote.

Príbeh:

„Kto by predpokladal, že po toľkých Božích milostiach, ktoré som dostala, môže prísť taký prudký pád? Môj Pane, prečo sa to deje? ... Toľkokrát som sa od Teba vzdialila, že sa o seba bojím. Keď sa čo i len na chvíľku odo mňa vzdiališ, s celou ťažobou padám k zemi. Buď blahoslavený, že hoci som ťa opustila, Ty mňa nikdy. Zakaždým si mi podal ruku. Iba ja som ju nechcela prijať a nechcela som počuť tvoj hlas, keď si ma volal.“

Čo sa to dialo, o čom Terézia hovorila? O akom úpadku?

Chcela byť zdravá, slúžiť Pánu Bohu, chcela sa s ním častejšie rozprávať, viac sa modliť. O čo ide? Žeby bol znovu prišiel čas Teréziinej nevernosti? Ako to bolo možné? Počúvajte.

Kláštor karmelitánok, do ktorého vstúpila, mal veľmi tvrdú regulu, čiže predpisy, podľa ktorých rehoľníci žili. Pôvodne boli napísané pre pustovníkov, ktorí žili na vrchu Karmel. Ak si doma nájdete čas, zistite, kde sa tento vrch nachádza.

Podľa prvotnej reguly mali karmelitánky žiť v mlčaní, ďaleko od ľudí a mali sa predovšetkým modliť a konať pokánie. O tristo rokov, keď do kláštora vstúpila sv. Terézia, karmelitánky so súhlasom pápeža už nemuseli žiť takým prísnym životom. Nemuseli sa tak prísne postiť, mohli vychádzať medzi ľudí do mesta, navštevovať svoju rodinu, priateľov, prijímať v kláštore hostí kedykoľvek chceli.

V avilskom karmele žilo stoosemdesiat rehoľníc, okrem toho každodenne prichádzalo veľa ľudí a bol z toho nie malý dav.

Rehoľné sestry sa v týchto podmienkach usilovali žiť rehoľným životom, ale úprimne povedané, nie veľmi sa im to darilo. Ich život sa málo odlišoval od života laických veriacich a bolo ťažké nájsť si v takej situácii čas na ticho a modlitbu.

Za Teréziou prichádzalo veľa ľudí na rozhovor. Tvrdili, že iba ona vie vyriešiť ich problémy, iba ona má na nich dobrý vplyv. Sestra Terézia nedokázala odmietnuť, ale v určitom momente si uvedomila, že viac času trávi s ľuďmi ako s Bohom. Mala z toho zlé pocity, a preto v Životopise píše o úpadku a vzdialení sa od Boha. Veď predsa nie preto vstúpila do kláštora.

Jedného dňa sa rozprávala so svojou priateľkou a zrazu uvidela v hovorni strašnú ropuchu, ktorá sa k nej blížila. Inokedy uvidela Pána Ježiša. Mal smutnú tvár a Terézia vtedy dlho nemohla zabudnúť na jeho pohľad. Vedela, že musí niečo zmeniť, že tak ďalej nemôže žiť.

Na obrázku, ktorý dnes dostanete, je hovorňa, čiže miesto, kde sa karmelitánky rozprávajú s návštevníkmi. Budem vám o tom rozprávať zajtra.