Mesiac február začneme treťou knihou Mojžišovou, ktorou je kniha Levitikus. Levitikus je u dnešných kresťanov možno najmenej čítanou knihou Starého zákona. Je to predovšetkým asi preto, že čítanie tohto spisu nie je ľahké, lebo jeho štýl je zväčša monotónny, unavujúci a jeho obsah dosť nezáživný. Často sa v ňom používajú niektoré starozákonné výrazy a uvádzajú predstavy, ktoré sú pre moderného človeka záhadné a nezrozumiteľné. Okrem toho sa u čitateľa predpokladá alebo vyžaduje určitá znalosť hebrejskej mentality a náboženských ustanovizní izraelského ľudu. A napokon sa zdá, že tu ide iba o predpisy a nariadenia o starozákonných bohoslužobných úkonoch, ktoré sú už v Novom zákone prekonané a zrušené. Ale už sám fakt, že Levitikus bol prijatý do kresťanského kánonu inšpirovaných spisov, svedčí o tom, že jeho posolstvo má ešte stále, aj pre kresťanov, veľký teologický význam.

V poradí štvrtou Mojžišovou knihou je kniha Numeri. Ústrednou témou knihy je pojem izraelskej pospolitosti na pochode do zasľúbenej zeme. Je to pospolitosť, ktorá pochádza od patriarchov (Gn) a ktorá - vyslobodená z egyptského otroctva - uzavrela zmluvu so svojím Bohom na Sinaji (Ex) a dostala od neho zákony (Ex, Lv, Nm), ktoré mali od toho času riadiť celú jej životnú existenciu. Kniha Numeri je teda opisom duchovných zážitkov vyvoleného ľudu na ceste do zasľúbenej zeme vrátane kríz, ťažkostí a úpadkov, ale zároveň je dôkazom spásonosného pôsobenia Jahveho v prvotných dejinách izraelského národa.

Poslednou Mojžišovou knihou je Deuteronómium. Kniha Deuteronómium sa predstavuje ako zbierka rečí, v ktorých Mojžiš na konci putovania Izraelitov po púšti a pred ich vstupom do zasľúbenej zeme pripomínal ľudu Božie nariadenia a zákony. I keď Deuteronómium zdanlivo nadväzuje na posledné hlavy Knihy Numeri, kde sa hovorí o „príkazoch a ustanoveniach, ktoré dal Pán Izraelitom prostredníctvom Mojžiša na Moabských stepiach pri Jordáne, naproti Jerichu“ (Nm 36,13), kniha bola spočiatku samostatným spisom. Jadrom Deuteronómia je tzv. deuteronomický kódex (Dt 12 - 26) predpisov a zákonov, ktorými sa majú riadiť bohoslužby (12,1 - 16,17), verejné právo (16,18 - 21,14) a súkromné právo (21,15 - 26,15) izraelskej spoločnosti. Podľa mienky biblistov kniha, ktorú našiel kňaz Chilkiáš [Helkiáš] v Jeruzalemskom chráme r. 622 pred Kr. (porov. 2 Kr 22,8), je v podstate Kniha Deuteronómium, najmä jej hl. 5 - 26 a 28. A náboženská reforma, ktorú potom uskutočnil júdsky kráľ Jošiáš [Joziáš], naozaj spočívala v plnení toho, čo predpisujú spomenuté časti Deuteronómia. Dnešná forma spisu je výsledkom dlhého a komplikovaného redakčného procesu, ktorý prebiehal počnúc 8. stor. až po exilné a poexilné obdobie. Pravdepodobne vtedy bola Kniha Deuteronómium na základe časového a zemepisného údaja o pôvode Mojžišových rečí (porov. 1,1-3.5) a o Mojžišovej smrti (porov. 34,5 n.) pripojená ako piaty spis k naratívnym spisom Pentateuchu.