2. Ako sa slávi sviatosť pomazania chorých?

Choroba, utrpenie a staroba sú náročnou skúsenosťou každého človeka. Vždy prichádzajú príliš skoro a nemilosrdne nám dajú pocítiť bezmocnosť, obmedzenosť a pominuteľnosť ľudského života. Každý veriaci - okrem ľudskej pomoci - dostal dar z neba – sviatosť pomazania chorých, v ktorej je Boh blízko človeka, sprevádza ho, dáva mu moc bojovať proti duchovnej a telesnej chorobe, dvíha a oslobodzuje ho. Má taktiež moc uzdravovať. Mnohí z nás majú zmiešané pocity, pokiaľ sa jedná o prijatie tejto sviatosti. Nemáme odvahu o ňu prosiť  pre seba ani pre svojich blízkych.

Pomazanie chorých je sviatosť, ktorá dáva ťažko chorému milosť pre dušu, úľavu v utrpení a niekedy vracia zdravie. Ustanovil ju Ježiš Kristus a zveril ju apoštolom a ich nástupcom. Okrem duchovného a fyzického očistenia prináša chorému pokoj a odvahu. Kedy môžeme žiadať o túto sviatosť? Katechizmus odpovedá: „vhodný čas na jej prijatie je isto už vtedy, keď veriaci začína byť pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti“ (KKC 1514).

Pomazanie chorých – ako každá sviatosť - je určené pre žijúcich a nie pre zomrelých. Môžeme ju prijať viackrát. „Ak chorý, ktorý prijal pomazanie, opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa choroba zhorší. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou. To isté platí o starých ľuďoch, keď sa ich slabosť stupňuje.“ (KKC 1515) Pomazanie chorých sa udeľuje aj deťom. Starší ľudia ju môžu prijímať aj vtedy, keď nie je bezprostredné nebezpečenstvo choroby a smrti. Keď sú pochybnosti, či chorý ešte žije, alebo zomrel, môže byť táto sviatosť udelená podmienečne. Neslobodno ju vysluhovať jedine tým, ktorí tvrdohlavo zotrvávajú v ťažkom hriechu a nevysluhuje sa ani zosnulým.

Vysluhovateľmi pomazania chorých sú iba biskupi a kňazi. Katechizmus upozorňuje, že „ako všetky sviatosti, aj pomazanie chorých je liturgickým a spoločným slávením, či už sa koná v rodine, v nemocnici, alebo v kostole, pre jedného chorého alebo pre celú skupinu chorých“ (KKC 1517), preto je dôležité aby spolu s chorým bol aj niekto blízky. „Slovo a sviatosť tvoria nedeliteľný celok, preto „slávenie otvára liturgia slova, ktorú predchádza úkon pokánia“ (KKC 1518). Potom vysluhovateľ vkladá mlčky ruky na hlavu chorého, modlí sa a následne mu pomaže svätým olejom čelo a ruky. Keď maže čelo hovorí slová: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech Ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého“. Potom, keď maže ruky, hovorí: „A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní“. Obrad pomazania chorých naznačuje, akú milosť udeľuje táto sviatosť chorým. Môžeme ju odmietnuť len preto, že nám pripomína koniec nášho života? Môžeme sa ochudobniť o dar, ktorý očisťuje, obnovuje a dáva nádej?

Zapamätajme si: „Sviatosť pomazania chorých môžu vysluhovať iba biskupi a kňazi.“ (Kom KKC 317) „Sviatosť pomazania chorých môže prijať každý veriaci, ktorý pre chorobu alebo starobu začína byť v nebezpečenstve smrti. Ten istý veriaci ju môže prijať, keď sa mu choroba zhorší alebo keď upadne do ďalšej ťažkej choroby. Slávenie tejto sviatosti má podľa možnosti predchádzať individuálna spoveď chorého.“ (Kom KKC 316)