7. Lútosť a predsavzatie polepšiť sa

Veľakrát sa nám stalo, že sme sa pohádali s druhým človekom. Je nám ťažko uznať, že pravdu má ten druhý a povedať slová: „Prepáč, už sa to viac nezopakuje“. Je veľmi náročné uznať svoju vinu, že sme  konali nesprávne, vystrieť ruku ako gesto zmierenia a pochopiť vlastnú morálnu slabosť.

Takto to bolo s Judášom, ktorý sa stretol so svojou morálnou núdzou a odišiel pohrúžený do zúfalstva. O svojej slabosti sa presvedčil aj sv. Peter, ktorý trikrát zaprel Ježiša. Ale on si všimol svoju chudobu a horko plakal. Aký bol rozdiel medzi zúfalstvom Judáša a slzami Petra? To, čo prežíval Peter, bola ľútosť nad hriechmi a to, čo prežíval Judáš, bol smútok a horkosť kvôli vlastnej krehkosti.

Ľútosť – je základná podmienka sviatosti zmierenia. Katechizmus ju dáva na prvé miesto medzi úkonmi spovedajúceho sa. Ľútosť je aj to, že si všímam svoju morálnu chudobu a že moje zlo uráža Božiu lásku. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“. (KKC 1451) Ján Pavol II. učil,  že „určite hriech nie je odpustený, keď chýba osobná ľútosť“.

Hovoríme o nedokonalej a dokonalej ľútosti. Nedokonalá ľútosť sa rodí z uvažovania o odpore ku hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi. Je to ľútosť zo strachu. Takéto pohnutie svedomia môže vyvolať vnútorný proces, ktorý sa pôsobením milosti zavŕši sviatostným rozhrešením. Nedokonalá ľútosť sama osebe nedosiahne síce odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia. (por. KKC 1453). Keď ľútosť pochádza z lásky k nadovšetko milovanému Bohu, volá sa dokonalá. Je to ľútosť z lásky. Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy. Dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné. (por. KKC 1452) Je to najdokonalejšia podoba ľútosti, ku ktorej sa máme približovať a  prosiť o ňu Boha. Dokonalá ľútosť je bolesť nad tým, že moja nevernosť uráža Božiu lásku a je nevďačnosťou voči Jeho Láske.

Spasiteľ ustanovil vo svojej Cirkvi sviatosť zmierenia, aby sa veriaci, ktorí spáchali hriechy, mohli zmieriť s Bohom. Sv. Ambróz hovoril, že Cirkev má „vodu a slzy: vodu krstu a slzy pokánia“. Ľútosť sa spája s predsavzatím polepšiť sa. Keďže som si všimol, že môj skutok bol zlý, vtedy by som sa mal rozhodnúť, že ho v budúcnosti nebudem konať, aby som neurážal Boha. Polepšiť sa, ako predsavzatie, sa spája s rozhodnutím vzdialiť sa od okolností, ktoré spôsobujú tento hriech.

Zapamätajme si: Ľútosť je bolesť duše nad spáchaným hriechom a odpor voči spáchanému hriechu. Obsahuje v sebe aj predsavzatie polepšiť sa. Ľútosť je dokonalá, lebo jej  prameňom je láska Boha. Ľútosť je nedokonalá, ak je postavená na inej motivácii (strach pred večným zatratením alebo iné tresty). Ľútosť je dôležitým a základným úkonom spovedajúceho sa. Od nej závisí pravdivosť pokánia a obrátenia.