6. Prvé prikázanie odsudzuje hlavné hriechy neúcty voči Bohu.

Sv. Ján Pavol II. počas púte v Poľsku v Krakove v roku 2002 povedal, že súčasne „človek často žije tak, akoby Boh nebol a postavil seba na Jeho miesto. Rôznymi spôsobmi sa snaží prehlušiť Boží hlas v ľudskom srdci a Boha chce urobiť „veľkým neprítomným” v kultúre a spoločnom vedomí národov.”

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že k hriechu, ktorý odporuje prvému prikázaniu patrí neúcta voči Bohu. To je vtedy, keď s Bohom nepočítam. Sväté písmo nám chce ukázať bezbožnosť ako postoj, ktorý je proti nábožnosti. Spočíva v tom, že s opovrhovaním Boha a Jeho prikázaní sa spája určité nepriateľstvo, trúfalosť. Sv. Pavol predpovedá, že sa zjaví „človek neprávosti”, ktorý „sa povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom (...) a bude sa vydávať za Boha.” (2 Sol 2,3-4) Apoštol národov dodáva, že vo svete „tajomstvo neprávosti už pôsobí.” (2 Sol 2,7)

Postoj neúcty voči Bohu sa vyjadruje v konkretných skutkoch, morálne zlých. Hovorí o tom Katechizmus Katolíckej cirkvi konštatujúc, že „Prvé Božie prikázanie odsudzuje hlavné hriechy neúcty voči Bohu; pokúšanie Boha slovami alebo skutkami, svätokrádež a svätokupectvo.” (KKC 2118)

Pokúšanie Boha spočíva v tom, že sa skúške podrobuje Jeho dobrota a Jeho všemohúcnosť. Príkladom je pokúšanie Ježiša. Satan chcel, aby sa Ježiš vrhol z chrámu, a aby takýmto spôsobom prinútil Boha zakročiť. (Lk 4,9) Ježiš mu odpovedal slovami Boha: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.” (Dt 6,16) Vyzývavý postoj, obsiahnutý v takomto pokúšaní Boha, zraňuje úctu a dôveru, ktoré sme povinní mať k nášmu Stvoriteľovi a Pánovi. „Pokúšanie Boha” vždy zahŕňa pochybovanie o Božej Láske, Božej prozreteľnosti a moci. (por. KKC 2119)

Hriech svätokrádeže spočíva v znesväcovaní sviatostí a iných liturgických úkonov ako aj osôb (napríklad pápeža, biskupov, kňazov), predmetov a miest, ktoré sú zasvätené Bohu, (ku ktorým patria kostoly, kaplnky, cintoríny) alebo v nedôstojnom zaobchádzaní s nimi. Svätokrádež je ťažký hriech, najmä ak sa pácha proti Eucharistii, lebo v tejto sviatosti sa nám v podstate stáva prítomným samo Kristovo telo. (por. KKC2120)

Svätokupectvo (simónia) sa definuje ako kupovanie alebo predávanie duchovných skutočnosti. Názov „simónia” pochádza od čarodejníka Šimona, o ktorom čítame v Skutkoch apoštolov. Chcel si kúpiť duchovnú moc, ktorú videl pôsobiť v apoštoloch - dar konať zázraky. Peter mu odpovedal: „Tvoje striebro nech je zatratené aj s tebou...pretože si si myslel, že Boží dar možno získať za peniaze.” (Sk 8,20) Katechizmus vysvetľuje, že „je neprípustné privlastniť si duchovné dobrá a správať sa voči nim ako vlastník alebo pán, lebo ich zdrojom je Boh.” (KKC 2121) Kódex Kanonického práva odsudzuje každú formu simónie.
 

Zapamätajme si: Prikázanie „nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal” zakazuje neúctu voči Bohu, ktorá „spočíva v tom, že sa slovom alebo skutkom podrobuje skúške Jeho dobrota, v svätokrádeži, ktorá znesväcuje osoby alebo posvätené veci a predovšetkým Eucharistiu. V simónii, ktorá znamená kupovanie alebo predávanie duchovných skutočností.” (kom KKC 445)