10. Dala som vám šesť dní na prácu
Tieto slová Krásnej Panej vždy vyvolávali prekvapenie. Vzápätí po zjavení sa objavili pokusy revidovať odpovede pastierikov: „Istotne vám povedala: Môj Syn dal vám šesť dní na prácu!“ Lenže odpoveď detí bola napriek tomu vždy rozhodná a nemenená, hoci tomu vôbec nerozumeli. „Ona povedala: Dala som vám šesť dní na prácu! Prečo tak hovorila? Nevieme,“ zneli odpovede detí.
Nie bezdôvodne použila Panna Mária takéto znenie. Pokúsme sa zistiť, prečo použila tieto pojmy. Úmysel Panny Márie zostane nedocenený, ak prijmeme názor, že to povedala v Božom mene, ako to robili proroci Starého zákona. Veď ona je viac ako prorok. Nechcela týmito slovami obrátiť pozornosť na svoju účasť v Synovom kráľovstve? Nie je to znakom jej blízkeho spojenia so Synom? Pápež Pius XII. v jednom z príhovorov konštatoval: „Boží Syn dovoľuje svojej matke žiariť v majestáte nádhery a moci svojho vlastného Kráľovstva. Panna Mária bola v spojení s Kráľom mučeníkov ako jeho Matka a spoločníčka v obdivuhodnom diele Spásy. Aj preto s ním zostáva naveky. Zrejme je obdarená neobmedzeným splnomocnením v rozdeľovaní tých milostí, ktoré vyplývajú zo spásy. Jej vláda siaha tak ďaleko ako i Kráľovstvo jej Syna, preto nie je nič vyňate z jej vplyvu.“
Panna Mária je prostredníčkou, ktorú ustanovil Boh. Podľa jeho vôle nás obdarúva všetkými milosťami a darmi, získanými Kristom. Zároveň aj dni, ktorými nás obdarúva, prechádzajú jej rukami. Preto mohla v La Salette povedať: „Dala som vám šesť dní na prácu.“
Hovoríme tu o práci ako o príkaze. Panna Mária sa dotkla dôležitého problému našej priemyselnej doby. V jednom závažnom spravodajstve o morálnosti dnešnej práce sa píše: „Ešte nikdy nebolo toľko nespokojných robotníkov vo svojom odbore, ako je to dnes.“
Výskumy potvrdzujú, že väčšina intelektuálnych pracovníkov a manuálnych robotníkov by sa dnes rozhodla pre iné povolanie – také, ktoré by im poskytovalo možnosti k väčšiemu uznaniu a zodpovednosti. Čím je kratšia príprava a ľahšie vzdelávanie v odbore, tým je väčšie množstvo tých, ktorí sú nespokojní. „Dôležitý je i fakt, že dnes veľa mladých ľudí už od práce neočakáva to, čo si predtým od nej sľubovali: Naplnenie života a spokojnosť. Práca je pre nich nevyhnutným prostriedkom na prežitie alebo zvýšenie životnej úrovne. Svoje uplatnenie hľadajú inde. Povolanie nie je ich hlavným záujmom,“ uvažuje francúzsky sociológ Dr. Rousselt z Paríža.
Žijeme nie preto, aby sme iba pracovali, a nemali by sme pracovať len preto, aby sme mohli žiť. Pre koho je práca iba nutným zlom či prostriedkom na prežitie alebo na zvýšenie životnej úrovne a profesiu si vybral len kvôli možnosti dobrého zárobku, určite s ňou nebude spokojný. Omnoho viac znamená práca pre toho, kto si ju vyvolil v súlade s osobným rastom, lebo môže priniesť vnútorné naplnenie a spokojnosť. Veľkú úlohu v tejto oblasti zohrávajú poradne pre povolania, ktoré majú zistiť schopnosti, vlohy a záujmy mladých ľudí, a tým ich ochrániť pred sklamaním zo zlého rozhodnutia. Práca nás však len vtedy urobí šťastnými, ak ju prijímame ako Boží príkaz a ako oblasť, ktorá patrí k jeho povolaniu. Svätý Pavol takto hovorí: „Ako Boží spolupracovníci sme povolaní k tomu, aby sme urobili dokonalé stvorenie a týmto spôsobom mali spoluúčasť v Božom pláne stvorenia.“
Boh ľuďom neodovzdal hotové dielo stvorenia. To pokračuje naďalej a Boh používa ľudí, aby ho podľa svojho plánu ďalej rozvíjali. Svet nie je dokončený, a dovtedy „stoná v pôrodných bolestiach, pokiaľ sa nezjaví úžasná sloboda Božích detí.“
Znamená to, že čaká, až sa všetci ľudia uznajú za Božie deti, a spojení v úcte a láske budú ako sestry a bratia žiť spoločne v pokoji a spravodlivosti. Stvorenie netúži po zvelebovaní a zbožňovaní, radšej chce byť zrkadlom Stvoriteľa a odhaľovať veľkosť jeho moci, očakáva zároveň požehnanú spásu, aby bolo nové nebo a nová zem. Mali by sme konečne pochopiť, že Božie Slovo sa stalo Telom, aby dokončilo celé stvorenie a odovzdalo ho Otcovi. Kristus je odpoveďou „áno“ celého prísľubu a potvrdením všetkých ľudských nádejí, a preto svet môže nájsť svoj materiálny a duchovný význam len v ňom. Svet je založený na Kristovi a k nemu smeruje. On je Pánom času, jeho začiatkom, centrom a ukončením. Skrze neho sa pozemský čas stal časom milosti a spásy. A preto služba svetu a človeku skrze neho sa stáva službou Bohu. Ak sme účastní pokračujúceho diela spásy, je každá naša profesia posvätením. Dokonca i najobyčajnejší robotník pociťuje dôstojnosť svojho povolania, ak spozná svoju účasť v tomto poslaní.
Boh nás zaväzuje, aby sme v presne stanovenom limite – v šesťdňovom pracovnom rytme – pracovali nad stvoreným svetom, aby sme ho dovŕšili s ním a pre neho. Dovŕšenie sveta nastáva, keď si ho podmaňujeme a dávame do služby človeku, snažiac sa, aby čo najväčší počet ľudí viedol dôstojný život.
Tak ako máme rásť vo svete, vhodne ho využívajúc v súlade s Božími zámermi, tak by mal svet rásť našim prostredníctvom, aby znova mohol slúžiť človeku.
Samotný Boh vo svojej najvyššej múdrosti dáva každému človeku nielen čas, ale aj schopnosti a možnosti k spolupráci. Tea práca by sa nemala vnímať ako nutné zlo či len ako prostriedok na zabezpečenie živobytia. Je Božím príkazom pre osobný rozvoj i pre službu blížnemu. V takomto zmysle sa vykonáva z lásky k Bohu a na jeho príkaz nám prináša osobné naplnenie a stáva sa radostnou súčasťou nášho života.
Ten, kto slúži, by mal zarábať tak, aby jeho najbližší mohli dôstojne žiť. Každý robotník si zaslúži svoju mzdu. Kto zarába, je povinný nielen svedomito pracovať, ale aby z toho, čo zarobil, aj slúžil iným.
Obzvlášť dnes sa vyzdvihuje kresťanská zodpovednosť za svet. Cirkev sa považuje nielen za tú, ktorá má moc, ale i za služobnicu ľudstva. Človek a svet sú vnímaní v novom svetle. „Všetko, čo podlieha času – vývoj, veda, technika – nie je iba prostriedkom na dosiahnutie večného cieľa, ale má svoju vlastnú hodnotu danú Bohom všetkému, čo je stvorené,“ konštatuj Druhý vatikánsky koncil.
Dnešné kresťanstvo je veľmi otvorené a má zrelý pohľad na svet a časnosť. Existuje nebezpečenstvo, že ak stratíme spojenie medzi týmto svetom a večnosťou, stratíme sa v časnosti a svetskosti. Podľa príkazu Ježiša máme byť soľou zeme. Neslané jedlo sa síce dá jesť, ako ukazuje skúsenosť, a môžeme si navyknúť na jedlo bez soli, a teda bez chuti. Visser Hofft povedal: „Kresťanstvo, ktoré stratilo svoj zvislý smer spojenia medzi Bohom a zemou, medzi tou a tamtou stranou, medzi človekom a Bohom, stratilo svoju soľ. Je nielen bez chuti a bez moci, ale i neužitočné pre svet.“ Aby sme boli soľou a svetlom sveta, nesmieme pretrhnúť puto s Bohom. Toto je ten správny význam modlitby, pobožnosti a nedele, ktorý Panna Mária naliehavo prízvukuje.
Fascinujúci úžas časnosti sa môže stať veľkým pokušením. Práve na báze dnešného vedecko-technického sveta, fascinujúca sila toho, čo sme „stvorili“ pokúša, aby sme si stvorenie mýlili so samotným Bohom, aby sme človeku a veciam pripisovali božskú chválu, a skrz toto všetko nielen Boha stratili z očí, ale sa stali ozajstným fanúšikom, a teda aj otrokom, pominuteľného a očakávali všetko od pozemského raja.
Iba Ježiš Kristus sa mohol nadchýnať príťažlivosťou tohto sveta tak, že ho to neodlúčilo od Otca. „Zvelebujem Ťa, Otče, Pán neba a zeme!“ Takto Ježiš prvý začal vzdávať veľké vďaky, čím svetu neuberá pôvab, ale vidí v ňom odraz Božej nádhery a takto slúži človeku a svetu.
Naša viera sa musí starať o človeka, najmä o bezprávneho, utláčaného, hladného a trýzneného brata. Svedectvo Cirkvi i jednotlivého kresťana by nebolo dôveryhodné, ak by mlčalo pri nespravodlivosti vo svete. Od lásky a služby k Bohu závisí služba svetu a bratom. Kresťanstvo si vyžaduje láskyplné odovzdanie sa Bohu v modlitbe a vo svätej omši. Ak chceme správne hodnotiť svoj pozemský čas, musíme sa zaoberať Bohom a večnosťou.
Nie je pravda, že človeku možno pomôcť len skutkom. Zlepšovanie životných podmienok, likvidácia núdze a chudoby a obzvlášť nastolenie pokoja sú dôležité, sú nutné ako každodenných chlieb. „Nielen z chleba žije človek!“ Aby sme mohli znášať i ťarchu nášho života, musíme vedieť, kto sme a kam smerujeme. Musíme poznať naše miesto v živote a tým aj dôvod a cieľ nášho života. Len vtedy bude zmysluplný, hodnotný a dôstojný. Len takto naša práca vo svete a pre svet bude prácou v službe Bohu, a zároveň naozajstnou službou blížnemu. Ako kresťania môžeme naozaj slúžiť len vtedy, keď zaviazaní Ježišovým slovom, pohnutí jeho Duchom, tak ako on, pamätajúc na prísľub budúceho Božieho kráľovstva, budeme mať odvahu takto sa správať napriek očakávaniu iných. Našou úlohou je slúžiť nie preto, aby svet ostal taký, aký je, ale aby sa menil a stal sa takým, ako nám bolo prisľúbené. V solidárnosti s ľuďmi je preto nutný i určitý odstup a odvaha, aby sme im zasa a znova ukazovali najvyšší cieľ. Čím viac bude Boh pre nás posledným a najvyšším cieľom, tým väčšia bude hodnota a dôstojnosť našej práce, a tým lepšie budeme môcť ľuďom slúžiť.
Dnes sa veľa hovorí o humanizácii v oblasti práce a vôbec o kvalite života. Najlepšou cestou k tomu je humanizácia sveta práce a formovanie života na ľudský spôsob. So životom a prácou je nutné zaobchádzať v súlade s Božím príkazom a urobiť z neho službu Bohu a človeku.