49. Dubové polienko
Blížila sa zima, a tak ľudia začali rozmýšľať, či sú pripravení. Gazdinky celé leto zavárali, aby si bolo na čom pochutnať a ich milované polovičky majú zase za úlohu postarať sa o teplo. Je to nádherné, keď je človeku teplúčko a sýto. Komora bola plná, a tak už len drevo bolo treba. Na predaj bolo hocijaké. Veľké polená, štiepky, mokré, a preto lacné, a aj suché a kvalitné, ale zato drahšie. Gazdovi odporúčali, že najviac tepla je zo suchého dubového polienka. Kúpil, zakúril a všetci doma sa ohrievali. Ó, to teplo, tá vôňa, tá atmosféra, to je jednoducho "jedna báseň". Aké malé polienko a aké "zázraky" dokáže! Ako v pokoji a v tichu sa dá na horiace polienko pozerať! Koľko ľudí sa ohreje a ako dobre sa cítia! Všade vonku zima, sychravo a veterno a pri polienku "ako v raji".
Mokré a plesnivé polienka sa zase ťažko podpaľujú, a keď sa nakoniec zapália, štipľavý dym z nich ide, rýchlo vyhasnú a vôbec žiadne teplo nedávajú. Také drevo iba čaká, kto doňho čo prileje, nejaký lieh, a ono rýchlo vzbĺkne, urobí obrovský plameň, a potom zhasne a iba štípe v očiach.
Keby každý z nás bol také "dubové polienko", aby sme svojou prítomnosťou, skutkami a slovom ľudí ohrievali, aby sa ľudia pri nás cítili dobre. Stačí byť zapálený iskrou lásky a pre lepší plameň otvoriť srdce.
Veď byť taký nepríjemný ako mokré drevo na kúrenie je úplne zle. Od takých ľudí ostatných oči štípu a slzia, svojou prítomnosťou , skutkami i slovom nikoho "neohrievajú", nejde z nich žiadne teplo, žiadna láska a pokoj, ale iba dym zlosti, pýchy, ohovárania, nepokoja a závisti. Také "drevo" nikto nechce.
Ono iba čaká na "lieh", na hocijaký podnet, niekdy je to slovo, pohľad , stretnutie, aby mohlo vzbĺknuť, vybuchnúť a tak svojím plameňom neslúžiť, ale naľakať a robiť zle.
Autor: Michaela Mihalikova Petrušová
To, aké si "drievko", je poznať podľa tepla, ktoré z teba ide, podľa toho, či sú ľudia s tebou radi a v pokoji, či to, že sa stretnete, ich pri srdci hreje, alebo v tvojej prítomnosti im oči slzia a radšej utekajú preč.
PS: Sušička na "drevo", aj na to najmokrejšie a najštipľavejšie funguje tak, že Boh si ťa vezme do dlaní a bude fúkať a dýchať, až z teba bude to najkrajšie, najvoňavejšie a najsuchšie polienko. Ty iba otvor srdce pre lepší plameň a zapáľ sa iskrou, iskrou Božej lásky a zahoríš. Zahoríš plameňom lásky! Čo viac si môžeš priať, ako byť taký ako dubové polienko :-)