51. Civilizačné ochorenie

Konal sa kongres, na ktorom sa lekári z celého sveta rozprávali o chorobách, ktoré ničia ľudstvo a tento svet. O chorobách, ktoré sú príčinou ťažkého života a často aj úmrtia človeka. Boli tam onkológovia, kardiológovia, neurológovia, chirurgovia, ale aj psychológovia. Jednoducho, odborníci z každého lekárskeho odvetvia. Radili sa, školili, počúvali i rozprávali, len aby prišli na to, ktoré choroby sú tie najhoršie, najnepríjemnejšie, ktoré zabíjajú a ničia nielen samotného človeka, ale aj všetkých blízkych chorého. Chceli prísť na to, ako ľuďom pomôcť žiť kvalitnejšie a hodnotnejšie až do konca. Boli tam ozaj špičkoví lekári, čo lekár, to "kapacita". Titulov pred a za menom mali celý riadok. 

Po dlhom "debatovaní" si vypýtal slovo lekár, ktorý bol asi najviac učený. Okrem všetkých titulov bol učený aj životom. I začal rozprávať. "Už ako mladý lekár som bol nešťastný z toho, keď som videl ľudí smutných, vážnych a ubolených. Ľudí, ktorí netrpeli sami, ale trpeli aj všetci ich blízki. Chcel som im pomôcť, ale mohol som spraviť iba toľko, koľko mi dovolili, mohol som liečiť iba to, o čom som vedel. Lebo pri liečbe je najdôležitejšie, aby si človek priznal, že má problém a chcel ho vyliečiť. Lekár už potom vie, čo robiť, ako pomôcť a uľaviť, ale o pomoc musí prísť požiadať pacient. Videl som skutočnú ľudskú biedu a trápenie."

Toto všetko lekári už vedeli, preto chceli počuť tú diagnózu, ktorá je z jeho pohľadu najhoršia. Lekár pokračoval: "Najnešťastnejší a najhorší život, život plný bolesti, prežijú ľudia s boľavým a chorým vnútrom! Ani tá najničivejšia choroba tela nedokáže spraviť človeka takého nešťastného ako choroba vnútra. Videl som, ako veľmi trpia ľudia, ktorých zožierala nenávisť, tých, ktorých srdce je presiaknuté pýchou, aj tých, ktorých zabilo neodpustenie. Vidieť zomierať človeka postihnutého chorobou je smutné, veľmi smutné, ale vidieť, ako zaživa "umiera" človek boľavý zvnútra, je úplne zle. Tak, ako človek, ktorý trpí nejakou chorobou, si musí priznať problém, tak aj vedieť si povedať a priznať, že mám problém vo vnútri, je to najdôležitejšie. Každý by mal vedieť sám, prečo trpí, čo ho zožiera a zabíja, aj to, prečo nedokáže byť šťastný. Predstavte si, že keď sa stretnú ľudia na chodníku, každý z nich vie presne pomenovať to, čo nie je v poriadku s jeho telom. Vysoký cukor, nízky tlak, prasknutá platnička aj boľavý bedrový kĺb, toto dokážeme povedať, dokonca čakáme poľutovanie, ale povedať pravdu o svojom vnútre, úplnú pravdu, je pre nás nepredstaviteľné. Veď stretnúť kamošku a na otázku "Ako sa máš?" odpovedať, že "momentálne závidím susede kabát, hádam sa s bratom o dedičstvo, lebo som chamtivá, som lenivá a cez víkend som podviedla manžela, vo voľnom čase pozerám na nete neprístupné filmy a úplne najviac ma zožiera nenávisť k šéfke, lebo jej chcem prebrať flek", toto nedokážeme.Toto je podľa mňa najhoršia civilizačná choroba, ktorá zabíja ľudstvo. "Choroba vnútra," povedal lekár.

O tom, čo má každý jeden z nás v sebe choré, neradi hovoríme, nechceme si to priznať, nechceme to liečiť a vyhľadať pomoc. Tvárime sa, že toto sa nás netýka. Preto je choroba vnútra oveľa horšia ako choroba tela. Telo liečime najlepšie ako sa dá, len aby bolo ok a vnútro hnisá, bolí, zomiera. Neexistuje človek, ktorý aspoň niekedy nemal choré telo, ani ten najlepšie sa o seba starajúci, tak, ako aj ten najspravodlivejši človek určite okúsil, ako bolí zlosť, pýcha, lakomstvo, lenivosť či ohováranie, avšak iba ten, kto si to prizná a povie si o sebe pravdu, sa môže vyliečiť. Stále príde nejaká nová "choroba", nový pád, nová bolesť, ale treba sa snažiť to, čo práve bolí nás aj našich blízkych, vyliečiť. Buď pokorný, povedz si o sebe pravdu a vyhľadaj pomoc. Veď nie je zlé byť chorý, ale zlé je nechcieť s tým nič robiť. Koľko ľudí s pokorným a láskavým srdcom aj s tou najťažšou chorobou tela svoj život pokojne prežijú a koľko ľudí bez akejkoľvek choroby si svoj život iba "odtrpí v bolestiach" Zdravé telo je fajn, ale bez zdravého vnútra, hoc z času na čas s nejakým "vírusom", človek zomiera zaživa a hoci sa dožije "sto lat" môže povedať, že nežil.

Autor: Michaela Mihalikova Petrušová

PS: Ak vieš, že by sa tvoje vnútro potrebovalo vyliečiť, ak poznáš "diagnózu" a možno aj nie, popros o pomoc pri liečbe. Hlavné si už spravil, ak si si uvedomil, že si pyšný, že závidíš, že si lakomý, alebo že kradneš, že tvojou hlavou blúdia nečisté myšlienky, či hocijaké iné ochorenie vnútra. Prestaň s tým! Zájdi k lekárovi, je tu pre teba, pozná ťa a miluje, aj keď si chorý a čím viac si chorý, tým viac je tu pre teba. Keď máš nádchu, máš červené pod nosom, keď máš výron, krívaš, keď máš zápal pľúc, kašleš, ale keď máš choré vnútro, celý tvoj život je "chorý".

Choď k lekárovi, choď k Bohu a on ti naordinuje vitamíny:

• L (láska) - rozdáva sa celý deň. 
• S (služba) - vykonáva sa viackrát do dňa. 
• P (pokora) - používa sa sedem dní v týždni. 

Pravidelne, aspoň 365 dní v roku, je potrebné milovať. Nesmie sa zanedbávať odpustenie! Neodporúča sa zlosť, lenivosť, ohováranie, nevera. Iba so zdravým "vnútrom" svoj život naozaj prežiješ!