55. Kŕmidlo
Už ste niekedy mali kŕmidlo pre vtáčiky? Nie? Že je to zbytočné a hlúpe? Tak to sa teda mýlite. My sme si kŕmidlo kúpili. Také obyčajné, drevené. Nasypali sme doň slnečnicu a pripevnili lojové gule. Kŕmidlo sme zavesili vysoko, aby bolo v bezpečí, aby sa k nemu nedostali lovci, napríklad mačky. Bolo priamo pred naším oknom, to preto, lebo sme sa chceli kochať. Je totiž nádherné sledovať, ako prídu vtáčiky rôznych druhov, v hociktorý čas, v akomkoľvek počte a zobú a zobú a zase odletia a priletia a zase sa nazobú. Kupujeme im čiernu slnečnicu, tú majú radšej, a lojové gule iba kvalitné, nech si pochutnajú. Sýkorky sú ako také dámy, zoberú slnečnicové zrnko do zobáčika, odletia s ním do súkromia, tam si ho spapajú a prídu po ďalšie. Vrabce, to sú takí chuligáni, sedia na kŕmidle, skáču po sebe, hašteria sa na každom zrnku, robia hluk a neporiadok. Holuby, sú také nemotorné, že už pri sadaní na kŕmidlo je celá slnečnica rozsypaná a lojové gule spadnuté na zemi a odkotúľané ďaleko od kŕmidla. Je krásne sledovať ich rozdielnosť. Každý je iný. Jeden malý, ďalší nádherne sfarbený, niektorý úplne svojský a s mnohými by radšej nikto nič nechcel mať spoločné. Jedno však majú predsa len všetci rovnaké. Sú hladné. Potrebujú príkrm. Ono sa to síce dá v zime prežiť, ale je to veľmi náročné hľadať si obživu. Všade zima, veterno, mráz a plno lovcov, je to jednoducho boj. Každodenný boj o prežitie. Preto je dôležité prikrmovať, aby mali vtáčiky ľahší život. Nemôžu sa nám nijako odvďačiť, ani si to nemôžu zaslúžiť. Vieme, že oni to potrebujú a nám robí neuveriteľnú radosť, keď ich vidíme prilietať. Famózny, nádherný a úsmev vyvolávajúci pohľad. Možno je to nelogické, že kupujeme slnečnicu, gule, kŕmidlo a ešte po nich poupratujeme, keď si spravia potrebu priamo na naše zábradlie. Možno je to divné, že to robíme iba tak, z lásky, ale ten pocit, keď stojíš za oknom a vidíš priletieť vtáčika, on sa nasýti, štebotá, odletí a zas priletí a ty sa stále rovnako potešíš. Je ti jedno, kam vtáčik lieta. Má slobodu, tak lieta. Ty iba chceš, aby vedel, že keď bude všade naokolo zima a plno lovcov, tvoje kŕmidlo je plné slnečnice a radosť z jeho príletu, vždy veľká.
Keď je v tvojom živote zima, keď tvoje srdce zabil mráz a všade okolo teba je plno"lovcov", ktorí ťa chcú pripraviť o tvoj pokoj a tvoj život, keď deň čo deň bojuješ o prežitie a niekedy je to ozaj veľmi ťažký boj, buď si istý, že Boh je ten, ktorý má dosť slnečnice a gúľ pre každého svojho vtáčika. Nemá obyčajnú slnečnicu, ale takú lepšiu, aby nám ozaj chutila a lojové gule iba kvalitné. On je ten, ktorý má rád aj dámy sýkorky, aj chuligánov vrabcov, aj nemotorných holubov. Je to síce nelogické, veď my mu to nikdy nevrátime, ani si to nezaslúžime a on to pre nás robí. Čaká pri kŕmidle a poteší sa každému, kto príde. Či už prvýkrát, po dlhej dobe, alebo aj s hocijakým "bordelom" na krídlach.
Nehladuj, nebojuj v zime sám, nebuď pyšný ísť sa najesť, neboj sa odmietnutia. Roztiahni krídla, nech si akýkoľvek "vtáčik" a leť k Bohu. Jeho kŕmidlo je bezpečné a plné dobrôt a jeho radosť z tvojho príletu bude nekonečná. Ochutnaj a už nebudeš chcieť odletieť.
Slobodne lietaj, miluj všetky vtáčiky, aj toho kto ich stvoril a nezabudni cestu ku kŕmidlu.
Autor: Michaela Mihalikova Petrušová
PS: Ani jeden vtáčik nie je taký zlý, aby sa mu Boh nepotešil, keď k nemu priletí, a ani jeden nie je taký dobrý, aby sa mu potešil viac ako ostatným.
PS 1: Kŕmidlo k tebe nepríde.
PS 2: Existujú dva druhy krmiva. Keď sa sýtiš, tým Božím, tak slobodne, pokojne, pokorne a hlavne s láskou lietaš po svete. Keď zobeš z toho druhého kŕmidla, tak nepokoj, závisť, pýchu, zlosť a konflikty donesieš všade tam, kde priletíš.
Ak sa ti nepáči ako žiješ, zmeň krmivo. Boh má dosť všetkého pre každého svojho vtáčika! Leť, čaká!