6. Keď chcem, aby vás môj Syn neopustil

Nejde len o všeobecnú Božiu prítomnosť, o ktorej sv. Pavol hovorí, že „v ňom žijeme, hýbeme sa a sme,“ pretože Boh je istotou vecí. Nejedná sa o otcovskú starostlivosť Boha, ktorá nás obklopuje aj vtedy, keď na nás zabudnú vlastný otec a matka.

Panna Mária v La Salette zreteľne hovorí o svojom Synovi, čiže o Ježišovi Kristovi, vtelenom Božom Synovi a našom Spasiteľovi. Musí ho neustále prosiť, aby nás neopustil. Nie je to zvláštne? Veď sa zaujíma o nás a našu záchranu a spásu. Existuje snáď nejaké napätie alebo protiklad medzi Matkou a Synom, keď ide o nás? Lenže samotný fakt zjavenia a posolstva to popiera. Ona sama je darom zomierajúceho Spasiteľa a najväčším ľudským gestom jeho starostí o nás. Panna Mária prichádza na jeho príkaz, a to, čo nám hovorí, je posolstvo jej Syna.

Napokon Ježiš jasne sľúbil: „Hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta!“ Tu je asi priestor, aby sme sa podrobnejšie venovali prítomnosti Ježiša medzi nami, a vďaka tomu možno lepšie pochopíme upozornenia a starosti Panny Márie.

Ježiš Kristus bol prasviatosťou Boha vo svete, žijúcim symbolom. Bol tým a urobil to, čo menovite ukazoval a hlásal: Spásu a záchranu, spoločenstvo s Bohom a so všetkými ľuďmi. Hovoril nielen o milosti, zmierení a živote, on naozaj je cestou, pravdou a životom. Cirkev je jeho sviatosťou. „Preto hlásanie evanjelia, celá liturgia a láska nemajú žiadny iný zmysel, ako len ukazovať živého, viditeľného a naozaj prítomného zmŕtvychvstalého Ježiša,“ hovorí Mazz. Vyvýšený Ježiš a neviditeľný Pán nás obdaril zvláštnymi znakmi svojej prítomnosti: slovom, chlebom a bratom.

Kristus si získal poslušnosť vďaka svojmu hlasu, svojmu slovu. Celé Sväté písmo, Starý aj Nový zákon, sú jeho hlasom, ktorý k nám hovorí. Zjavuje sa nám, komunikuje s nami. Samotný Boh sa uzavrel do ľudského slova, ktoré sa stalo slovom Božím, a teda slovom života. Zároveň nám ukazuje úplne novú skutočnosť – Ježiš žiadne nové náboženstvo nepriniesol, ale vo svojom svetle všetko urobil nové. Jeho slovo neosvecuje Boha, ale vyžaruje z neho a rozjasňuje vesmír a náš život. Odhaľuje nám tajomstvo sveta, ktoré jemu i ľudstvu dáva zmysel a cieľ, menovite samého Krista, ktorý je srdcom sveta, vo všetkom účinkuje a nad všetkým žiari.

Ako ďalší znak svojej prítomnosti nám Kristus daruje svoje sviatosti, vrchol ktorých je v eucharistickom Chlebe. Eucharistia je náležitou sviatosťou jeho prítomnosti, je srdcom viery a nervom katolíckej Cirkvi. Z toho chleba žije Cirkev. Je to vrchol a zhrnutie všetkých sviatostných znakov, ktoré môžeme prirovnať k vyčnievajúcej špičke ľadovca. A nie bez príčiny nám Cirkev káže s úžasom vravieť pri premenení: „Hľa, tajomstvo viery!“ Eucharistia je korunou a prameňom celej nábožnosti, vrcholom a centrom kresťanského spoločenstva veriacich.

Tretím znakom Kristovej prítomnosti medzi ľuďmi je brat, čiže blížny. Odvtedy, čo Ježiš umyl apoštolom nohy pri Poslednej večeri, existuje sviatosť bratskej lásky. Až táto láska k blížnemu zintenzívňuje účinok ostatných sviatostí. „Eucharistická veleba musí viesť k eucharistickému životu, vďaka nej sa musíme stať chlebom pre iných,“ hovorí Charles de Foucauld. V lámaní chleba, v delení sa a v odovzdávaní všetkého, čo máme, čiže toho, čo sme dostali, zažijeme prítomnosť Krista.

„Spoznali ho pri lámaní chleba! Všetko, čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili!“ Tak ako v 13. storočí sa viac ako dovtedy zvýraznila prítomnosť Krista vo sviatosti Oltárnej, tak sa dnes zjavuje na viacerých miestach kresťanského vedomia presvedčenie o prítomnosti Krista v človeku. Možno, že je to istota obnovy a zjednotenia ľudstva.

Len spoločné sa „slovo“, ako aj „chlieb“ a ešte väčšmi „brat“ sa stávajú chlebom života, teda zjavujú prítomnosť Krista len tomu, kto naozaj verí. Mučeník našej doby, ktorý veľa rokov trpel v gulagoch na Sibíri, napísal: „Hľadal som Boha, a on sa vzdialil odo mňa. Hľadal som moju dušu, a nenašiel som ju. Hľadal som brata – a pozri, našiel som všetkých troch.“

Prítomnosť Krista v slove, v Eucharistii a v bratovi ju vnímajú len veriaci. Viera je sprostredkovateľ, ktorým vnímame tajomnú prítomnosť Zmŕtvychvstalého. Preto sv. Pavol želá: „Vierou nech Kristus prebýva vo vašich srdciach!“ Olejom pre lampu nášho svetla viery je zrieknutie sa každého vedomého hriechu a obeta svedomito plnených povinností – nielen náboženských, ale i stavovských a profesných. Napokon viera je nezaslúženou milosťou, naozajstným darom Boha. On chce, aby sme prosili o to, čo nám chce dať. Karl Rahner píše: „Do zásahu Boha, ktorý prichádza „z vonka“ a uskutočňuje historické Zjavenie, musí ešte prísť vnútorná milosť, nevyhnutná pre vieru.“