Kanonizačná svätá omša nových siedmich svätcov

V nedeľu 21. októbra 2012 sa o 9:30 na Námestí sv. Petra konala kanonizačná svätá omša, ktorú celebroval Svätý Otec Benedikt XVI., a ktorý počas nej vyhlásil nových svätcov. Samotný kanonizačný obrad sa konal podľa nových pravidiel, a tak už nie je súčasťou svätej omše, aby sa nenarušoval jej slávnostný ráz a bola zachovaná vnútorná jednota, podľa požiadaviek koncilovej konštitúcie o liturgii Sacrosanctum concilium.

Ďaľšou zaujímavosťou tohto obradu bolo tzv. trojité petitio, teda prosba, ktorou sa prefekt Kongregácie pre kauzy svätých, kardinál Angelo Amato, obrátil na Svätého Otca so žiadosťou, aby kanonizácia mohla pokračovať. Svätý Otec odpovedal formou trojitej modlitby, v ktorej prosil o Božiu pomoc pri tomto dôležitom akte. Po druhej žiadosti vzýval Ducha Svätého. Podobne, ako to bývalo do roku 1969, boli potom za spevu Te Deum prinesené relikvie nových svätcov.

Novinkou je tiež vynechanie čítania životopisov nových svätých, pretože ich biografie pápež spomína v homílii. Po obrade pokračovala slávnostná svätá omša. V homílii Benedikt XVI. predstavil nových svätých:

	Jacques Berthieu sa narodil vo Francúzku v roku 1838, a veľmi rýchlo sa nechal získať Ježišom Kristom. Počas svojho pôsobenia vo farnosti mal plamennú túžbu zachraňovať duše. Stal sa jezuitom a chcel prejsť celý svet pre Božiu slávu. Neúnavný pastier na ostrove Santa Maria a neskôr na Madagaskare, bojoval proti nespravodlivosti a zároveň pomáhal chudobným a chorým. Obyvatelia Madagaskaru ho považovali za kňaza, ktorý prišiel z neba, hovoriac: Vy ste našim «otcom a mamou»! Stal všetkým pre všetkých, čerpajúc z modlitby a z lásky Ježišovho Srdca ľudskú a kňazskú silu, až do mučeníckej smrti v roku 1896. Zomieral so slovami «Radšej zomriem, ako by som mal zaprieť svoju vieru». Drahí priatelia, nech je život tohto evanjelizátora povzbudením a príkladom pre kňazov, aby boli Božími mužmi ako bol on! Nech jeho príklad pomôže mnohým kresťanom, ktorí sú v dnešnej dobe prenasledovaní kvôli viere! Nech na jeho príhovor prinesie Rok viery svoje ovocie pre dobro Madagaskaru a celého Afrického kontinentu! Nech Boh žehná obyvateľov Madagaskaru!
	Pedro Calungsod sa narodil okolo roku 1655 v regióne Visayas na Filipínach. Láska ku Kristovi ho inšpirovala vstúpiť do katechetickej školy miestnych jezuitských misionárov. V roku 1658, spolu s inými mladými katechétami, sprevádzal pátra Diega Luisa de San Vitores na Mariánske ostrovy, evanjelizovať domorodé obyvateľstvo. Život tam bol ťažký a misionári museli čeliť prenasledovaniu kvôli zväčšujúcej sa závisti a ohováraniam. Pedro prejavil hlbokú vieru a milosrdnú lásku a pokračoval v katechizovaní mnohých, ktorí sa na jeho ohlasovanie obrátili na kresťanstvo. Vydával svedectvo Kristovi životom v nevinnosti a zasväteným evanjeliu. Najvzácnejšou bola jeho túžba vyhrať duše pre Krista a tá ho urobila rozhodným prijať mučeníctvo. Zomrel 2. apríla 1672. Očití svedkovia zaznamenali, že Pedro mohol utiecť do bezpečia, ale rozhodol sa ostať po boku otca Diega. Kňaz mu ešte pred smrťou stihol udeliť rozhrešenie. Nech sa príklad a odvaha svedectva Pedra Calungsoda stane inšpiráciou pre drahý ľud na Filipínach, aby odvážne ohlasoval Kráľovstvo a vyhrával duše pre Boha!
	Giovanni Battista Piamarta, kňaz diecézy Brescia, bol veľkým apoštolom milosrdnej lásky a mladých. Upozorňoval na to, že v súčasnom svete je nevyhnutná prítomnosť kultúrneho a sociálneho katolicizmu. Osobitne sa zasvätil kresťanskému, morálnemu a profesionálnemu pozdvihnutiu nových generácií a to prostredníctvom svojho žiarivého náboja ľudskosti a dobroty. Vedený neotrasiteľnou dôverou v Božiu prozreteľnosť a hlbokým duchom obety, čelil ťažkostiam a námahám spojeným s otvorením rôznych apoštolských diel, medzi ktoré patria: Remeselnícke učilište, Vydavateľstvo Queriniana, mužská Kongregácia Svätej rodiny z Nazareta a ženská Kongregácia Umili serve del Signore. Tajomstvo jeho intenzívneho a činného života je ukryté v dlhých hodinách, ktoré venoval modlitbe. Keď bol zavalený prácou, venoval dlhší čas stretnutiu „srdce pri srdci“ s Pánom. Uprednostňoval stráviť chvíľu pred Najsvätejšou sviatosťou, meditujúc o Kristovom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní, aby takýmto spôsobom nabral duchovnú silu a znovu začal dobývať srdcia ľudí, osobitne mladých, aby ich priviedol k prameňom života prostredníctvom stále nových pastoračných aktivít.
	«Daruj nám, Pane, svoje milosrdenstvo: v teba dúfame». Týmito slovami nás liturgia pozýva spievať hymnus Bohu stvoriteľovi a jeho prozreteľnosti, prijmúc jeho plán spásy pre náš život. Tak konala sv. Maria del Carmelo Sallés y Barangueras, rehoľníčka, ktorá sa narodila vo Vic, v Španielsku v roku 1848. Po zrealizovaní svojej nádeje, po mnohých námahách, kontemplujúc rast Kongregácie školských misijných sestier Nepoškvrneného počatia, ktorú založila v roku 1892, mohla spievať spolu s Božou Matkou: «A jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja». Jej vychovávateľské dielo, ktoré zverila Nepoškvrnenej Panne Márii, neprestajne prináša hojné ovocie uprostred mládeže, prostredníctvom veľkodušného nasadenia jej duchovných dcér, ktoré sa - tak ako ona – vkladajú do rúk Boha, ktorý môže všetko.
	Obráťme teraz pohľad na Marianne Cope, narodenú v nemeckom Heppenheime v roku 1838. Keď mala rok, vzali ju do Spojených štátov a v roku 1862 vstúpila do Tretieho rádu sv. Františka v Syrakúzach v New Yorku. Následne, ako generálna predstavená kongregácie, matka Marianne prijala výzvu starať sa o malomocných na Havaji, ktorú mnohí iní odmietli. Odišla tam so šiestimi spolusestrami, aby sa starala o nemocnicu v Oahu a neskôr založila nemocnicu Malulani v Maui a otvorila dom pre dievčatá, ktorých rodičia boli nakazení malomocenstvom. Po piatich rokoch súhlasila s otvorením iného domu pre ženy a dievčatá na ostrove Molokai, kam s odvahou odišla a vlastne ukončila kontakt s okolitým svetom. Tam sa starala o pátra Damiána, už veľmi známeho kvôli jeho hrdinskej práci medzi malomocnými, ošetrujúc ho až do jeho smrti. Potom zaujala jeho miesto medzi malomocnými mužmi. Keďže sa ešte veľmi málo dalo urobiť pre tých, ktorí boli postihnutí touto strašnou chorobou, Marianne Cope preukázala najvyšší stupeň lásky, odvahy a entuziazmu. Je žiarivým a silným príkladom najlepšej katolíckej tradície zasvätenia sa sestrám a ducha jej milovaného sv. Františka.
	Kateri Tekakwitha sa narodila v dnešnom štáte New York v roku 1656. Otec pochádzal z kmeňa Mohawkov a matka, ktorá bola kresťankou, z kmeňa Algonkínov. Ona jej vštepovala zmysel pre živého Boha. Bola pokrstená, keď mala dvadsať rokov a aby unikla prenasledovaniu, uchýlila sa do misie sv. Františka Xaverského blízko Montrealu. Pracovala tam, verná tradícii svojho ľudu – aj napriek odmietnutiu náboženského presvedčenia svojho ľudu – až do svojej smrti vo veku 24 rokov. Svojim jednoduchým životom Kateri ostala verná svojej láske ku Kristovi, modlitbe a každodennej svätej omši. Jej najväčšou túžbou bolo poznať Boha a robiť to, čo sa jemu páči. Kateri nás udivuje tým, ako v nej pôsobila milosť bez vonkajšej podpory a odvahou k povolaniu, ktoré bolo v jej kultúre veľmi zriedkavé. V nej sa viera a kultúra vzájomne obohacujú! Nech nám jej príklad pomôže milovať Krista a žiť na tom mieste, kde sme, bez odmietnutia toho, kým sme! Svätá Kateri, patrónka Kanady a prvá svätá pôvodná Američanka, zverujeme ti obnovu viery v prvých národoch a v celej Severnej Amerike! Nech Boh žehná pôvodné obyvateľstvo!
	Anna Schäfferová z Mindelstettenu chcela od mladosti patriť do nejakého misijného rehoľného rádu. Keďže pochádzala z chudobnej rodiny, snažila sa zarobiť si ako slúžka na veno, ktoré potrebovala, aby bola prijatá do kláštora. Pri tejto práci mala vážnu nehodu s nevyliečiteľnými popáleninami na nohách, čo ju donútilo zostať na lôžku celý život. Tak sa lôžko bolesti stalo pre ňu kláštornou celou a utrpenie základom jej misijnej služby. Spočiatku sa sťažovala na svoj osud, ale potom dospela k pochopeniu svojej situácie ako volaniu lásky od Ukrižovaného a výzvy, aby ho nasledovala. Posilňovaná denným svätým prijímaním sa stala neúnavným nástrojom príhovorov v modlitbe a odrazom Božej lásky pre mnohých ľudí, ktorí vyhľadávali jej radu. Kiež by jej apoštolát modlitby a utrpenia, obete a pokánie bol žiarivým príkladom pre veriacich v jej krajine. Jej príhovor nech podporuje kresťanské hospicové hnutie (centrá pre paliatívnu starostlivosť pre nevyliečiteľne chorých pacientov) v jeho dobročinnej službe.

Zdroj: www.radiovaticana.org