Komentár 

 

Kresťania  by  mali  byť  presvedčení  o  tom,  že  stretnutie  a  výmena  skúseností  s  druhými,  aj s  tými,  ktorí  sú  inej  náboženskej  tradície,  nás  môže  zmeniť  a  môže  nám  pomôcť  načrieť  do hĺbky studne. Keď pristupujeme k tým, ktorí sú pre nás cudzí, s túžbou napiť sa z ich studne, otvárame sa pre „Božie zázraky“, ktoré ohlasujeme. Na  púšti  bol  Boží  ľud  bez  vody  a  Boh  poslal  Mojžiša  a  Árona,  aby  priniesli  vodu  zo  skaly. Často  Boh  plní  naše  potreby  podobne  prostredníctvom  druhých.  Keď  voláme  v  našej  núdzi k  Bohu  –  ako  Samaritánka,  ktorá  prosila  Ježiša  „Pane,  daj  mi  z  tej  vody“  –  Boh  už  možno odpovedal na naše prosby tým, že do rúk našich susedov vložil to, o čo ho prosíme. A tak sa musíme obrátiť aj k nim s prosbou, „daj sa mi napiť“. Niekedy  spočíva  odpoveď  na  naše  potreby  už  v  živote  a  dobrej  vôli  ľudí  okolo  nás.  Od Guarancov,  americko-indiánskeho  ľudu  Brazílie  sa  dozvedáme,  že  v  ich  jazyku  neexistuje ekvivalent  pojmu  „náboženstvo“,  chápaného  oddelene  od  ostatného  života.  Výraz,  ktorý  sa zvyčajne používa na jeho označenie, doslovne znamená „náš dobrý spôsob bytia“ (ñande reko katu).  Tento  výraz  sa  vzťahuje  na  celý  kultúrny  systém,  ktorý  zahŕňa  aj  náboženstvo. Náboženstvo je teda súčasťou guaranskej kultúry; je ich spôsobom zmýšľania a bytia (teko). Týka  sa  všetkého,  čím  je  možné  zlepšiť  spoločnosť  alebo  prispieť  k  jej  rozvoju  a  čo  vedie k jej „dobrému spôsobu bytia“ (teko katu). Guaranskýľud nám pripomína, že kresťanstvo sa najskôr  nazývalo  „cestou“  (Skutky  9,  2).  „Cesta“  alebo  „náš  dobrý  spôsob  bytia“  je  Boží spôsob ako priniesť harmóniu do všetkých oblastí nášho života. 

 

Otázky