7. Druhé Božie prikázanie: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo”

7. Druhé Božie prikázanie: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo”
 
Každý z nás má meno. Meno vyjadruje to, kto sme. Keď sa stretávame s niekým neznámym - predstavíme sa svojím menom. Menom privolávame niekoho a určitým spôsobom ho nabádame, aby si nás všimol. Keď poznáme meno niekoho, vtedy táto osoba tým činom žije v našej pamäti. Hovoríme taktiež o dobrom mene, keď ten, kto nosí toto meno, si zaslúži úctu. V trestnom kódexe je aj trest za poškodenie, zničenie dobrého mena druhého. Môžeme toto všetko povedať vzhľadom na Božie meno?
 
Podľa náuky Katechizmu Katolíckej cirkvi „medzi všetkými slovami Zjavenia je jedno osobitné slovo, ktoré je zjavením Jeho mena. Boh zveruje svoje meno tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Dar mena patrí do oblasti dôvery a ntímnosti. „Pánovo meno je sväté.” Preto ho človek nesmie zneužívať. „Musí ho uchovávať v pamäti, v tichu adorácie plnej lásky. Má ho vkladať do svojich slov len na to, aby Ho velebil, chválil a oslavoval.” (KKC 2143)
 
S obrovskou úctou k Božiemu menu sa stretávame v knihách Starého zákona. Boh zjavuje Mojžišovi svoje meno a vďaka tomu sa stal blízky Izraelitom (por. Ex 3,13-14). Vyvolený národ sa snažil nesklamať dôveru Boha. Jeden z prejavov úcty k Jeho menu bola skutočnosť, že žiaden Žid Ho nemohol vysloviť, keď sa čítali sväté texty. Počas čítania Biblie sväté meno nahradili vyjadrením „Adonai”, čo v gréckom preklade znamená „Kyrios – „Pán”. Podľa Jozefa Flavia mohol Božie meno vysloviť len veľkňaz na mieste „Sväté Svätých” len raz do roka. Keď veľkňaz vyslovil Božie meno, všetci zhromaždení v Jeruzalemskom chráme padli na tvár.
 
Za svojich učeníkov sa Ježiš modlí pri poslednej Večeri k Bohu hovoriac: „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja”. (Jn 17.26) Božie meno, teda kto je Boh, nám zjavuje už samotné meno Ježiš, ktoré znamená „Boh spasí”. On je predpovedaný ako „Knieža Pokoja” a Emanuel, čo znamená „Boh s nami”. Ježiš nám zjavuje hlbšie Božiu lásku, keď nám ukazuje Boha, ktorý je „Abba” – náš dobrý Otec.
 
Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Pochádza tak ako aj prvé prikázanie z čnosti nábožnosti. Hovorí konkrétne, ako máme používať slová o svätých veciach. (por. KKC 2142) Dodržiavanie tohto prikázania hovorí veľa o našej viere, o úcte k samotnému Bohu. Keď Božie meno určitým spôsobom privoláva Jeho Samého, v prípade, keď nie je úcta voči Jeho menu, je nedostatkom úcty voči Bohu. „Zmysel pre posvätno patrí k čnosti nábožnosti.” (KKC 2144)
 
Božiemu menu vzdávame úctu rôznym spôsobom. Prejavom úcty voči Božiemu menu sú slova, ktoré hovoríme, keď sa žehnáme znakom kríža „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého”, tak isto konáme, keď požehnávame. Kresťanmi (tí, ktorí nosia meno Krista) sa stávame prostredníctvom sviatosti krstu, ktorý vysluhujeme „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého”. Kresťanský pozdrav: „Pochválený buď Ježiš Kristus” nám pripomína, že slovom a životom sa máme snažiť o Božiu slávu; je zároveň odvážnym vyznaním a svedectvom našej viery. Každý deň opakujeme modlitbu „Otče náš”. Prosba modlitby Pána, v ktorej sa obraciame na Boha „posväť sa meno Tvoje” je jadrom Božieho príkazu , ktorý je v druhom prikázaní. Pestujem v sebe citlivosť a úctu voči tomu, čo je sväté?
 
Zapamätajme si: Božie meno obklopujeme úctou, lebo Ho používame preto, aby sme Ho velebili, chválili a oslavovali. Je zakázané, aby sme Ho používali za účelom spáchania zločinu a pri všetkých iných nezodpovedných situáciách. (kom KKC 447)