2. Eucharistia ako závdavok večného života

Byť sýty a nehladovať je blízke každému z nás. V súčasnosti má veľa ľudí prebytok bohatstva, ale sú aj takí, ktorí majú veľmi málo. Človek, ktorý je pozbavený nevyhnutných vecí potrebných pre dôstojný život, sa považuje za nešťastného. Hojnosť je symbol nasýtenia, naplnenia, šťastia.

Tak ako je dnes, tak bolo aj v Starom zákone, a tiež za čias Ježiša. Preto neraz vo Svätom Písme nachádzame odkaz na obraz hostiny ako symbolu naplnenia človeka vo večnosti. Ten, kto bude mať účasť na hostine spasených, dosiahne plnosť radosti. Prestretý stôl je symbol večného šťastia, hlad – večného potupenia. „V jednej starodávnej modlitbe Cirkev s jasotom pozdravuje eucharistické tajomstvo: (...) Ó, svätá hostina, pri ktorej prijímame Krista: slávi sa pamiatka jeho umučenia, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy“, tak učí Katechizmus. (KKC 1402) Naša účasť na tejto hostine spasených záleží vo veľkej miere od nášho rozhodnutia. Boží služobník Ján Pavol II v Apoštolskom liste „Mane Nobiscum Domine“ napísal: „Boh vložil do ľudského srdca „hlad" po jeho slove (por. Am 8, 11), hlad, ktorý sa nasýti len v plnom spoločenstve s ním. Eucharistické spoločenstvo nám bolo darované, aby sme sa „sýtili" Bohom počas nášho pozemského života a v očakávaní plného nasýtenia v nebi“. (19) Pozvaní sú všetci, ale príjme pozvanie každý?

Hľadajúc odpoveď na túto otázku nemôžeme nenadviazať na „závdavok“ nebeskej hostiny, ktorým je tu na zemi svätá omša. V nej máme príležitosť hojne sa ponúknuť z prestretého stola, môžeme zakúsiť šťastie, akým je stretnutie s Bohom a sme očakávaní. Katechizmus učí: „Cirkev vie, že Pán už teraz prichádza vo svojej Eucharistii a že je v nej prítomný medzi nami. Táto  prítomnosť je však zahalená. Preto keď slávime Eucharistiu, „očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista“. (KKC 1404).

 Ježiš porovnáva nebeské kráľovstvo v podobenstve o kráľovskej hostine k svadbe, ktorú vystrojil kráľ (por. Mt 22, 1-14). Pán prichádza k človeku s darom radostnej účasti v jeho kráľovstve, ale žiaľ človek odmieta toto pozvanie. Človek, ktorý pohŕda Božím darom, tratí šancu účasti na večnom šťastí spasených.

Ján Pavol II napísal: „Eucharistia nás premieta do budúcnosti, ku Kristovmu druhému príchodu, ku koncu dejín. Tento eschatologický rozmer dáva sviatosti Eucharistie strhujúci dynamizmus, ktorý napĺňa kresťanskú cestu silou nádeje“. (MND 15). Stretávajúc sa s Kristom v Eucharistii sa môžeme posilňovať nádejou radosti, ktorá sa v plnosti zjaví na nebeskej hostine. Nádej vpísaná do Eucharistie má nielen definitívny rozmer, netýka sa len ďalekej perspektívy večnosti. Vďaka Eucharistii a skrze Eucharistiu celý náš život a všetky naše skúsenosti nadobúdajú nový význam. Eucharistia sa nekončí záverečným obradom. Z nej, a skôr s ňou, ideme do každodenného života. Eucharistia ako dar lásky nám dáva duchovnú silu na ceste k nebeskej vlasti.

Zapamätajme si: „Eucharistia  napĺňa nás všetkým nebeským požehnaním a milosťou, posilňuje nás na púti týmto životom a vzbudzuje v nás túžbu po večnom živote. Už teraz nás zjednocuje s Kristom, ktorý vystúpil na pravicu Otca, s nebeskou Cirkvou, s preblahoslavenou Pannou Máriou a so všetkými svätými“. (Kom KKC 294).