8. Vernosť manželskej lásky

V súčasnosti veľa ľudí aj medzi samotnými kresťanmi vyjadruje názor, že zaviazanie sa na celý život s druhým človekom je príliš náročné a zdá sa im nemožné. Prečo teda Cirkev stále hlása nevyhnutnosť vernosti v manželskom zväzku?

Katechizmus učí, že manželská láska samou svojou povahou vyžaduje od manželov neporušiteľnú vernosť. Vyplýva to z daru seba samých, ktorým sa manželia odovzdávajú jeden druhému. Láska chce byť definitívna. Nemôže trvať iba „do nového rozhodnutia“. „Toto dôverné spojenie, čiže vzájomné darovanie sa dvoch osôb, ako aj dobro detí, vyžadujú úplnú vernosť manželov a dôrazne požadujú ich nerozlučiteľnosť.“ (KKC 1646) Manželský zväzok je tiež „obrazom a znakom Zmluvy spojenia Boha s jeho ľudom.“ (Familiaris Consortio). Cirkev učí, že milosť, akú dostávajú vo sviatosti manželstva „robí manželov schopnými, aby túto vernosť predstavovali a vydávali o nej svedectvo.“ (KKC 1647) Lebo manželia majú účasť na tej láske, ktorá ich vedie a posilňuje, že svojou vernosťou môžu byť svedkami vernej Božej lásky. (por. KKC 1648)

Manželia často neprijímajú naplno milosť sviatosti manželstva. V rôznych situáciách, napríklad patologické správanie jedného z manželov, sa stáva, že spoločný manželský život, napriek sviatostnému zväzku, nie je možný. „V týchto prípadoch Cirkev pripúšťa fyzickú rozluku manželov a koniec spolužitia.“ (KKC 1649) „Pred Bohom však manželia neprestávajú byť manželom a manželkou; nemožno uzavrieť nový zväzok. V takej ťažkej situácii najlepším riešením by bolo zmierenie, ak je to možné.“ (KKC 1649)

Veľmi často stretávame aj katolíkov, ktorí sa na základe civilného zákona rozhodujú pre rozvod a uzatvárajú civilne nový zväzok. Cirkev je verná slovám Ježiša: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží.“ (Mk 10,11-12) Preto v katechizme čítame, že Cirkev „je presvedčená, že nemôže uznať nový zväzok za platný, ak je platné prvé manželstvo. Ak sa rozvedení zosobášili civilne, nachádzajú sa v situácii, ktorá objektívne porušuje Boží zákon. Preto nemôžu pristupovať k prijímaniu Eucharistie, kým táto situácia trvá.“ (KKC 1650) Z toho istého dôvodu nemôžu vykonávať v Cirkvi isté zodpovedné funkcie (napríklad: stať sa krstnými rodičmi). Cesta k zmiereniu s Bohom a Cirkvou nie je pre nich uzatvorená. Ak úprimne ľutujú, že porušili znak zmluvy a vernosti Kristovi, a zaväzujú sa žiť v úplnej zdržanlivosti, môžu získať sviatostné rozhrešenie. (por. KKC 1650) Tie osoby, ktoré sa nemôžu sviatostne zmieriť s Bohom a Cirkvou, by sa nemali cítiť odlúčené od Cirkvi. Mali by sa zúčastňovať na živote Cirkvi ako pokrstení skrze počúvanie Božieho slova, účasť na sv. omši, cez vytrvalú modlitbu, napomáhanie dielam lásky a spravodlivosti, výchovou detí v kresťanskej viere, pestovaním ducha a skutkov pokánia. Takýmto spôsobom si môžu pre seba vyprosiť milosť od Boha. (por. Familiaris consortio 84)

Zapamätajme si: Manželská láska samou svojou povahou vyžaduje od manželov neporušiteľnú vernosť, ktorá je nevyhnutná pre dobro manželov a ich potomstvo. (por. KKC 1646) Pre kresťanov je ona znakom vernosti Boha k svojej zmluve a vernosti Krista k Cirkvi. Preto sa kresťanskí manželia, podporovaní Božou milosťou, majú snažiť zo všetkých síl zachovať vzájomnú vernosť.