1. Kto môže prijať krst a kto môže krstiť?

Prečo krstíme deti? Nebolo by lepšie počkať, keď budú zrelými ľuďmi a každý sa sám rozhodne? Sv. Augustín vo svojej knihe „Vyznania“ spomína so smútkom, že nebol pokrstený v detstve: „Prečo aj dnes počúvame, ako ľudia hovoria: Nechaj ho, nech si robí,  čo chce, ešte nie je pokrstený. Ale keď sa jedná o zdravie tela, nikto nehovorí: Nechaj ho, nech si ublíži, ešte nie je uzdravený! Bolo by lepšie, keby bol uzdravený ihneď. Bolo by lepšie, keby starosť mojich blízkych a moja spôsobili, že spása, ktorú by obdŕžala moja duša, bola zverená Tvojej opatere, keď Tvojím darom je spása“.

Katechizmus hovorí: „Krst je schopný prijať každý človek a iba ešte nepokrstený človek“ (KKC 1246), taktiež aj dieťa. „Prax krstiť deti je od nepamäti tradíciou Cirkvi. Od druhého storočia sú o nej výslovné svedectva. Je však celkom možné, že už od začiatku kazateľskej činnosti apoštolov, keď prijali krst celé „domy“, boli pokrstené aj malé deti.“ (KKC 1252) Katechizmus učí, že „deti sa rodia s padlou  a dedičným hriechom poškvrnenou ľudskou prirodzenosťou, aj ony potrebujú znovuzrodenie v krste. Cirkev a rodičia by teda pripravili dieťa o neoceniteľnú milosť stať sa Božím dieťaťom, keby mu krátko po narodení neudelili krst“ (KKC 1250). Preto „kresťanskí rodičia majú uznať, že táto prax zodpovedá aj ich úlohe starať sa o život, ktorý im zveril Boh.“ (KKC 1251)

K prijatiu krstu je nevyhnutne potrebná viera. Preto „od každého krstenca sa vyžaduje vyznanie viery, vyjadrené osobne pri krste dospelého alebo rodičmi a Cirkvou pri krste dieťaťa.“ (Kom KKC 259) Keď je krstenec dospelý, má povinnosť pripraviť sa na prijatie Božieho daru v krste, ktoré sa volá katechumenát. O takej istej príprave sa nedá hovoriť v prípade dieťaťa. Katechizmus učí, „aby sa krstná milosť mohla rozvíjať, je dôležitá pomoc rodičov. To je aj úloha krstných rodičov, ktorí majú byť presvedčenými veriacimi, schopnými a ochotnými pomáhať novopokrstenému, dieťaťu alebo dospelému, na jeho ceste kresťanského života.“ (KKC 1255) Keď sa dívame na úlohu krstných rodičov v tejto perspektíve, nebudeme sa čudovať, že sa kňaz pýta, či sú veriacimi a praktizujúcimi katolíkmi. Prirodzenou požiadavkou je aj to, že rodičia a krstní rodičia pristupujú k sviatosti zmierenia a Eucharistii. Oni majú úlohu voviesť dieťa do sveta viery.

Odpovedajúc na otázku: Kto môže krstiť? Môžeme povedať, že „riadnymi vysluhovateľmi krstu sú biskup a kňaz; v latinskej Cirkvi aj diakon. V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý človek, ak má úmysel robiť to, čo robí Cirkev, leje vodu na hlavu kandidáta a vyslovuje trojičnú krstnú formulu: „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“(Kom KKC 260)

Zapamätajme si: „Krst je schopný prijať každý ešte nepokrstený človek.“(Kom KKC 257) „Cirkev krstí deti preto, že sa narodili s dedičným hriechom, a teda potrebujú, aby boli vyslobodené z moci zlého a prenesené do kráľovstva slobody Božích deti.“(Kom.KKC 258) Dôležitá je úloha rodičov a krstných rodičov, ktorí majú zodpovednosť za rozvinutie viery a krstnej milosti. (por. Kom. KKC 259) Vysluhovateľmi krstu sú biskup, kňaz a diakon. V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý človek, ak má úmysel robiť to, čo robí Cirkev, keď krstí.