18. Piate Božie prikázanie - Nezabiješ

Ján Pavol II. počas púte do Poľska v roku 1991 pripomenul tragické následky nedostatku úcty voči ľudskému životu od počatia až po prirodzenú smrť. „XX. storočie” – ako povedal Svätý Otec – „je príkladom storočia, ktoré vojde do dejín ako obdobie poznačené smrťou miliónov nevinných ľudí. Nový spôsob vojny spočíval v tom, že množstvo ľudí bolo zabitých, hoci sa aktívne nezúčastnili na vojne. Stačí len pripomenúť použitie atómovej bomby, koncentračné tábory. Deportácie ľudí, ktoré sa končili smrťou miliónov nevinných ľudí.” (Radom 4.6.1991) Stalo sa to preto, lebo zavrhli morálnu zásadu prikázania „nezabíješ” ako absolútnu a všeobecne zaväzujúcu. Súčasne existujú ľudia, pre ktorých prikázanie „nezabiješ” nie je zaväzujúcou normou. Propagujú zásadu, že človek má rozhodovať o svojom živote aj živote iných – od počiatku až do konca.

Naozaj má človek právo rozhodovať o svojom aj cudzom živote?

Sväté písmo spresňuje podrobne zákaz piateho Božieho prikázania „nezabiješ”. V knihe Exodus Stvoriteľ učí, že nevinného a toho, kto je v práve, nepripraviš o život. (Ex 23,7) Úmyselná vražda nevinného človeka vždy protirečí dôstojnosti ľudskej osoby a svätosti Stvoriteľa. Zákon, ktorý takúto vraždu zakazuje, má všeobecnú platnosť, zaväzuje všetkých a každého, vždy a všade. (KKC 2262) Týka sa to človeka, ktorý je na počiatku života aj človeka, ktorý končí svoj beh života. „Život človeka pochádza od Boha, je jeho darom, jeho obrazom a odrazom, účasťou na jeho oživujúcom dychu. Preto je Boh jediným Pánom tohto života: človek ním nemôže disponovať.” (EvV 39)

Cirkev od počiatku svojej existencie ohlasuje hodnotu a neporušiteľnosť ľudského života. Chce ukázať, že je to najväčší dar od Boha. Katechizmus katolíckej Cirkvi sa odvoláva na Sväté písmo a učí nás, že „Ľudský život je posvätný, pretože už od svojho začiatku vyžaduje stvoriteľské pôsobenie Boha a navždy zostáva v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. Jedine Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca: nikto a za nijakých okolností si nemôže nárokovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť.” (KKC 2258) V súlade s náukou Cirkvi je každý útok na svoj a iného život snahou seba postaviť na miesto Boha. Právo k životu je teda pre človeka základným právom a nik z ľudí nemôže nikomu toto právo vziať. Dar života sme dostali od Boha a len On má právo ho aj vziať. Okrem toho Boh žiada, aby človek svoj život miloval, vážil si ho, rozvíjal a taktiež chránil pred nebezpečenstvami. Človek ma úlohu starať sa o zdravie svoje aj iných.

Opýtajme sa seba samých: 

• Mám vedomie, že piate Božie prikázanie „nezabiješ” stráži morálný poriadok a mier vo svete? 
• Nepodlieham móde v oblasti potratov a eutanázie? 
• Starám sa o život, svoje zdravie i zdravie iných?

Zapamätajme si: Ľudský život je posvätný. Preto tiež od samotného začiatku „vyžaduje stvoriteľské pôsobenie Boha a navždy ostáva v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. Nikomu nie je dovolené priamo usmrtiť nevinnú ľuskú bytosť, lebo to závažne protirečí dôstojnosti ľudskej bytosti a svätosti  Stvoriteľa.” (Kom. KKC466)