1. Priblížte sa, deti moje, nebojte sa, som tu

Je prekvapujúce, že Panna Mária sa vo svojich zjaveniach ukazuje deťom, väčšinou biednym a nevzdelaným. Tento fakt sa súčasných ľudí nepríjemne dotýka a zároveň v nich vyvoláva nedôveru. Čo je to za dôvod, ktorý núti Pannu Máriu, aby zverovala svoje posolstvá takýmto deťom? Keď Panna Mária prichádza, aby vyjadrila Božiu vôľu, k ľuďom, potom k takým, ktorí môžu ako spoľahliví sprostredkovatelia ďalej nefalšovane odovzdávať jej posolstvo. A vôbec to nemusia byť všeobecne uznávaní, ďalekozrakí a vzdelaní proroci, ktorých môžeme stretnúť v postavách pápežov, biskupov, svätých, osvietených mužov a žien.

Veď detská duša a pamäť sú zrkadlom, ktoré nevzbudzuje podozrenie a verne odovzdáva prijatý odkaz obzvlášť ak ide o posolstvo, ktoré bolo deťom odovzdané v reči pre nich čiastočne neznámej, ako sa to udialo v La Salette. Deti nie sú poručníkmi posolstva, majú skôr pasívnu úlohu, ako jediní sprostredkovatelia v odovzdávaní posolstva, ktoré nik nepovažuje za výpoveď samotných vizionárov. Naopak, samotná Krásna Pani je autorom slov, sťažuje sa, upozorňuje, prosí a sľubuje. A zázraky potvrdzujú nie deti, ale samotné posolstvo, jeho božský pôvod. Ľahšie uveríme dôležitému posolstvu, keď nám ho odovzdávajú deti.

To, že si zvolila deti, má i hlbší význam. Ak nám Kristus hovorí: „Keď nebudete ako deti, nevojdete do Božieho kráľovstva,“ upriamuje tým našu pozornosť na základné postoje kresťanského života.

Stať sa dieťaťom – na to si treba uvedomiť svoje slabosti, potrebu pomoci a závislosť od iných. Stať sa dieťaťom – to si vyžaduje čestne a odvážne priznať si chyby a oľutovať ich. Stať sa dieťaťom – to znamená byť vnútorne ústupčivým a ochotným prijať ponaučenie, ochotu počúvať a byť poslušným. Stať sa dieťaťom – to je schopnosť dôverovať Bohu, čudovať sa a obdivovať. Stať sa dieťaťom – to si vyžaduje človeka jednoduchého a otvoreného, aby mohol všetko vidieť jasne a aby mohol milovať čistým nerozdeleným srdcom.

Len s takýmto vnútorným postojom môžeme vojsť do Božieho kráľovstva, čiže počuť Kristovu Dobrú zvesť. Práve takýto vnútorný postoj je predpokladom pre pochopenie kresťanského učenia i pre lepšie chápanie zjavenia Panny Márie na hore v La Salette. Ak sa nestaneme deťmi v tomto ponímaní, posolstvo Plačúcej Matky nie sme schopní pochopiť.

Nie je čudné, že keď sa nebo otvára, trasie sa zem, že ľudia sa stále desia, ak sa im chce Boh zjaviť? I dvojica pastierikov, Maximin a Melánia, sa naľakali, keď v horskej pustatine nečakane uvideli ohnivú guľu. Je pochopiteľná chlapcova spontánna reakcia, keď mával palicou vo vzduchu a hovoril dievčaťu: „Zober palicu, poď so mnou, musíme sa brániť, ak by nám to chcelo ublížiť. Keď nám to bude chcieť niečo urobiť, tak ja mu dám!“

Nie je tento obraz presným symbolom vnútorného postoja voči všetkým nadprirodzeným udalostiam?

Nevera, ktorou sa často mnohí vystatujú, a náboženská necitlivosť, ktorú ochotne a s posmeškom predvádzajú, ako i vedomé zapretie Boha, vzbura a boj proti nemu pramenia z jedného zdroja – z neopodstatneného strachu pred ním. Už autorov Starého zákona zaujal tento jav a pýtali sa Adama, ktorý sa zo strachu skrýva pred Bohom: „Prečo sa bojíš?“ Strach a útek pred Bohom sú schopní zdôvodniť len hriechom. „Jedol si azda zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?“ Neposlušnosť vychádza z nedôvery voči Bohu a voči jeho zákazu. Túto neľudskú nedôveru po všetkom, čo Boh dal a urobil človeku, až natoľko nemožno pochopiť, že ako príčinu je možno uznať jedine hada, diabla a luhára od samého začiatku. Satan vstriekol jed nedôvery do nášho ľudského srdca.

Znetvorený a falošný obraz Boha je aj dnes dôvodom nedôvery voči nemu a príčinou veľkého strachu pred ním. Táto obava pred Bohom sa nedá porovnať s bázňou voči Bohu, čiže hlbokou úctou, ktorá je začiatkom múdrosti. Ak skutočná bázeň vychádza z hlbokej úcty voči Bohu a napĺňa nás radostnou dôverou, potom je strach pred Bohom zrkadlom nedôvery a vzďaľovania sa od neho. Táto nedôveru bráni náboženskému rastu alebo mu prekáža. Obava, hlavne v náboženstve, je už od vekov zlým radcom. A tak je tomu i dnes – obava je výsledkom neúplného poznania Boha, ktoré spútava dušu. Je to choroba, ktorá dnes postihla viacerých kresťanov, neraz i zbožných. Duša sa ocitla v putách, uväznená, podobajúca sa na vtáka v klietke, ktorý nemôže lietať. Náboženstvo sa stáva ťarchou, prameň svätosti sa zdá byť otrávený, čo znepokojuje tých, ktorí túžia z neho čerpať. Podozrievavosť voči Bohu je najväčšou krivdou, akú mu môžeme spôsobiť. Prečo sa to deje? Lebo ľudia nepoznajú Boha. Lebo upierajú zrak na Pána ako sudcu a zabúdajú na jeho milosrdenstvo.

„Každá duchovná kniha, ktorá nevedie k láske k Bohu, je zlou knihou!“ napísal v roku 1857 Antoine Chevrier. Svätý František Saleský zvykol hovoriť: „Nemali by sme Boha milovať zo strachu, ale mali by sme sa ho báť z lásky.“ „Preto, lebo Boh preukázal milosrdenstvo našim otcom a pamätá na svoju svätú zmluvu, na prísahu, ktorou sa zaviazal nášmu otcovi Abrahámovi, že nás vyslobodí z rúk nepriateľov, aby sme mu bez strachu slúžili,“ ako je napísané v piesni Zachariáša. Áno, Boh urobil všetko – aj svojho Syna poslal na svet, aby nás oslobodil od strachu. Ježiš Kristus príkladom svojho života a svojim učením nám chcel ukázať pravý obraz Boha, ohlásiť Božiu lásku, potvrdiť ju svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Ježišova Dobrá zvesť o Otcovi, ktorý je v nebi a svojho jednorodeného Syna poslal na zem, mala zničiť diabolskú podozrievavosť a naplniť nás detskou láskou, pokornou dôverou a ochotnou poslušnosťou. V živej viere v Božiu lásku, akú Kristus ukázal na kríži, s vedomým obrátením sa k Bohu niet miesta na strach a nepokoj. Ak niekto skutočne verí a dúfa, nepotrebuje sa už viac znepokojovať a obávať sa, lebo jeho nádejou je Boh. Zostáva veľkým tajomstvom, že napriek dvetisícročnému kresťanstvu sa túto záležitosť nepodarilo lepšie vysvetliť.

Keď Panna Mária vo svojich početných zjaveniach znova v našej dobe pripomína a varuje, tak nie preto, aby zasiala ochromujúci strach, ale aby nás poučila o opravdivej bázni a hlbokej úcte voči Bohu, ktorá prináša väčšiu dôveru a hlbšie bezpečie. Kto vysvetľuje posolstvá mariánskych zjavení inak, nepochopil ich správne. Veď posolstvo Plačúcej Matky z La Salette je Dobrou zvesťou, ktorá nám chce ukázať, že ani dnes nie sme Bohu ľahostajní, že nás berie veľmi vážne, lebo nás miluje – čo takisto ostane navždy veľkým tajomstvom. „V plnosti časov poslal svojho Syna na svet, nie aby svet odsúdil, ale aby ho spasil, a zachránil to, čo zahynulo.“ V dnešnej dobe posiela Matku svojho Syna a prikazuje, aby nám povedala: „Nebojte sa!“ Áno, neznámy obraz Plačúcej Matky nám chce znova presne ukázať milosrdnú a starostlivú Božiu lásku, naplniť nás doteraz možno neznámou detskou dôverou. V breviári sa modlíme takto: „Bože, dovoľ nám nebáť sa Tvojho mena, ale daruj nám lásku, ktorá berie všetok strach, nauč nás kráčať Tvojou cestou s radosťou.“

Keď dvojica pastierikov počula Matkin hlas, prestala sa báť. Jej hlas znel jemne a srdečne ako hudba. Deti chceli potešiť Krásnu Paniu. Neskôr sa Maximin priznal, že najradšej by bol k nej utekal, aby sa jej opýtal, pred kým ju má brániť. Deti zbehli dole z kopca, až boli pri nej tak blízko, že „nikto by nemohol prejsť medzi nimi a ňou.“ Prekvapení a očarení sa obaja postavili do svetla gule zázračného zjavenia a teraz sa mohli dívať na Krásnu Paniu z úplnej blízkosti. Prekvapujúce je to, že deti zhodne rozprávali o výzore Krásnej Panej. Veľa detailov sa zázračným spôsobom vtlačilo do ich detských sŕdc. Môžeme a musíme zároveň vidieť v týchto obrazoch a symboloch časť dôležitého posolstva. Len musíme, ako deti, prijať pozvanie a prísť bližšie. Postaviť sa a ticho prizerať, v úžase mlčať, čakať a počúvať. Áno, pozorne počúvať, či nám Plačúca Matka nechce niečo povedať.

Vďaka svojmu postoju sa deti z La Salette stali nasledovania hodným vzorom pre celý svet v tom, čo svet už zabudol: V pokornom a skromnom prekvapení voči nadprirodzeným zázrakom, v detskej jednoduchosti verného srdca, ktoré ide priamo za volaním milosti, zabúdajúc na celú dočasnosť, prichádzajúc úplne blízko a v pripravenosti na to, aby si vypočuli Božie posolstvo.

Priblížte sa... Ako je nám blízky Kristus na kríži vyvýšený, tak i Panna Mária je nám blízka, lebo bola spoluúčastníčkou jeho zmŕtvychvstania. Len vďaka viere môžeme spoznať skutočné tajomstvo. Len veriace srdce môže cítiť Matkinu blízkosť. Božie slovo a každá opravdivá viera majú i dnes hodnotu – mlčanie je sieťou, ktorou lovíme. Ako každé lietadlo potrebuje na pristátie letisko, tak aj Duch Svätý potrebuje naše mlčanie, aby sa mohol v nás zastaviť.

Ticho a rozjímanie taktiež pripravujú naše srdce na stretnutie so zjavením. Priblížiť sa tu znamená: stíšiť sa, zmĺknuť a s verným srdcom počúvať to, čo deti rozprávajú o zjavení, o tom, čo videli a počuli. Zrazu zistíme, že aj pre nás, ako povedala Panna Mária, je to posolstvo dôležité.

Pri všetkých ostatných zjaveniach sa Panna Mária predstavila nejakým menom alebo titulom, v La Salette však nehovorí jasne, kto je. V roku 1830 sa v Paríži nazýva „Prostredníčkou všetkých milostí“. V roku 1858 v Lurdoch na otázku Bernardety Soubirusovej – kto je? – Panna Mária odpovedá: „Som Nepoškvrnené Počatie.“ Vo Fatime v roku 1917 na tú istú otázku odpovedá Lucii: „Som Kráľovná svätého ruženca.“ V Bearuing v Belgicku v roku 1932 sa nazýva: „Nepoškvrnenou Pannou“ a taktiež „Kráľovnou so zlatým Srdcom“, a v Banneux v roku 1933 hovorí o sebe: „Som Matkou chudobných.“

V La Salette nám obsah posolstva dáva najavo, že Krásna Pani nemôže byť nik iný ako Matka Ježiša Krista. Jednoducho povie: „Som tu... .“ Sú to hlboké slová, plné tajomstva.

Samozrejme, už veľa učencov – nielen teológov – sa zaoberalo mariánskymi zjaveniami. Cirkev podrobne skúmala toto zjavenie a uznala ho za opravdivé a dôveryhodné. A nehovorí, ako toto zjavenie vysvetľovať. Tým, že ho uznala za opravdivé, potvrdzuje, že sa jedná o úkaz, ktorý sa dá vysvetliť jedine Božím zásahom. A tak ho treba prijať ako zázračné a nadprirodzené. Ten, kto nemôže uveriť v zmŕtvychvstanie Ježiša Krista a nanebovzatie Panny Márie, nebude si lámať hlavu nad mariánskymi zjaveniami a pátrať, ako sa udiali. Veľkonočné udalosti a rozprávanie o zjavovaní sa Ježiša po zmŕtvychvstaní majú potvrdiť nový rozmer zmŕtvychvstalého Krista i jeho samotné zmŕtvychvstanie.

Vtelením sa Boží Syn pokoril a prijal ľudskú prirodzenosť. Stal sa subjektom, osobou – Ježišom z Nazaretu. V úzkosti a obmedzenosti ľudskej prirodzenosti Ježiš vykonal svoje dielo spásy. Zmŕtvychvstaním bola ľudská prirodzenosť premenená na nový spôsob existencie, nezávislý od miesta a času, ktorý ešte nie sme schopní pochopiť, skrz ktorý aj Ježiš vo svojej ľudskej prirodzenosti – ktorej patrí aj telo – tajomne prelína celé stvorenie, celý vesmír. Ježiš, zjavujúc sa po Veľkej noci, dovolil svojim svedkom pozrieť sa na nový život – na skutočnosť zmŕtvychvstania. V opisoch o zjavovaní sa Ježiša po zmŕtvychvstaní sa potvrdzuje, že Ježiš, ktorý bol ukrižovaný, naozaj žije nezávisle od času a miesta. Nanebovzatie Panny Márie s dušou i telom je spoluúčasťou na živote zmŕtvychvstalého Ježiša.

Keď Panna Mária v La Salette hovorí: „Som tu...,“ je to aj potvrdenie jej premenenej existencie a materskej prítomnosti, v ktorej – tak ako jej zmŕtvychvstalý Syn – je vždy a všade okolo nás. Každú chvíľu a na každom mieste, tu a teraz Panna Mária môže povedať: „Som tu!“

Zázračnosť a nadprirodzenosť zjavenia spočíva v tom, že tí, ktorí ešte žijú v časnosti, čiže v pozemských podmienkach, ho môžu vidieť a počuť. Často sa pýtajú: „Prečo sa Panna Mária zjavuje vždy v inej podobe?“ Majú na mysli Lurdy, Fatimu a ostatné zjavenia. Ale aj Ježiš sa po zmŕtvychvstaní ukazoval vždy v inej podobe, nikdy nie rovnakým spôsobom, a dokonca jeho najlepší priatelia ho nepoznali. V eucharistii zas prijíma podobu chleba a vína.

Panna Mária vo svojich zjaveniach prijíma takú podobu, ktorá najviac zodpovedá hlásanému posolstvu. Slová: „Som tu...“ nám mimovoľne napadnú a pripomínajú zjavenie Boha na púšti, kde sa Mojžišovi dal spoznať slovami: „Ja som, ktorý som...“ Ja som, ktorý som pri vás, ktorý som pre vás! Boh je vždy známy v Ježišovi Emanuelovi. To nám chce ukázať Panna Mária. On je tým najdôležitejším posolstvom. „Som tu...“ mohla by Mária hovoriť vždy a všade. Ak sa zjavuje takým spôsobom, aby ju ľudia videli a počuli, má na to vážny dôvod, jej posolstvo nám ukazuje, že to je Matkina láska, jej starostlivosť, jej ochota prísť na pomoc – kvôli tomu sa zjavila na La Salette. Mária sa ukazuje spôsobom, ktorý je prijateľný pre deti, aby im ohlásila dôležité posolstvo.

Raz som sa spýtal istého človeka, ktorý často prichádzal na La Salette, či si je istý zjavením Panny Márie. Odpovedal mi: „Či sa vtedy, 19. septembra 1846, tu zjavila Mária, neviem. Viem však jedno – že Cirkev to preskúmala a schválila. Som si istý, že Panna Mária je tu, na tejto hore, uprostred nás. Cítim to tak často a tak dlho, ako som tu.“

Zdroj: Emil Ritz MS - Posolstvo Panny Márie z La Salette