11. Siedmy deň som vyhradila pre seba, ale nechcú mi ho priznať

Nedeľa zohráva v kresťanskom živote takú veľkú, dokonca rozhodujúcu úlohu, že by sme nemali byť prekvapení, ak Panna Mária o nej hovorí vo svojom Posolstve. Podľa jej sťažnosti sa vzbura voči jej Synovi prejavuje v prvom rade tak, že „jej nepriznávame siedmy deň.“ Panna Mária sa dotýka pre kresťanstvo veľmi nebezpečnej rany, z ktorej mu hrozí vykrvácanie, ak sa Cirkvi nepodarí prinavrátiť nedeli znova jej prvotný zmysel a cieľ.

Kultúrny svet vďačí Židom za veľké dobro – za siedmy deň týždňa, za deň oddychu. V prikázaní sabatu sa vynára historická prax Izraela s Bohom a viera v stvorenie sveta (Sabat, resp. Šabat je židovským názvom soboty). Sabat je pozvaním, aby sme si spomenuli na Božie diela. Pripomenutie oslobodenia z egyptského zajatia dáva Izraelu istotu, že i v budúcnosti môže dúfať v Boha svojich otcov. Zároveň pripomína človeku, že je stvorený na Boží obraz a Božiu podobu a nemôže dopustiť, aby jeho diela vládli nad ním, ale že on má byť ich pánom. V tichosti pravidelne sa opakujúceho sabatu Izraelita žije v zvláštnom spoločenstve s Bohom. Uvedomuje si zmluvu, ktorú uzavrel Stvoriteľ so všetkými existujúcimi istotami a tým potvrdil Izraelu, že je kráľovským národom a Božím ľudom.

Šesť dní boli sluhami, ktorých často vo svojom prostredí plnom predsudkov a ničiacej zlosti i nenávideli. Každý siedmy deň v týždni boli kráľmi, slobodnými ľuďmi, tak ako keď ich Boh vyviedol z Egypta. Oddych a svätenie boli pre nich slobodnou a kráľovskou úlohou človeka. Bez sabatu, pravidelne sa opakujúceho dňa kráľovskej slobody, ako hovoria židovskí mudrci, by tento národ nebol schopný prežiť svoje dejiny.

Priblížiť to môže rozhovor katolíckeho kňaza a rabína vo vlaku, kedy obaja majú pred sebou dlhú cestu. V živom rozhovore čas rýchlo beží. Napokon pred Florenciou, krátko pred polnocou, keďže je piatok, rabín sa lúči s kňazom, hoci cieľ cesty je ešte veľmi vzdialený, ale viera mu zakazuje cestovať počas sabatu. Katolícky kňaz vyslovuje svoju hlbokú úctu k svedomito dodržiavanému sabatu. Rabín napokon hovorí: „To nie my držíme sabat, ale sabat drží nás.“

Ako kresťania využívame židovskú tradíciu. Aj pre nás je nedeľa akýmsi symbolom toho, že sa chceme zúčastniť novej večnej zmluvy, ktorú Boh s nami uzavrel Kristovou krvou. Pre Ježiša nie je dôležitý sabat sám o sebe, so všetkými svojim predpismi, formulami modlitieb, s obetou a službou v chráme. On v tom všetkom vidí zmysel jedine vtedy, ak človek skrz toto všetko cíti svoju otvorenosť voči Bohu a s ním sa aj stretáva. Ide o to, že aspoň cez sabat je človek vytrhnutý zo svojej spútanosti, otvára sa túžbam a Božím zámerom, ktoré sa nám ukazujú v potrebách a prosbách blížnych. Veď aj zákaz pracovať počas sabatu slúži tomuto cieľu. Nie je také dôležité cez sabat nepracovať, ale ide o to, aby sme konali dobro. „Sabat je pre človeka a nie človek pre sabat,“ hovorí Ježiš. I nedeľný oddych nie je sám o sebe cieľom. Je pripomienkou, že celý náš život, ak sa nemá stať nezmyselným, musí byť službou Bohu. Lebo pozemský čas dostáva očisťujúce a premieňajúce svetlo iba z večnosti, a preto sa nedeľa volá aj dňom večnosti.

„Nedeľa je dňom počúvania Boha a jeho príkazov, jeho pravdy, aby sme tak isto správne konali v pozemských veciach,“ hovorí Pius XII. Ten, kto nechce byť viac ľudský, sa onedlho stane až neľudský. Kto stráca nádej na otčinu nachádzajúcu sa na druhej strane, ani na tejto zemi nenájde otčinu. Lebo len nádej na vzdialenú otčinu umožňuje človeku pretváranie tejto zeme dôstojným spôsobom, hodným človeka. Ak sa zbavíme nadprirodzenosti, neostane neutrálnosť, ale iba nenormálnosť a zvrátenosť.

Viera v Boha a v jeho lásku nám umožňuje veriť vo veľkosť a dôstojnosť človeka. Stretnutie s Bohom nás vedie k stretnutiu s blížnymi. Siedmy deň má byť určite dňom stíšenia, ktorý nám umožní stretnúť sa s Bohom a blížnymi.

Keď sme teda pochopili, čo presne od nás vyžaduje nedeľa, nemyslíme v prvom rade na zákaz pracovať, ani na príkaz zúčastniť sa svätej omše. Kráľovská sloboda a radostné vedomie spoločenstva so Zmŕtvychvstalým a veriacimi by nám malo povedať, čo je dovolené, či lepšie – čo je vhodné pre tento deň Pána, a čo nie. A tak sami budeme vedieť, čo patrí k tomu, aby sme boli kráľmi, a aby sme boli spasení. V nedeľu môžeme využiť našu slobodu a konať také veci, ktoré nám naozaj spôsobia opravdivú radosť. Pre niektorých je s tým spojená aj dobrovoľná služba lásky a solidarity, napr. opatrovanie chorého. Aj najlepšia zábava sa môže stať zajatím, ak podľahneme nátlaku aktuálnej módy, čo sa robí, alebo čo sa patrí robiť. Rozhodujúce je to, aby sme si v nedeľu uvedomili svoje povolanie pokrstených a spasených, a znova zažili spoločenstvo so Zmŕtvychvstalým a s veriacimi.

Nedeľa sa opäť musí stať dňom sviatočným, dňom zmierenia s blížnymi, lebo je to deň zmierenia s Bohom. Musí sa stať slávnosťou tela – veď nám pripomína zmŕtvychvstanie na konci vekov. Musí sa stať sviatkom kráľovskej slobody – pripomína nám, že nie sme len konzumentmi, ale i tvorcami stvorenia a spolupracovníkmi Boha. Kresťansky prežívaná nedeľa nás chráni, aby sme sa nestali otrokmi zmanipulovaných nenásytných konzumentov v priemyselnej spoločnosti. Nedeľa nám pripomína, že nie sme viac alebo menej dôležitým kolieskom veľkého a hrozného stroja nášho technického sveta. Nedeľa nám pripomína, že sme vstali z mŕtvych s Kristom, a preto máme túžiť po tom, čo je v nebi. Naše snahy a námahy musia smerovať k tomu, čo je nebeské, a nie k tomu, čo je pozemské. Nedeľa nám slúži na to, aby sme sa snažili tak využívať čas, aby sme nepremárnili večnosť. Preto Boh uznal siedmy deň za svätý a vyhradil si ho pre seba.

Ak sa zamyslíme nad tým, akú podobu dávame dnes dňu Pána a uvedomíme si, aký naozaj má byť tento deň, úplne pochopíme výčitku i sťažnosť Plačúcej Matky. Nechceme tu teraz vyratúvať všetky dôvody, kvôli ktorým sa dnes nedeľa znesväcuje a zbavuje svojho pravého významu. Nezabúdajme na ľudové príslovie: „Aká je tvoja nedeľa, taký bude deň tvojej smrti. Aký je deň tvojej smrti, taká bude tvoja večnosť.“

Každý by si mal vykonať spytovanie svedomia a pýtať sa, ako by sa dala nedeľa – v duchu jej skutočného významu – lepšie prežiť.

Biskup Ketteler raz napísal: „Predstav si pohana, ktorý pozoruje, ako v niektorých našich dedinách a mestách prebieha nedeľa, a opýtaj sa ho, čo podľa neho znamená nedeľa pre európskych kresťanov. Odpovie vám: Nedeľa je dňom, kedy kresťania jedia, pijú, tancujú a zabávajú sa. Je dňom, v ktorom sú miesta zábav preplnené, kedy sa deň stáva nocou a noc dňom. Ak by sme mu povedali, že nedeľa je dňom Pána, Boha kresťanov, začudovane by odpovedal: Je to deň, v ktorom kresťania neslúžia Bohu, ale diablovi, v ktorom najčastejšie porušujú nielen tretie, ale všetkých desať prikázaní. Je to deň, kedy najviac urážajú Boha i blížneho, a najčastejšie hádžu do blata svoju dôstojnosť.“

Taká je naša nedeľa – je to deň, kedy najviac hrešíme! Nedeľa býva pre široké vrstvy kresťanského ľudu iba dňom, kedy sa končí týždeň a ide sa spať, zabávať, športovať. Nie je to deň, kedy sa zhromažďujeme okolo oltárov – sŕdc celého svätenia nedele. Život je naozaj ťažký a vyžaduje od nás, aby sme neustále boli pripravení. Po namáhavom týždni plnom starostí máme predsa nárok na fyzické a psychické uvoľnenie a oddych. To by však nemalo byť na úkor nášho duchovného života. Nedeľný oddych by mal uľahčiť živý kontakt s Bohom, čiže naozajstný cieľ nedele. Boh sa nemôže vzdať svojho práva, a neurobí to ani s ohľadom na nás.