12. Taktiež furmani vo svojich preklínaniach používajú meno môjho Syna

TAKTIEŽ FURMANI VO SVOJICH PREKLÍNANIACH POUŽÍVAJÚ MENO MÔJHO SYNA

Táto výčitka by mohla dnešného človeka niečím zaskočiť. Prekvapuje už len samotná spomienka na furmanov, idúcich za záprahom a preklínajúcich, vo svojich nadávkach používajúcich meno jej Syna. Ešte viac prekvapuje, že furmanské preklínania „činia tak veľmi ťažkým rameno jej Syna.“ Máme tu príklad všeobecne záväznej pravdy, i keď časovo a miestne podmienený. Mimovoľne si spomenieme na početné podobenstvá a obrazy Svätého písma, ktoré sú taktiež časovo i miestne podmienené, no napriek tomu vysvetľujú všeobecne záväznú pravdu.

Aby sme sťažnosť Plačúcej Matky pochopili, poukážeme v krátkosti na vtedajšiu dobu i okolie La Salette. Ako hovorí jedna z vtedajších správ, ľudia z La Salette i okolia boli známi búrlivým duchom a rúhavými preklínaniami proti Bohu, znesväcovaním nedele a nedodržiavaním pôstu. Na druhej strane navštevovali krčmy a na svojich zábavách veľmi radi tancovali. Náboženská ľahostajnosť bola zarážajúca. Namiesto chválenia Boha všade bolo počuť len bezbožné preklínanie.

„Pred rokom 1846 už veľmi zriedka pristupovali k sviatostiam, s grobianskou ľahostajnosťou sa nesvätí nedeľa, počuť, ako všetci – starci i deti – najstrašnejším spôsobom zlorečia a preklínajú,“ píše farár z Corpsu v roku zjavenia 1846. Nie bez príčiny hovorí Panna Mária až dvakrát o preklínaniach ľudu. „Keď nachádzali zhnité zemiaky, preklínali, používajúc v preklínaniach meno môjho Syna.“ Do akej miery preklínanie furmanov vyplýva z nedostatku sebaovládania, a do akej miery sú ich preklínania obviňovaním a arogantnou výčitkou voči Bohu? Namiesto toho, aby sa v čase neúrody pýtali, prečo to Boh dopustil, a prečo skaza je nutná pre spásu, obviňujú Boha a chybu hľadajú v ňom, nie u seba. Preklínanie bolo prejavom chýbajúcej úcty a bezbožnosti – postoja, ktorý sa rozšíril z vysokých škôl cez vyššie spoločenské vrstvy až k jednoduchému ľudu. V znesväcovaní nedele a v preklínaniach, v zneužívaní mena jej Syna Panna Mária vidí znamenie náboženskej ľahostajnosti, vzbury, zlej vôle. Meno Ježiš znamená Boh spásy. „Nebolo nám dané žiadne iné meno, v ktorom by sme mohli byť spasení, ako len meno Ježiš.“ Apoštol národov hovorí: „Aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí.“ (Flp 2,10)

Je teda zbytočné používanie mena Božieho rúhaním voči Bohu a pramení z bezmyšlienkovitej alebo nevedomej neúcty?

Nespomenula to Panna Mária preto, aby nás upozornila na veľmi nebezpečnú ranu súčasnej spoločnosti? Nie je táto neúcta chorobou dnešnej doby? Predpokladom každej autentickej lásky je predsa hlboká úcta, lebo človek môže milovať len toho, koho má v hlbokej úcte. Len ten, kto ju vyvoláva, je sám hoden úcty a môže poskytnúť bezpečie. Ako môžeme cítiť hlbokú úctu k stvoreniu, ak nevzdávame žiadnu úctu Stvoriteľovi? Tá neúcta, ktorou búrame všetky božie a ľudské hodnoty, je niečo strašné. Ešte horšie však je, že v širokých vrstvách sa už vôbec nevyslovuje meno jej Syna, lebo vôbec nemyslíme na Boha, jediného Spasiteľa a Vykupiteľa, alebo – ako hovorí Mária – nič nás nezaujíma a nestojí nám za to, aby sme ho spomínali. Táto chýbajúca úcta voči Bohu a ľahostajnosť voči jeho láske sú dôkazom vedomého podceňovania, či dokonca pohŕdania Spasiteľom. Ak ľudia, ktorí sú pokrstení v mene Ježiša, nevážia si jeho učenie a prikázania, vedú svojvoľný život bez Boha, snažia sa ho znemožňovať, aby si urobili raj na zemi, v ktorom niet miesta pre Boha – to je najväčšie rúhanie.

Bezočivé provokovanie Boha a znesväcovanie nedele – to sú dve veci, ktoré činia „tak ťažkým rameno jej Syna.“ O tomto fakte Paul Claudel píše: „Obzvlásť pozoruhodn je to, že sa dotýkame podstaty celého nešťastia, ktoré zasiahne Francúzsko a ľudstvo. Panna Mária pritom nespomína nemravnosť a opilstvo. Ponosuje sa na urážky, ktoré sa priamo dotýkajú Božských osôb, či už je to rúhanie voči Bohu, alebo zanedbávanie modlitby, svätej omše a oddychu počas nedele, na ktoré zabúdame, vyhovárajúc sa na tisíc dôvodov. Ak je bázeň voči Bohu počiatkom múdrosti, tak pohŕdanie Bohom je začiatkom spoločného zla.“

Keď v polovici 19. storočia zavládol vo Francúzsku veľký hlad, francúzski biskupi napísali v pastierskom liste: „Náš národ umiera od hladu. Príčinou toho hladu je nesvätenie nedele a rúhanie sa voči Bohu.“

Skôr, ako sa pokúsime aktualizovať tieto slová, pre dnešnú dobu, dovoľme, aby Krásna Pani upresnila, ktorá úroda sa v tých časoch pokazila z ľudskej viny. „Ukázala som vám to minulý rok na zemiakoch. A predsa ste si z toho nič nerobili. Ba naopak, keď ste našli zhnité zemiaky, kliali ste, používajúc v preklínaniach meno môjho Syna. Budú sa kaziť ďalej a v tomto roku na Božie narodenie nebudú už vôbec.“

Je prekvapujúce, že aj tu Panna Mária hovorí: „Ja som vám ukázala,“ a nie „môj Syn“ vám ukázal pokazenú úrodu. Význam týchto slov bol podrobne vysvetlený pri analýze slov: Dala som vám šesť dní na prácu. Krásna Pani priznala, že vie o pokazenej úrode. Chcela teda, aby sme vedeli, prečo neúroda bola nutná. To, ako ťažko padne Matkinmu srdcu navštíviť nás takýmto spôsobom, dokazuje jej starostlivé upozornenie: „Ak máte obilie, netreba ho zasiať. Všetko, čo zasejete, zožerie chrobač, a čo vzíde, rozsype sa na prach pri mlátení. Nastane veľký hlad. Ešte predtým deti do sedem rokov dostanú triašku a budú zomierať v náručiach tých, ktorí ich držia. Pokáním iných bude hlad. Orechy sa pokazia a hrozno zhnije.“

Tieto predpovede sa v tých časoch splnili do bodky. V samotnom Corpse, rodnom meste svedkov zjavenia, kde v rokoch 1846 – 1847 žilo tisíc dvesto obyvateľov, zomrelo 73 detí, medzi nimi i Maximinov brat. Neúroda viedla k nedostatku a predražovaniu potravín, veľa ľudí pocítilo muky hladu. Aby sme boli objektívni, musíme vedieť, že zemiaky, obilie a hrozno boli najdôležitejšími potravinami v lasalettskom okolí. Spomeňme si na sťažnosť biskupov v pastierskom liste: „Náš ľud zomiera od hladu. Príčinou toho je znesvätenie nedele a rúhanie sa Bohu,“ čiže tie hriechy, ktoré boli vymenované v lasalettskom zjavení ako príčina neúrody. Nakoľko dôsledne bola vzatá do úvahy výstraha Panny Márie dokazuje to, že francúzska vláda v Paríži protestovala u biskupa v Grenoble, hodnotiac Posolstvo z La Salette ako poburujúce a sabotáž. Vláda sa obávala, že varovanie z La Salette zhubne zapôsobí na dedinský ľud. Presná interpretácia a rešpektovanie upozornení Panny Márie sa neskôr ukázali pre okolie La Salette záchranou – lebo v ďalších rokoch katastrofálna neúroda pokračovala.

Kto pri týchto slovách nepomyslí na všetky tragédie, ktoré od čias zjavenia ničili úrodu všetkých národov, plody práce, vedy a techniky, ovocie manželstva, rodiny i výchovy, výdobytky hospodárstva a politiky, čiže všetko to, po čom národy tak túžia! Asi nikdy sa ešte neplakalo tak, že až srdce pukalo! Sme nútení popritom myslieť i na ďalšie po sebe nasledujúce nepokoje, revolúcie a vojny! Človek si chce poradiť bez Boha a poradí si tak, že zmizne z povrchu zeme. Víťazstvo techniky – atómová bomba – je pripravené, aby zničilo zemeguľu. Ak budeme vnímať vedu a pokrok nie ako úlohu od Boha, ale ako pokus o vytvorenie pozemského raja, treba si spomenúť na tajomstvá z La Salette, o ktorých sa podrobne píše v osobitnej kapitole. Keď sa opýtali na ich obsah pápeža Pia IX., ktorému boli odovzdané tieto tajomstvá, odpovedal slovami Svätého písma: „Keď nebudeme robiť pokánie, všetci zahynieme.“

Keď sa úroda na poliach kazí z našej viny, o to viac musíme pri všetkých veľkých neúrodách vidieť Božiu ruku. Ak si nič nerobíme z malých nešťastí, musia sa stať väčšie a strašnejšie katastrofy, až ich konečne zoberieme na vedomie a vrátime sa k Bohu. „A vyvrátil som vás, ako vyvrátil Boh Sodomu a Gomoru, že ste boli ako hlaveň vytrhnutá z vatry, no neobrátili ste sa ku mne – hovorí Pán. Preto takto naložím s tebou, Izrael.“ (Am 4,11-12) Tak hovorí Boh skrze proroka Amosa k svojmu ľudu. Výzvu Panny Márie k obráteniu a modlitbe, s ktorou je spojená i hrozba časného trestu, by bolo možné zhrnúť nasledovne: Ak milujeme a zbožňujeme veci tohto skazeného sveta, budeme ich zbavení, lebo všetko, čo používame bez Boha a proti nemu, uschne v našich rukách ako konár odlomený od stromu.

A čo hovorí Kristus? „Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto so mnou nezhromažďuje, rozhadzuje.“ (Mt 12,30) Boh ani Panna Mária nechcú našu neúrodu. Napriek tomu katastrofy sú potrebné pre našu spásu, ak sa bez nich nechceme podriadiť. V praxi sa potvrdzuje ľudové príslovie: „Kto nechce počúvať, musí pocítiť.“ Neúroda nám má dať pocítiť, že život bez Boha na dlhší čas sa nevyplatí, a že Boh má vždy na zreteli našu spásu a šťastie ako časné, tak aj večné.

Čím lepšie spoznávame Božie stvorenie, jeho nádheru a pravidelnosť, krásu i bohatstvo, čím viac ho využívame, tým ľahšie by sme mali uveriť v Boha, uznať jeho moc. O to viac je nepochopiteľná nevera a vzbura voči jeho zákonom. Vo svetle veľkosti a lásky Boha je naša vina jasne viditeľná. Čím menej nás zaujíma dielo spásy a spasiteľné utrpenie Boha, tým viac úrody musí byť zničenej, aby sme dospeli k spáse. „Veľa bolesti vytrpí ten, kto slúži cudzím bohom,“ hovorí žalmista. Áno, koľkokrát sa nechávame vyhnať z raja blízkosti s Bohom, toľkokrát na poli našej svetskej práce nachádzame iba bodľačie a tŕnie.

Panna Mária sa v La Salette zjavila preto, aby nám ukázala ozajstný význam a cieľ neúrody. Aby sme nakoniec po všetkých neúrodách neklesali na duchu, hovorí nám slová plné útechy: „To sa stáva len z vašej viny.“ Nebolo by v súlade s duchom Posolstva, keby sme slová „z vašej viny“ chápali len ako žaloby či sťažnosť.  Kresťanské učenie ako aj Posolstvo Plačúcej Matky nie je len o hrozbách, ale i radostiach. Tak ako Boh prikazuje slnku vychádzať nad spravodlivými i nespravodlivými, aj úroda sa kazí nielen vinným, ale aj nevinným. Preto môžeme slová „z vašej viny“ chápať tak, že celé utrpenie, ktoré zakúsime, môže byť pre nás milosťou a môže viesť k spáse.

O to viac – ak sa naše túžby v osobnom živote i povolaní nenaplnia, keď sa naše plány skrížia a naše nádeje budú sklamané, keď naše zdravie chradne a naše meno sa hanobí, keď naše úspory strácajú svoju hodnotu a náš majetok či sloboda sú v nebezpečenstve, keď sa povolanie a práca stávajú bremenom alebo nám neprinášajú uspokojenie, keď milovaní ľudia nás sklamú, opúšťajú a umierajú, keď naša viera sa stáva neistou a je plná pochybností, keď sme sklamali seba, horko-ťažko si plníme povinnosti alebo sme nízko padli, to všetko sa odohráva z „našej viny“, čiže pre našu spásu.

Ako kresťania by sme nemali ani tak hovoriť o trestoch, ako skôr o prehre, ktorá nás môže doviesť k obráteniu a stretnutiu s Bohom. Aké potešujúce a odvahu prinášajúce môže byť slovo Panny Márie, ak sa pozrieme na naše neúrody v takomto svetle. Panna Mária nám chce pomôcť, aby sme uverili v milosť vlastnej neúrody a aby sme spoznali jej cieľ a význam. Kristus sa zaujíma o našu lásku. Rozhodujúcim je naše presvedčenie o našej vine, že všetko sa odohráva kvôli nám, čiže Boh prostredníctvom tejto neúrody nám chce ukázať svoju lásku a starostlivosť o našu budúcnosť. Cieľom každej prehry je návrat k Bohu, aby sme mu boli ešte bližšie.

Dávno pred Kristom prorok Ozeáš spoznal, že to, čo vyzerá ako nezmyselný trest, je láskyplným dobývaním zo strany Boha. Je to vtedy, keď sami nie sme schopní ukončiť nezriadené vzťahy, aby sme si plnili svoje záväzné povinnosti. Tak prikazuje Boh vravieť prorokovi Ozeášovi: „Hľa, preto tvoju cestu tŕním ohradím a múrom ju zahatím, že si nenájde chodníčky. Pôjde si za svojimi milencami, ale nedochytí ich, bude ich hľadať, ale nenájde. Vtedy povie: Pôjdem ja a vrátim sa k prvému manželovi, lebo vtedy mi bolo lepšie než teraz“ (Oz 2, 8-9). Kto by si nespomenul na márnotratného syna. Takisto behal za cudzími bohmi a bol nimi uvrhnutý do nešťastia. Na inom mieste Boh káže povedať prorokovi: „Urobím koniec všetkým jej rozkošiam, jej sviatkom, novomesiacom, jej sobotám a všetkým slávnostiam. Spustoším jej vinič (symbol radosti) a figy (znak bohatstva). Preto ju ja vyvábim, zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu“ (porov. Oz 2, 13.16).

Cesta na púšť samoty vedie podľa Svätého písma k Božiemu srdcu a nielenže sa dá vydržať, ale je i spasiteľná a prináša ovocie. Áno, keď sa úroda kazí, je to len našou vinou! Teraz vieme, že sv. Augustín mohol právom povedať: „Chválime Boha, že radosti časného života mieša s horkosťou. Vďaka tomu neostávame zaslepení rozkošou dočasných príjemností. A vďaka tomu nezabúdame na večné šťastie.“

Človek trestá svojimi hriechmi sám seba. Napriek tomu máme nádej – Božie milosrdenstvo je pri každej našej katastrofe, a je väčšie ako jeho spravodlivosť. Posledným slovom bude spása, a nie nešťastie. Netýka sa to len jednotlivca, ale i celých dejín ľudstva.

Ako však chápať dnešný zmätok a opustenie Božej cesty? Veľa prírodných katastrof sa udialo, aby potlačili aroganciu tých, ktorí veria, že môžu žiť bez Boha. V La Salette nám Panna Mária ukazuje, že prítomnosť a účinkovanie Boha sa neobmedzuje len na jeho Cirkev a sviatosti. Ježiš je pánom vesmíru a dejín a zo svojej vlasti nemôže byť vyhostený. Odkedy premohol smrť a knieža tohto sveta, ako čítame v evanjeliu sv. Jána, nikto a nič nemôže spochybniť Jeho panovanie. Jemu je podriadené všetko, i úroda, ktorá sa kazí, všetko mu slúži, aby priviedol stvorenia do konečného cieľa – k Otcovi.