14. Dobre sa modlíte, deti moje?

Prvou otázkou, ktorú Krásna Pani z La Salette smerovala k deťom, bola otázka o modlitbe. Panna Mária sa nepýta na rodinu a pôvod, vzdelanie a vysvedčenia, ani na ich vlastné túžby, týkajúce sa budúcnosti, tak isto sa nepýta na povolanie a sociálne pomery rodičov. Chcel vedieť iba jedno: „Dobre sa modlíte?“ V podstate je to otázka nesmerovaná k nám, lebo od pastierikov vedela, že sa nevedia dobre modliť. Tou nečakanou otázkou Panna Mária chcela zdôrazniť význam a nutnosť modlitby.

Vo všetkých neskorších zjaveniach Panna Mária vyzývala k modlitbe. V Lurdoch hovorila Bernadete: „Modli sa za hriešnikov!“ Vo Fatime: „Modlite sa, modlite sa vždy!“ V Banneaux podobne ako vo Fatime: „Modlite sa, modlite sa viac!“

V La Salette Panna Mária hovorí o modlitbe. Spomína modlitbu a nedeľnú svätú omšu ako znak skutočného obrátenia a zároveň nevyhnutný prostriedok, ktorý chráni pred nedôstojným otroctvom, do ktorého padáme, keď neudržujeme živý vzťah k Bohu. Len vedomé prežívanie viery a stále obnovovaná viera nás môže zachrániť pred otroctvom nedôstojným človeka. Živá viera nie je možná bez svedomitej a opravdivej modlitby. V nej duša vydýcha svoju biedu, aby načerpala svetlo a Božiu pomoc. Ako každý úd v tele, keď stráca svoju vitalitu, nakoniec odumiera, tak aj človek stráca vitalitu svojej viery a moc vyžarovania, keď ju nepraktizuje, lebo viera žije vďaka modlitbe.

Židovský spisovateľ Heschel tvrdí: „Človek, ktorý sa nemodlí, je ako strom vytrhnutý zo zeme, ktorá ho živila.“ Ten, kto pracuje a nemodlí sa, podobá sa prievozníkovi v člne s dvoma veslami, ktorý by chcel preplávať na druhý breh, ale používa len jedno veslo. Vieme, že v takom prípade čln nikdy nedosiahne druhý breh, bude sa stále točiť dookola. Svätý Jakub píše: „Žiadostiví ste, a nemáte. Vraždíte a závidíte, a nemôžete nič dosiahnuť. Hádate sa a bojujete. Nič nemáte, lebo neprosíte.“ (Jak 4,2) Svätý Benedikt vybral pre svoju rehoľu heslo Modli sa a pracuj. V tomto krátkom výroku je vystihnutá celá istota kresťanského života. Ako kresťania by sme mali síce pracovať tak, akoby všetko záležalo od nás samých, ale zároveň máme sa modliť tak, akoby všetko záviselo jedine od Boha. Práca bez modlitby neprinesie požehnanie a skutočný pokoj ani jednotlivým ľuďom, ani národu.

Jeden zo znalcov súčasnej doby, Reinhold Schneider, o význame a nutnosti modlitby napísal: „Len tým, ktorí sa modlia, môže sa ešte podariť zadržať meč nad našimi hlavami a skrz posvätený život vytrhnúť tento svet súdiacim vladárom. Tí vladári nikdy neprinútia nebo, čo oni spoja, znova sa rozdelí, čo obnovia, zostarne cez noc, a čo zasejú, prinesie núdzu a nešťastie.“

Modlitbu nemožno nahradiť spoločenskou angažovanosťou, lebo modlitba je najúčinnejším spoločenským konaním. Oddelenie modlitby od práce a Božej pomoci, od pomoci človeku je neprirodzené, a tým viac nekresťanské. Modlitba orientuje pozemskú skutočnosť na Boha. V kresťanskom učení vzťah k Bohu je nerozlučne spojený so vzťahom k blížnym. Modlitbu nesmieme chápať ako posledný prostriedok v situácii, keď naša námaha neprináša žiadne výsledky. Modlitba je činnosťou už sama o sebe, ale činnosťou zvláštneho druhu. Možno ju chápať ako vytváranie nového vzťahu voči svetu a blížnym, uschopňuje nás lepšie pochopiť svet a ľudí. Oslobodzuje nás od vecí a ľudí, ale aj od nás samých. Modlitba otvára dušu, ktorá je schopná dať viac lásky v spoločnosti blížnych ako sebecká duša.

Sväté písmo hovorí na viacerých miestach, že aj Ježiš Kristus sa modlil. Boží Syn predsa prijal vo vtelení aj obmedzenia stvorenia a ľudskú biedu. Ježiš nám dal nielen príklad modlitby, ale usilovne nás vyzýva, aby sme sa modlili: „Proste a dostanete, klopte a otvoria vám, hľadajte a nájdete! Všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, môj Otec vám dá!“ Jeho príklad a jeho výzva by mali postačiť, aby sme uznali modlitbu za niečo predkresťanské, ale aj za privilégium kresťanstva, a mali by sme sa starať o ňu ako o drahokam.

Na otázku Plačúcej Matky – „Dobre sa modlíte, deti moje?“ deti odpovedali spontánne a úprimne: „Nie veľmi, Pani.“ Keď starká Garone neskoro večer v ten pamätný deň 19. septembra si všimla, že Melánia ešte nespí, pozrela sa, čo robí v izbe. Našla ju kľačiacu s hlavou ukrytou v dlaniach a prekvapená počula, že opakuje len dve slová: „Otče náš..., Zdravas, Mária..., Otče náš..., Zdravas, Mária... .“ Či Krásna Pani nehovorila jasne, že treba sa modliť najmenej Otče náš a Zdravas Mária? Čiže teraz sa dievča pokúša modliť slovami modlitby Otče náš a Zdravas Mária, skúša to stále a znova, ale nemohla, lebo nepoznala celé tieto modlitby.

Či aj dnes nespočetní kresťania, aj tí, ktorí sa volajú praktizujúci, nie sú bezmocní a bezradní, keď sa chcú modliť?

Myslím na človeka, ktorý pri búrke plával na člne a hrozilo mu, že sa utopí. Keď nevidel záchranu, pokúšal sa modliť. Bol vzdialený od Cirkvi a neudržiaval s ňou žiaden kontakt. Nemodlil sa, čiže nevedel žiadnu modlitbu. Napadala ho len jedna veta: „Príď, Pane Ježišu, buď našim hosťom a požehnaj to, čím si nás obdaril.“ Možno je to smiešne, že niekto v takejto situácii nepozná žiadnu inú modlitbu. Ale v tejto scéne sa skrýva tragédia. Modlitba tohto človeka mohla by mať zmysel v tom beznádejnom rozpoložení, ale strašná je jeho bezmocnosť a náboženská bezradnosť. Nepoznať inú modlitbu, ako tú, síce rozšírenú, ale žiaľ, často tak isto bezmyšlienkovito opakovanú pred jedlom. Možno to znie prehnanie, ale nevedomosť a bezradnosť v modlitbe sú dnes veľmi rozšírené a častejšie, ako by sa to dalo predpokladať. Je zarážajúco veľká. Veľa ľudí si uvedomuje tú bezmocnosť až vtedy, keď sa náhle ocitne v núdzi, alebo ich postihne nejaké ťažké utrpenie. To ale neznamená, že núdza vždy učí modliť sa. Učí zároveň preklínať, tak isto ako šťastie dovoľuje nielen modliť sa, ale zároveň dovoľuje zabudnúť na Boha. Kde je skutočná príčina neschopnosti modliť sa alebo veľmi rozšíreného nezáujmu o modlitbu? Asi najčastejšie chýba osobný zážitok viery, lebo živý postoj viery je nevyhnutnou podmienkou každej skutočnej modlitby. Iným dôvodom môže byť znetvorený obraz Boha. Kto sa modlí, len keď je akýmkoľvek spôsobom nútený, alebo má starosti, a sám už nevie, čo robiť, prezrádza ho poľutovaniahodný prístup k Bohu. S neserióznou predstavou o Bohu človek nesprávne posudzuje svoje schopnosti a ľudský život vôbec. Chýba tu základný postoj stvorenia, menovite chýba vedomie úplnej závislosti na Bohu a zároveň vedomie ľudskej biedy.

Dnes v širokých kruhoch chýba správne chápanie modlitby a možnosti, ktoré dáva. V prvom liste svätého Jána čítame: „A toto je dôvera, ktorú máme k nemu, že nás počuje, keď o niečo prosíme podľa jeho vôle.“ (1Jn 5,14) Tieto slová vyjadrujú istotu kresťanskej modlitby: dôveru v Božiu moc plná viery a pripravenosť pre jeho príchod s pomocou, presvedčenie, že len to, čo je v súlade s Božou vôľou, je vhodné a spasiteľné. Vševediaci Boh nepotrebuje našu modlitbu. „Váš Otec dobre vie, čo potrebujete,“ hovorí Kristus. Najsvätejší Boh nepotrebuje ani našu vďačnosť, ani naše velebenie. Keď Kristus napriek tomu vyzýva, aby sme prosili, velebili a ďakovali, robí to vzhľadom na nás. V modlitbe si máme uvedomiť, že sme stvorenia a sme odkázaní na pomoc druhých a máme povinnosť vďakyvzdávania. Skrátka Boh chce, aby sme prosili o to, čo potrebujeme a čo on by nám chcel dať. Žiaľ, dnes schopnosť modliť sa u viacerých kresťanov zhasla, alebo sa vôbec nevyvinula. Vari nie preto zvlášť dnes je taká veľká ponuka modlitebníkov? Kto z nás na otázku Panny Márie: „Dobre sa modlíte, deti moje?“ nemusel by povedať: „Nie veľmi, Pani.“