15. Ach, deti moje, treba sa dobre modliť ráno i večer

Dnešný človek by sa aj chcel modliť, ale ani nevie, čo skutočná modlitba znamená. Najradšej by chcel modlitbu spojenú so svetom, aby vyrastala zo života, a nie aby bola len čímsi okrajovým. „Meditovať život“ – tak znie titul knihy, ktorý je i akýmsi heslom. Veď modlitba sa stáva niečím až vtedy, keď sa odohráva nielen v nás a my ju utvárame, ale až keď Boha berieme za „spoločníka“, čiže má charakter dialógu. Modlitba je rozhovor s nejakým „ty“, menovite s partnerom, ktoré môžeme odhaliť a ku ktorému dôjdeme len prostredníctvom viery. Preto neistota vo viera znamená aj neistotu či bezradnosť v modlitbe. Lebo naša viera je vierou hovoriacou a našim mlčaním sa utlmí. Modlitba je slobodný, rýdzo osobný úkon, pri ktorom vo všetkom, čím sme a čo vlastníme, stretávame sa so živým Bohom. Vždy sme síce na ceste k Bohu, ale v modlitbe sa snažíme pochopiť jeho prítomnosť a odhaliť jeho tvár. Preto žalmista neustále prosí: „Bože, daj mi poznať Tvoju tvár!“ Pretože keď Boh prichádza k nám, dáva nám svoju tvár a my sa s ním môžeme rozprávať. Tento dar sa nám dáva zadarmo. Naozajstná modlitba nie je rozprávaním s Bohom, je o tichu a načúvaní: „Chcem počúvať to, čo Pán hovorí v mojom vnútri.“

S istotou môžeme tvrdiť, že existuje takáto mlčanlivá modlitba. Veď po dlhé obdobia nášho života potrebujeme slová a obvykle i formulácie modlitieb. Je tragické, ak sa deti učia modlitbu ako rýmovanú, rytmickú básničku. Takisto je nesprávne presvedčenie, že človek by sa mal modliť len spontánne a že používanie textov je pre dospelého človeka nedôstojné. Tieto názory vyvierajú z prehnaných schopností človeka a vo svojich následkoch sú tragické. Rozhodujúce je, že naša modlitba vždy dosahuje Boha. Nie je to zdanlivý či fiktívny rozhovor, predstierajúci úkon, ktorý sa nás netýka a v ktorom sa nepribližujeme Bohu – takáto modlitba by nás musela nudiť. Aj modlitba, ktorá je len vyjadrením letmých citov, nie je skutočnou modlitbou.

Modlitba je osobným stretnutím so živým Bohom. Ja, ľudská bytosť so svojim nevyriešeným napätím, sa môžem cítiť prijatá len skrz živé „ty“, ktorým j samotný Boh. „Ty“, ktoré je s nami, obracia sa na nás, je to Božie „ty“. V modlitbe sa obraciame k tomuto zvláštnemu „ty“, ktoré má Ježiš na mysli v slove Otec, skrz ktoré sa už cítime akceptovaní, prijatí, milovaní.

Ak sme niekedy odhalili vo viere Božiu tvár – „ty“ Ježiša Krista alebo jeho Matky či svätých – a vstúpili sme do dialógu so živým partnerom, vtedy z rozhovoru nič nemôžeme vylúčiť – ani radosti, ani utrpenia, ani nádeje, ani úspechy, ani prekážky. Pokiaľ sme nezverili niečo v našom živote Bohu, ešte stále to ostáva nepremenené. Čiže naozaj sa dá povedať: „Povedz mi, ako sa modlíš, aj ja ti poviem, ako žiješ.“

Liturgická modlitba Cirkvi, obzvlášť Eucharistia, je určite žriedlom a vrcholom kresťanskej nábožnosti. Neznamená to však, že liturgia by chcela nahradiť alebo vytlačiť súkromnú modlitbu. Chce ju zúrodniť a doplniť. Takisto liturgia musí byť doplnená a oživená našou osobnou a súkromnou modlitbou. Tieto dve formy nábožnosti nielenže od seba závisia, ale sa i navzájom dopĺňajú.

Človek ako „hlava a koruna tvorstva“ má schopnosť a je povolaný k tomu, aby prinášal Bohu chválu v mene všetkého stvorenia. Ako je telo nemé, s výnimkou mysliacej hlavy a hovoriacich úst, tak i nemé Božie tvorstvo hovorí svojou hlavou – človekom. Len on totiž môže duchovne rásť a uznávať Boha za Stvoriteľa a Otca. Ako hlava tvorstva stojí človek pred Bohom sťa hovorca celého viditeľného sveta. Prostredníctvom ľudského ducha a srdca sa celé tvorstvo má stať chválením Boha a človek touto službou koná tvorstvu najlepšiu službu. Prvou, najdôležitejšou službou je oslava Boha.

Takisto prvou a najdôležitejšou modlitbou človeka je oslava, lebo v oslave uznáva Boha za svojho neobmedzeného vládcu, ktoré sa bezpodmienečne zveruje. Tak ako liturgia nachádza svoj vrchol vo vzdávaní vďaky a slávení Eucharistie, môže sa ďakovanie stať v súkromnej pobožnosti najlepším spôsobom modlitby. Božiu lásku si máme uvedomovať v každej životnej situácii, aj v radosti, aj v utrpení. Je „naozaj dôstojné a správne, dobré a spásonosné vzdávať vďaky vždy a všade Tebe, Svätý Otče, skrze tvojho milovaného Syna, Ježiša Krista.“ Preto Kristus ako hlava nového tvorstva začal veľké vďakyvzdávanie a zanechal ho svojmu ľudu ako večne trvajúcu slávnosť obety. V nej máme s nim ďakovať Otcovi za všetko, čo už v ňom vykonal, a čo nám sľúbil.

Aj prosebná modlitba je autentická, dovolená, ba čo viac – nevyhnutná. Ježiš nám ju nielen povolil, ale i prikázal. Veď v modlitbe ide skutočne o to, aby sa človek odhalil pred Bohom celý, veď vždy niečo potrebuje, je nespokojný a jeho hlavným postojom je prosba. Preto aj neustále prízvukovanie o jedinečnej hodnote vďakyvzdávania má v sebe niečo nesprávne.

V našom racionálnom svete a vedecko-technickej civilizácii sa zdá, že všetko je možné a priebeh prírodných javov je nevyhnutný. Ako sa teda ešte môžeme modliť za dážď alebo odvrátenie choroby, o pomoc v každej potrebe? Za zdravie prosia skoro všetci, i tí, ktorí sa v čase zdravia a šťastia usmievajú pri pomyslení na takúto prosbu. Ak je nakoniec takáto prosba vypočutá – čo sa stáva častejšie, ako by sme si mysleli – uzdravenie chorého považujeme napríklad za úspech medicíny a lekárov. Nebolo by zlé, keby sa však zároveň pamätalo na lekára, na toho, kto drží v rukách lieky, na ostatných. Ako ináč si môžeme vysvetliť modlitby za uzdravenie z choroby, pomoc v núdzi, návrat k dobru, ktoré sú vypočuté práva vďaka vyššie spomenutým okolnostiam – diagnóze, vede, lekárovi, stretnutiu, rade, pomoci iného človeka...? Takto Boh účinkuje a načúva nám. Sú to okolnosti, ktoré teológia nazývajú „druhoradými príčinami.“

Veríme, že Ježiš uzdravoval chorých. V každom chorom sú určité možnosti uzdravenia. Je len otázkou, či a ako budú aktivované. Ježišova modlitba Otče náš určite nebola len prosebná, ale v jej druhej časti sú prosby jasne pomenované. Kto sa chce modliť Otče náš, musí akceptovať, že prosebná modlitba má zmysel. A nielen preto, aby sme sa prispôsobili stavu, ktorý nemôžeme zmeniť, ale i preto, že naša prosba môže byť vypočutá, rytmus života môže byť zmenený. Potvrdzuje to Sväté písmo a početné uzdravenia, ktoré sa v priebehu vekov udiali, obzvlášť na pútnických miestach, nielen v La Salette, Fatime, ale najmä v Lurdoch. Kto uznáva v prosebnej modlitbe len hodnotu autosugescie, či v nej vidí len psychologický účinok úľavy, lebo tak ako volanie a stonanie neutíši bolesť, ale pomáha ju vydržať, ten nepochopil správne Ježišovo posolstvo a jeho pozvanie k prosebnej modlitbe.

Samozrejme, nie každá prosba je vypočutá tak, ako očakávame vo chvíli potreby. Máme Bohu prednášať svoje prosby, ale nechať na neho, kedy a ako nás vypočuje. Musíme sa naučiť Jóbovu múdrosť: „Pán dal, Pán vzal... .“ Prijali sme z jeho ruky dobro, prečo nechceme prijať i zlo? Obzvlášť sa musíme učiť Ježišovu múdrosť: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“ Ježiš nám dal do rúk zázračný kľúč, aby sme zvonka otvorili všetky dvere, ktoré on sám má zvnútra pre nás už dávno otvorené. Kto vie o nevyhnutnosti a význame modlitby, nielenže pochopí prosbu apoštolov, ale ju celým svojím srdcom opakuje: „Pane, nauč nás modliť sa!“

Určite by sme sa mali čo najviac modliť osobne, teda svojimi slovami. Vždy sme však závislí od uložených a naučených modlitieb, zvlášť vo chvíľach vnútorného chladu a sucha. Našu osobnú modlitbu musíme stále prirovnávať s modlitbou Cirkvi a svätých. Najlepším učiteľom modlitby celého stvorenia a vzorom všetkých modliacich sa je Ježiš z Nazaretu. On sám nielen prikázal, aby sme sa modlili, povedal nám nielen ako sa máme modliť, ale i za čo máme prosiť.

Najdôležitejšie prosby zahrnul Ježiš do svojej modlitby Otče náš. V nej sú obsiahnuté veci, ktoré mu najviac ležali na srdci. Preto sa nedivme, ak nás Panna Mária na La Salette vyzýva, aby sme sa túto modlitbu modlili aspoň ráno a večer. Prosby v nej uvedené sú vzorom modlitby každého kresťana. Ježišove prosby sa čoraz viac musia stávať našimi prosbami, im byť podriadená celá naša modlitba, i tá osobná. Sú to prosby, smerované k Bohu, Otcovi Ježiša i nášmu Otcovi:

• aby nám Boh zjavil svoju pravdu,
• aby sme ho mohli poznať a stretnúť sa s ním,
• aby založil a doplnil svoje kráľovstvo, otvárajúc naše srdcia pre pravdu, spravodlivosť a lásku,
• aby uskutočnil svoj večný plán spásy a už teraz nám dovolil aspoň trochu okúsiť šťastie aké bude v nebi,
• aby nám dal každodenný chlieb, čiže to všetko, čo potrebujeme pre telo a dušu,
• aby sme splnili jeho vôľu,
• aby nám odpustil všetky viny a dal milosť,
• aby sme i my mohli odpustiť svojim nepriateľom,
• aby nás zachránil od pokušenia, pred pochybovaním verili Jeho Božej láske a vernosti, pred stratou viery,
• aby nás zavil od všetkého, čo nám prekáža plniť jeho vôľu.

Možno najlepšou skratkou Ježišovej modlitby je tá, ktorú pravdepodobne napísal sv. brat Klaus: „Pane môj a Bože môj, odním odo mňa všetko, čo ma od teba vzďaľuje. Pán môj a Boh môj, daj mi všetko, čo ma k tebe približuje. Pane môj a Bože môj, zober mňa mne samému a daj mi celkom priľnúť k tebe.“

Modlitba Otče náš je a ostane v každom smere najdokonalejšou modlitbou, ktorá prevyšuje všetko čo kedy mohli ľudia vytvoriť. Nie je to jedna modlitba, ale súhrn rozhodujúcich modlitieb, ktoré majú za cieľ chváliť Boha a posvätiť človeka. Každá z týchto modlitieb má formu prosby, lenže je to viac ako prosba, sú to vyznanie, slová chvály a poslušnosti, dôverného odovzdania sa a lásky – sú to slová obráteného človeka v Božom kráľovstve.     

I modlitba Zdravas Mária je modlitbou, ktorú nevymysleli ľudia, ale im bola daná do úst samotným Bohom. Vždy nám má pripomínať najdôležitejšiu chvíľu v dejinách sveta – vtelenie Božieho Syna. Tento jedinečný pozdrav archanjela Gabriela nám ukazuje rozhodujúce miesto Panny Márie v Božom pláne spásy a jej úlohu orodovníčky, ktorú jej určil samotný Boh, a ktorá nás oprávňuje k najvyššej, čiže detskej dôvere. Je to úloha prostredníčky, ktorú nám Mária tak zreteľne pripomína v La Salette.

Určite sa niektorí čudovali, že sa Panna Mária v La Salette dožaduje len tejto modlitby, a nie ruženca, ako napríklad neskôr vo Fatime. Nemali by sme však zabúdať, že zjavením v La Salette sa začala marianská epocha. Najskôr bolo treba opäť vytvoriť spoločenskú atmosféru pre ruženec. Všetci cítime, že pri modlitbe nie je rozhodujúci počet slov, ani ich krásne usporiadanie. Rozhodujúce je to, že vážime prítomnosť všemohúceho, najsvätejšieho najláskavejšieho Boha. Preto nám odporúčala Panna Mária z La Salette Otče náš a Zdravas Mária. Týmto nás vyzýva k ústnej modlitbe. Pri tomto druhu ústnej modlitby ide samozrejme o to, aby sme nielen opakovali slová, ale aby sme ich uvádzali do života, čiže prijali za vlastné. Takto i my budeme rásť veľkosťou týchto modlitieb.