16. V lete na svätú omšu chodí len niekoľko starých žien, iní pracujú v nedeľu celé leto

V tých slovách v žiadnom prípade nevidíme podceňovanie starších ľudí, ktorí chodia do kostola. Naopak – práve im patrí poďakovanie, že v nespočetných kostoloch, v mestách i na dedinách sa ešte môže slúžiť každodenná svätá omša. Nielenže udržiavajú tradíciu, ale aj zároveň nechávajú otvorené dvere pre ďalšie generácie. Čo by sa stalo v priebehu dejín s viacerými chrámami a s Cirkvou vôbec, keby nebolo tých niekoľkých starších žien?

Slová Panny Márie nám pripomínajú hostinu, o ktorej sa píše v evanjeliu sv. Lukáša – pozvaní sa ospravedlňujú, jedni kúpili voly – dnes by sme kúpili auto alebo stroj – a musia ich vyskúšať, využiť ich. Vďaka tomu nielenže majú viac času, ale i viac dôvodov, aby za tieto veci a pohodu ďakovali. Iný zas kúpil dom, pozemky – dnes obchod, podnik. Vari nepočúvajú Kristovo upozornenie: „Ľahšie je prejsť ťave uchom ihly, ako bohatému vojsť do nebeského kráľovstva.“ Bohatý už veľa vlastní, od peňazí a majetku očakáva splnenie životného šťastia, za každú cenu chce vlastniť dobro, a svoju nádej situuje do pozemského raja rezignujúc na Kristovo pozvanie.

Iní našli ženu alebo priateľku, preto nemôžu prísť. Nepovažujú za nutné ospravedlniť sa. Prečo vlastne nemôžu prísť, veď každá skutočná láska by mala byť vďačná za dar priateľstva a mala by prosiť o požehnanie. A každej láske, ktorá nie je otvorená spoločenstvu hrozí zánik.

K nevďačným pozvaným patria všetci ľudia, ktorí (ako v podobenstve) nepovažujú za nutné svoju neúčasť ospravedlniť. Hostina im nič nehovorí, radi rezignujú na pozvanie. Sú si sebestační, čakajú šťastie od vlastných úspechov alebo tých ľudí, ktorých si sami nachádzajú a pozývajú k sebe.

Prví kresťania si zvolili nedeľu za deň oddychu a svätenia, lebo Kristus ju posvätil svojím zmŕtvychvstaním. Zmŕtvychvstanie je pre nás prazačiatkom, ktoré nám pripomína nedeľa i dovŕšením oslobodenia. Pápež Ján XXIII. navrhol počas Druhého vatikánskeho koncilu: „Vráťme sa k prameňom. Vráťme sa na začiatok!“ Je to dôležité, aby sme pochopili kresťanskú nedeľu. Kto chce dôjsť k prameňom, musí plávať proti prúdu, ísť často proti módnym a dobovým názorom.

Od čias prvých kresťanov poznáme ten pravidelne sa opakujúci deň, kedy sa stretávali v spoločenstve, aby sa delili o chlieb a oslavovali Pánovu Večeru. O tomto spoločenstve v Jeruzaleme je napísané: „Vytrvalo sa zúčastňovali učenia apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.“ (Sk 2,42)

Viera v Ježišovo zmŕtvychvstanie, v jeho novú, premenenú a preto neviditeľnú skutočnosť, je podmienkou pre pochopenie kresťanskej nedele. Poveľkonočné stretnutie apoštolov so zmŕtvychvstalým Pánom bolo pravzorom nedeľných stretnutí spoločenstva. Na Turíce si plní emócii uvedomili tajomnú skutočnosť a blízkosť osláveného Pána, a to posilnilo prvé spoločenstvá v očakávaní jeho posledného príchodu. Prvý deň týždňa sa začal sláviť ako jeho deň – ako nový deň spásy. Bol to deň Pána významný Pánovou večerou ako sviatkom spomienky na jeho zmluvu. Tento eucharistický sviatok Pána slávila začínajúca Cirkev v atmosfére lásky a nasledovania spoločnej hostiny Zmŕtvychvstalého so svojimi učeníkmi. Spoločenstvo s osláveným Pánom sa opakovalo každý prvý deň v týždni ako tajomná skutočnosť toľkokrát, koľkokrát sa konala obeta Tela a Krvi Krista v súlade s jeho posledným príkazom.

Eucharistická hostina bola tak veľmi uznaná za ozajstné centrum Pánovho dňa a bez nej bola oslava nedele v spoločenstve nemysliteľná. Neskôr sviatok a deň Pána sa stali kresťanským programom života a znakom, ktorý kresťanov odlišoval. Takto oslavovaný sviatok, deň Pána, sa stával novým východiskom a meradlom života kresťana. „Nemôžeme žiť bez Pánovej pamiatky,“ vyznáva laik okolo roku 390 pred pohanským sudcom a za to je popravený. Žiť v súlade s dňom Pána znamená to isté ako žiť nedeľou a z nedele, čiže nedeľa usmerňuje život.

Súčasný básnik Huggenberger to vyjadril nasledovne: „Nedeľa je cieľom všedného dňa, dáva práci zmysel a z námahy prináša osoh.“

Od samotného počiatku bol skutočný význam nedele v tom, že sa stal zhromaždením spoločnosti osláveného a naďalej účinkujúceho Krista, stolovaním s ním, aby sa tak precítila spása, ktorú Pán tajomným spôsobom uskutočňuje vo svojich učeníkoch. V liturgii nie sú rozhodujúce naše úkony, ale Kristovo dielo spásy. Účasť na spoločnej nedeľnej oslave eucharistie je konkrétnou ukážkou viery v Krista, má byť charakteristickou pre jednotlivých členov ba čo viac – má byť vecou ich cti.

„Nedeľa sa dňom Pána stáva len pre toho, kto počúva Božie slovo a naozaj sa spája s Pánom vo svätom prijímaní. Preto doteraz na náš kresťanský život nevplývalo nič silnejšie ako pravidelná nedeľná bohoslužba. Nedeľa má svojskú črtu ako deň Pána, ktorý spája ľudí v spoločnej obete Cirkvi, ľudí všetkých vrstiev v jednom spoločenstve s Bohom,“ hovorí kardinál Dőpfner.

Práve dnes, keď hľadáme novú a lepšiu životnú spoločnosť, aby sme vyšli z izolácie samoty a opustenia, aby sme si pomáhali navzájom, obetuje sa žijúce bratské spoločenstvo Cirkvi. Môže byť skutočným prameňom šťastia, spoločenstvom života, v ktorom sa dosahuje spása. Spasenie – to je spoločenstvo s Bohom a s človekom.

Ako kresťania sme krstom spojení s Kristom tak, že máme účasť na jeho modlitbe a obete. Obetujeme Krista vo svätej omši, keď súhlasíme s tým, aby On nás obetoval Otcovi. Eucharistická obeta, ktorá je obetou Božieho ľudu, je jediným prostriedkom dokonalého oslávenia Boha, lebo je sviatostným sprítomnením Kristovej obety, ku ktorej nás on pozýva.

Ku kresťanskej nedeli patrí aktívna spoluúčasť na svätej omši. Stávame sa poslucháčmi Božieho slova, dostávame ducha Reči na hore, ktorá nám dáva nového ducha a nové srdce, nanovo nás pozývajúc, aby sme zmenili naše zmýšľanie a chceli sa obrátiť, čo by nás priviedlo k slobode Božích detí. Kresťanská nedeľa je oslavou slobody a nádeje. Nedeľná svätá omša má byť oveľa viac úžasom a prekvapením ako povinnosťou, nadýchnutím sa čerstvého ranného vzduchu. Účasť na nedeľnej bohoslužbe nám dovoľuje urobiť z celej nedele oslavou kráľovskej slobody, reflexie a obnovy. Dobrovoľné vynechanie eucharistie je dôkazom, že človek nemá záujem stretnúť sa s Bohom, s Kristom a božím ľudom. Preto kardinál Dőpfner právom povedal: „Neospravedlnená neúčasť je hriechom a vychádza nielen z toho, že existuje cirkevné prikázanie, ale zo samotného jadra veci. Potom je to už nesúhlas s účasťou na kňazskej službe obety, ktorá je zverená celému spoločenstvu a odopretie účasti na udalosti slova a večere, ktoré jediné dávajú učeníkom život v súhlase s Kristovými slovami. Ak je toto trvalý postoj či dobrovoľne prijatý zvyk neúčasti, je to ťažkým hriechom.“

Teraz chápeme, prečo Panna Mária tak vážne hovorí pri svojom zjavení na La Salette o význame nedeľného slávenia eucharistie.

Tak sa správala v časoch zjavenia väčšina kresťanov vo Francúzsku. Je to doba svätého farára z Arsu, ktorý vo viacerých kázňach hovorí, ako vtedy vyzerala vtedy náboženská situácia.

Panne Márii v dnešných časoch isto nejde o prácu na poli, o hluk na uliciach a štadiónoch, v bazénoch, či na plážach. Sťažuje sa na fakt, že ľudia neberú vážne Boha, sú zotročení materializmom, či v chudobe alebo v blahobyte. Tak ako cirkevné prikázania týkajúce sa nedele, tak i posolstvo z La Salette je výzvou, ktorá nás chce vyviezť z tohto otroctva.

Tým, že upustíme od nepretržitej práce v nedeľu, máme uznať Božie kráľovstvo nad nami. Oddych od práce je skutkom poslušnosti, a tým službu Bohu. V nedeľu nás Boh chce oslobodiť od jarma práce, aby sme na pár hodín zabudli na tŕnie a bodliaky tejto zeme a nadýchli sa znova atmosféry raja. Boh nám chce vtedy otvárať brány strateného raja. Preto každá nedeľná práca, ak nie je nevyhnutne potrebná, je pohŕdaním Božou vôľou. Svätý Ján Vianney, ktorý pôsobil počas zjavenia v Arse a sám bol hlboko očarený posolstvom z La Salette, povedal v jednej z kázní: „Nedeľa je dobrom a patrí Bohu, je to jeho deň, deň Pána. On vytvoril všetky dni týždňa, mohol si ich všetky nechať pre seba, ale daroval nám ich šesť. Pre seba si nechal len ten siedmy. Akým právom si beriete to, čo vám nepatrí? Viete, že ukradnuté dobro neprináša osoh. Nebudete mať žiadny osoh zo dňa, ktorý zoberiete alebo ukradnete nášmu Pánovi. Poznám dva spôsoby, aby sa stali chudobnými: práca v nedeľu a krádež.“