2. Vyhnaná Matka - vec svedomia

Prvý dojem, akým zapôsobila Krásna Pani na dvojicu pastierikov, už sám o sebe má črty dôležitého posolstva. Deti usúdili, že je to matka z ich okolia, ktorá bola vlastnými deťmi zneuctená, zbitá, vyhnaná z domu, matka, ktorá utiekla do hôr, aby sa v tichosti vyplakala. Vďaka tomu spoznali deti svojimi nevzdelanými srdciami, čo nám Panna Mária chcela povedať: „Cíti sa nami zabudnutá, nami vyhnaná.“

Pápež Ján XXIII. istého času povedal: „Žiaľ, je veľa takých, ktorí sa síce nazývajú kresťanmi, ale neuznávajú Pannu Máriu za svoju Matku a nectia si ju. Vyháňajú Matku Božiu z domu, a tým jej ubližujú.“ Či sa nedá vycítiť z tejto vypočítavej vety, aký veľký dojem uňho vyvolala Plačúca Matka z La Salette, keď počas jubilea – 100. výročia – ako nuncius Paríža predniesol kázeň na svätej hore?

Nebo nám týmto obrazom ukazuje, že význam Panny Márie v dejinách spásy je viacerými ľuďmi nedoceňovaný, a že Panna Mária vie, aká je jej prítomnosť nevyhnutná aj dnes, kedy celé ľudstvo pociťuje potrebu zjednotenia. Ak sa toto celosvetové zjednotenie má stať mierovou rodinou národov, a nielen bezduchou a ukrutnou diktatúrou, potom Panna Mária musí byť uznaná a prijatá za Matku všetkých ľudí. Matka patrí rodine. Preto Kristu, Hlava nového ľudstva, povedal každému človeku o Panne Márii: „Hľa, tvoja Matka.“ Preto sa mladá modliaca Cirkev zhromaždí okolo Panny Márie v očakávaní Turíc. Pápež Pius XII. mal odvahu povedať: „Preto Duch Svätý zostúpil na to miesto a v tom čase na Cirkev, lebo tam bola prítomná Panna Mária, jeho snúbenica.“

Môžeme s istotou tvrdiť, že blízkosť a starostlivosť Panny Márie je nevyhnutná, aby obnovila jednotu kresťanov. Ak vôbec niekto môže nanovo zjednotiť rozdelené deti, potom je to jedine matka. Na túto nutnosť chcel poukázať pápež Pavol VI., keď počas Druhého vatikánskeho koncilu – úplne nečakane – vyhlásil Pannu Máriu za Matku Cirkvi. Týmto dal aj oficiálnu odpoveď Cirkvi na obsah zjavenia v La Salette, ktoré nám zoslalo nebo.

Hans Urs von Balthasar píše vo svojich Vysvetleniach: „Bez mariológie je kresťanstvo ohrozené stratou človečenstva. Cirkev vytvára dojem fungujúcej, bezduchej fabriky, ktorá má nepretržitú prevádzku, odcudzenú kvôli svojmu plánovaniu. Pretože v tom mužskom svete sa neustále menia len ideológie, všetko sa stáva polemicky horkým, bez nálady, v dôsledku toho i nudným, a ľudia vo veľkom odchádzajú z takej Cirkvi.“

Obraz vyhnanej matky je skutočne pôsobivým posolstvom. Keď Cirkev uznala zjavenie za nepochybné a skutočné, vyhlásila, že to Panna Mária sa ukázala v La Salette ako plačúca a vyhostená matka. A zjavenie sa stáva vážnou otázkou svedomia pre každého kresťana, ktorý o ňom začuje. Či sa tento obraz stane výčitkou a obžalobou, závisí od toho, aký je náš vzťah k Ježišovej Matke. Na túto otázku si musí odpovedať každý sám. Ako kresťania by sme to mali skutočne urobiť – obraz Plačúcej Matky nás núti, aby sme prehodnotili náš vzťah k nej.

Stigmatička Resl z Konnersreuthu mi tesne pred svojou smrťou povedala: „Žiaľ, obraz matky z La Salette je obrazom Matky Božej, ktorý najlepšie odzrkadľuje našu dobu. Keby si aspoň niektorí katolíci chceli všimnúť, ako by mali Máriu uctievať – ako vlastné deti!“ Každý z nás sa musí zamyslieť, či a ako prijal k sebe Pannu Máriu za Matku, ako nám to hovorí milovaný učeník sv. Ján: „A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.“

Istá staršia rehoľníčka mi raz povedala v La Salette so slzami v očiach: „Často  som závidela svojim spolusestrám, lebo si vedeli ctiť Pannu Máriu detským spôsobom plným dôvery. Ja som sa síce každý deň modlila ruženec, ale nikdy som nemala osobný vzťah k Matke Božej. Až tu pred sochou Plačúcej Matky som náhle pochopila, čo mi chýbalo. Nikdy doteraz som si neuvedomila skutočnosť, že Panna Mária je mojou matkou. Zanedbala som jej prijatie u seba. Neprijala som slová umierajúceho Ježiša: „Hľa, tvoja Matka“ v sebe samej.“ Takáto, alebo podobná príhoda sa stala nespočetným ľuďom na La Salette v prostom údolí pred sochou Plačúcej Matky, kde prehodnotili svoj vzťah k Božej Matke a nanovo si začali uctievať Pannu Máriu.

Nový zákon síce viac opatrne ako nadšene rozpráva o Márii. Z evanjelií sa nedá vytvoriť ani precízny životopis Ježiša, ani životopis Panny Márie. Napriek tomu sa na ňu neustále poukazuje ako na vzor pohotovosti a viery, keď nám ona sama vysvetľuje Boží plán a spasiteľný skutok. V najstaršom svedectve o Matke Ježiša, v liste Galaťanom, ju apoštol Pavol spomína, aby poukázal na jej význam v živote Ježiša a pre našu spásu. V Panne Márii sa pre ľudí v ich prirodzenosti a dejinách stal Boh solidárnym a známym.

Od počiatku kresťanského hlásania evanjelia sa hovorilo o Panne Márii, aby sa zvýraznilo posolstvo o Božom zásahu do dejín. Mária je pečaťou, ktorá potvrdzuje reálnosť tohto zásahu.

Je to základ a začiatok každej mariánskej úcty. Na tých niekoľkých miestach, kde Sväté písmo hovorí o Panne Márii, autori zvlášť upozorňujú na jej slová a konanie. Jasne poukazujú na to, že Mária plní veľmi dôležitú úlohu v diele spásy, ktoré sa naplnilo v Kristovi. Kto pozorne číta Sväté písmo – Nový zákon, ten nemôže poprieť význam Matky nášho Spasiteľa pre dejiny spásy. Z postavy Ježišovej Matky sa vždy dajú vyčítať nádherné Božie skutky, tvár našej cesty k Bohu. Panna Mária má v teológii výnimočnú úlohu. Prostredníctvom nej sa zviditeľnila Cirkev a skrz toto všetko aj Božia láska  Kristovi, ktorá dala svetu milosť spásy. Koncil vyhlásil, že Panna Mária ako Božia Matka je predobrazom alebo obrazom Cirkvi. Takže si uvedomujeme , akými členmi Cirkvi sme a akými by sme mali byť. Mária je meradlom, ktoré nám ukazuje vzdialenosť medzi reálnou skutočnosťou a požadovaným stavom. Je dôkazom toho, že aj od nás vyžaduje Božia láska vernosť. Je pre nás symbolom nádeje.

Pokiaľ ide o dogmatickú stránku veci, mariánska úcta v dejinách Cirkvi bola vždy harmonicky podriadená úcte k Ježišovi Kristovi, lebo v ňom je prirodzené a neodmysliteľné centrum. A mariánska úcta a nábožnosť sú dôležitou časťou našej katolíckej viery. Pápež Ján XXIII. raz prirovnal mariánsku úctu a eucharistiu k dvom komorám kresťanského srdca. Mariánska úcta je dôkazom, ako mimoriadne dôležitá pre spásu bola Kristova ľudská prirodzenosť, je presným meradlom našej viery v Krista.

Kresťanstvo nie je ideológia ani svetonázor, ale vyznanie viery vo vtelenie Božieho Syna. Ak nesúhlasím s celým Ježišovým dielom, spojením s historickou osobou Syna Panny Márie, nemôžem sa pokladať za kresťana. Najdokonalejším uskutočnením jeho spásy je Panna Mária.

Naozaj, každý kresťanský život je nevyhnutne mariánsky. Jednako však dnes vo vonkajšom spôsobe mariánskej úcty dochádza k zmenám a posunom, ktoré sa podobajú súčasným zmenám vo vzťahoch medzi matkami a deťmi. Dnes sú deti väčšmi slobodné, samostatné, svoju detskú lásku prejavujú inak. Možno aj my sa máme podobným spôsobom pozerať na zmeny v mariánskej úcte. Samozrejme, že to neznamená rezignáciu na všetky prejavy úcty a lásky. Skutočná mariánska úcta sa stala cestou ku Kristovi a prameňom obnovy kresťanského života.

Panna Mária povedala sluhom v Káne: „Urobte všetko, čo vám môj Syn povie.“ Kresťanská nábožnosť je príkladom, ako naším konaním a oddychom máme ukazovať blížnym hoci niečo z Božej pravdy. Podstata skutočnej mariánskej pobožnosti tkvie v snahe konať, pozerajúc sa na Pannu Máriu, nasledujúc jej bezpodmienečnú vieru, odovzdanosť a obetavosť v počúvaní a plnení Božieho slova. To znamená, že máme Boha poslúchať a slúžiť bratom tak ako Mária.

„Nedovoľme si zakaliť pohľad na Máriu. Tak zistíme, že je pre nás najkrajšou cestou ku Kristovi a k spoločenstvu kresťanov. Že je Matkou, ktorá nám pomáha nestrácať nádej v našej núdzi, aby sme do konca vytrvali v službe druhým. Že je Matkou, ktorá za nás oroduje, neustále pomáha nám i celej Cirkvi, aby naďalej viedla dielo svojho Syna na zemi a uskutočňovala ho v našom každodennom živote.“ (Hans Jentsh) Keď takto chápeme uctievanie Panny Márie, neexistuje žiadne nebezpečenstvo, že by naša úcta k nej bola nesprávna.

Začleňme sa medzi tých, ktorí z pokolenia na pokolenie uctievajú Pannu Máriu ako požehnanú, lebo počula Božie slovo a ako nik iný ho splnila a Boh jej učinil veľké veci. S radostným srdcom a bez strachu opakujme zvolanie ženy z davu, očarenej Kristom: „Požehnané lono, ktoré ťa nosilo, a prsia, ktoré ťa pridájali!“ Toto požehnanie bolo básnicky povedané „... ako prvý úder na zvon, ktorý naplnil svojím zvukom celý okruh zeme.“

Obraz vyhostenej Matky z La Salette nebude pre nás výčitkou ani obžalobou, ale skôr povzbudením, aby sme naďalej pestovali zdravú, čiže naozaj kresťanskú mariánsku úctu.