3. Ak sa môj ľud nebude chcieť podriadiť

„V tomto je zmysel a pravda celého posolstva z La Salette. Presne to je všetko, čo nám chcela povedať Panna Mária. Lebo všetko to, čo neskôr nasleduje, je len interpretáciou a zobrazením reálneho stavu. Pritom sa nejedná len o neposlušnosť ako o niečo občasné, ale ide o vzburu ako životný postoj,“ píše P. Ernst Schnydrig.

Celé posolstvo Plačúcej Matky tkvie v dvoch vetách: „Ak sa môj ľud nebude chcieť podriadiť, budem nútená pustiť rameno môjho Syna... Ak sa obrátia, kamene a skaly sa premenia na kopy zrna... .“ Panna Mária tu zdôrazňuje tajomstvo ľudskej slobody voči ponuke Božej lásky. Človek je tu ukázaný v celej svojej veľkosti a dôstojnosti, je povolaný na to, aby sa stal slobodným partnerom Božej lásky.

Posledné slová Panny Márie, ktoré sa nachádzajú vo Svätom písme, sú výzvou, ktorú adresovala sluhom v Káne Galilejskej: „Urobte všetko, čo vám povie.“ Táto veta nie je dôkazom o jej mlčaní počas verejného účinkovania Ježiša, ale o jej mlčaní po Veľkej noci. Pripúšťa, že Panna Mária napomínala mladú Cirkev v prvých rokoch pri všetkých nedorozumeniach a vyzývala ich hovoriac: „Urobte všetko čo, čo vám povedal môj Syn! Snažte sa nájsť jeho vôľu, rozhodujte sa a konajte v jeho Duchu.“

Nie je prekvapujúce, že nik z apoštolov či evanjelistov sa nepokúša odvolávať sa na osobu alebo mienku Panny Márie, i keď už vtedy existovali odlišné názory a Panna Mária sledovala vývoj Cirkvi s veľkou pozornosťou. Jej názor a rada isto veľa znamenali. Táto jej úloha je zreteľná a charakteristická pre jej postoj k mladej Cirkvi, lebo ňou bolo povedané to rozhodujúce.

Po stáročiach Panna Mária v La Salette akoby prerušuje svoje mlčanie a opäť nadväzuje na svoje slová z evanjelia: „Ak sa môj ľud nebude chcieť podriadiť... ,“ čiže nebude chcieť urobiť to, čo povedal jej Syn, „dlhšie už nemôžem podopierať rameno môjho Syna.“ Panna Mária už na začiatku svojho posolstva hovorí o svojom ľude, používajúc pojem zo Starého zákona, ktorý od čias Druhého vatikánskeho koncilu znova nadobudol význam ako pomenovanie Kristovej Cirkvi. K Božiemu ľudu, a tým aj k jej ľudu, právom patria v prvom rade všetci, ktorí veria v Boha Stvoriteľa, ktorého nám Kristus zjavil ako milujúceho Otca, a ktorí uznávajú v Ježišovi Kristovi Božieho Syna a uznávajú ho za svojho Spasiteľa. A aj my, ktorí veríme v Božiu lásku a v jeho priazeň voči človeku, my, ktorí vieme, že: „Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna nám dal,“ my, ktorí vieme, že sme spasení skrz Kristovu krv a sme pokrstení v jeho mene, my chceme patriť k jeho Cirkvi – Božiemu ľudu, čiže aj k jej ľudu. Panna Mária nás upozorňuje medzi slzami, že ak sa nebudeme chcieť podriadiť, bude „nútená pustiť rameno svojho Syna.“

Panne Márii nejde o ten alebo onen hriech, ale jedná sa jej hlavne o naše vnútorné zaangažovanie, o náš životný postoj, o dobrovoľné podriadenie sa moci jej Syna. Zreteľne hovorí: „Ak sa môj ľud nebude chcieť podriadiť...,“ a vyžaduje ten postoj, ktorému patrí prísľub Vianoc – Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Je to ten istý postoj, ktorý Ježiš ukazuje v blahoslavenstvách: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Ide o tých ľudí, ktorí uznávajú úplnú závislosť od Boha a ktorí pred ním vyznávajú svoju vinu, ktorí sa trápia kvôli svojim hriechom a túžia po vykúpení, ktorí sú čistého srdca, čiže ktorí všetky veci a udalosti vidia v Božom svetle a v Božej skutočnosti. Preto oni uvidia Boha, čiže nájdu ho všade a vo všetkých udalostiach, dokonca aj vo vine a slabosti, a možno tu najčastejšie. Cítime šťastie a vykúpenie v odpustení hriechov, ako je napísané v Zachariášovej piesni.

To, čo najviac chýba nám, ľuďom dnešných čias, je pocit viny. V každej dobe sa síce hrešilo, ale súčasný svet už nechce ani hriech pomenovať hriechom. Hriech sa alebo ospravedlňuje, alebo je otvoreným odporom, alebo sa považuje za dôkaz veľkej slobody. Od skutočnej viny sa možno oslobodiť len skrz úprimné priznanie sa k nej. Takýto svet bez hriechu nemôže byť spasený. Veď Kristus neprišiel k spravodlivým, ale len k tým, ktorí sú hriešnikmi pred Bohom. Farizej, ktorý sa modlí: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako mýtnici a hriešnici,“ nie je schopný prijať spásu. Mýtnik, ktorý vyznáva: „Bože, buď milosrdný mne hriešnemu,“ bude ospravedlnený. Farizejom v kresťanskom význame nie je ten, kto sa veľa modlí, ale ten, kto si namýšľa, že sa nepotrebuje modliť, byť zbožný, prijímať sviatosti. „Boh svoj ľud nepredstavoval ako oslobodený od hriechu, ale ako ľud plný ľútosti, čiže ľud, pre ktorý v slabosti spáchané hriechy sú dôvodom pre pokánie a väčšiu vernosť Bohu,“ píše Gustav Truffer.

„Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý. Odpustí nám hriechy a očistí nás z každej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nehrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo.“ (1Jn 1,8-10) Je to veľké tajomstvo spásy, že aj naše chyby sa môžu stať jej prostriedkom. V nich zomiera naša hrdosť a vďaka tomu sa stávame otvorení, aby sme odpovedali na lásku. Lepšie je urobiť aj chyby a priznať si ich, ako neurobiť žiadne chyby, ale mať o sebe prehnanú mienku, lebo táto chyba je oveľa závažnejšia ako mnohé iné. Moschner píše: „Kto tvrdí, že je dobrý, už nevie, kto je.“ Boh nechce hriech, ale chcel taký svet, v ktorom je hriech možný. Pozná nás a ráta s našimi slabosťami a hriechmi, a napokon očakáva, že sa k vine priznáme a využijeme prostriedok milosti, ktorý nám on sám podáva. Svoje nenahraditeľné miesto tu má kajúcna pobožnosť, ktorá má za úlohu vyburcovať v nás autentický postoj pokánia a umožniť nám s úľavou prijať osobnú spoveď.

Ak my, ľud Panny Márie, nebudeme ochotní uznávať Boha za Stvoriteľa a Pána sveta a pozemské modly budú nám prednejšie, nebudeme chcieť prijať Krista ako jediného Spasiteľa, budeme hlásať pokoj a šťastie inde. Ak nebudeme chcieť, aby nám niekto hovoril o evanjeliu a o Cirkvi, nebudeme viac ochotní dodržiavať hlavné prikázania a budeme sa pokúšať zariadiť si život podľa svojich predstáv, ak už nebudeme trpieť kvôli hriechu a vzdialime sa od Boha, ak budeme snívať len o pozemskom raji, vtedy Panna Mária bude nútená pustiť rameno svojho Syna.

Naša viera nás učí, že Boh nás stvoril z lásky a povolala k večnému šťastiu. Dobrovoľne by sme sa mali rozhodnúť a dohodnúť na večnom živote s ním. V slobode rozhodovania je naša dôstojnosť a veľkosť, zároveň i zodpovednosť. Ak sa dobrovoľne rozhodujeme pre Boha a šťastie, vtedy nám on dáva možnosť aj rozhodnúť sa i proti nemu, i keď tým riskuje, že sa môžeme rozhodnúť i na úkor vlastného šťastia proti nemu. Zároveň ako kresťania musíme si byť vedomí toho, že až v úplnom odovzdaní sa Bohu dosiahneme svoj plný vývoj. Nie je teda naša poslušnosť aktom skutočnej slobody? Slúžiť Bohu znamená vládnuť! Slobodná vôľa človeka má v Božích očiach taký veľký význam, že i jeho všemohúcnosť je proti nej bezmocná. S touto bezmocnosťou Boha sa stále a opäť stretávame v živote Božieho Syna. „Prišiel k svojim a svoji ho neprijali“, čítame v Svätom písme. Boh nás nechce do ničoho nútiť, obzvlášť ak ide o našu spásu. Vo svojej milosrdnej láske nás predsa môže stále a odznova upozorňovať na následky našej ľahostajnosti, vzbury a najmä na stratu večného šťastia. Aby nás zachránil pred konečným následkom, pred posledným odvrátením a zavrhnutím, snaží sa nám otvoriť oči dočasnými trestami, kým – možno už navždy – nebude neskoro. Vo svojej nekonečnej láske nám pred Kristom posiela jeho matku Máriu. Upozorňuje nás na našu situáciu, hovorí o tom, že jeho rameno je až doteraz zadržiavané len vďaka jej rukám a priznáva sa, že ho už nemôže dlhšie podopierať, lebo sa nechceme podriadiť. Spomína možnosti, ktoré by nás mohli oslobodiť od trestu.

Chcieť sa podriadiť v konečnom dôsledku znamená ochotu splniť Božiu vôľu v súlade s jej poznaním. Ježiš Kristus nám jasne povedal, že Božou vôľou je, aby sme ho nadovšetko milovali, a blížnych aby sme milovali ako seba samých. Nech sa Božia vôľa stane cieľom všetkých zákonov a prikázaní. Jeho Zjavenie o nekonečnosti Boha, ktorý bezhranične miluje každého človeka, zaručuje právo na ľudskú dôstojnosť, obzvlášť tomu, kto je chudobný a bezmocný. Toto nás zaväzuje k vzájomnej láske. Láska k človeku, ktorá vyplýva z viery v Boha, je najvyšším putom dokonalosti a naplnením Božej vôle.

Chcieť sa podriadiť znamená, že sme sa rozhodli nadovšetko milovať Boha a každého blížneho ako seba samého na základe Božích prikázaní a vo svetle evanjelia. Je to voľba mravného spôsobu života, alebo po kresťansky povedané, plnenie Božej vôle uskutočňovaním Božích prikázaní. Na otázku, kde a ako, v akom odbore a v akom životnom povolaní môžeme najlepšie naplniť tieto prikázania, si musí odpoveď nájsť každý človek sám. Sudcom je vlastné svedomie. Najdôležitejšie sú slová Krista: „Čo nechceš, aby tebe urobili, nerob to ani ty druhým.“ V La Salette hovorí Panna Mária v duchu poznávania dobrej vôle a pripravenosti podriadiť sa nasledovné: svätenie nedele, hlboká úcta k Bohu a modlitba. Takto zdôrazňuje prvé tri Božie prikázania, plnenie ktorých je predpokladom pre plnenie ostatných prikázaní.

V Magnifikate sa modlíme: „a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú.“ Panna Mária je našou Matkou, vie o našom rozpoložení aj o nebezpečenstve, ktoré nám hrozí. Na príkaz svojho Syna a nám zjavila na La Salette a medzi slzami hovorí: „Budem nútená pustiť rameno svojho Syna.“ Týmto nám pripomína slová Svätého písma: „Otec nikoho nesúdi, lebo súd odovzdal Synovi.“ Ako kresťania vieme, že rameno jej Syna nie je symbolom Božej pomsty, lebo náš Boh je láska, ani nie je symbolom Božej spravodlivosti, lebo tá zasahuje až vtedy, keď sme sa konečne a nezvratne rozhodli. Pokiaľ žijeme na zemi, Kristus je sudcom v tom zmysle, že svojimi slovami a skutkami, svojim príkladom a učením ukazuje všetkým ľuďom smer ozajstného a konečného cieľa – k Otcovi. Práve týmto je Spasiteľom a Vykupiteľom, Dobrým pastierom, ktorý hľadá stratenú ovečku, a ako dobrý otec z podobenstva očakáva márnotratného syna.

Boh ukazuje svoju spravodlivosť nie trestami, alebo vyžadovaním zadosťučinení, ale prostredníctvom záruky odpustenia hriechov. Svoju všemohúcnosť zjavuje vo svojom milosrdenstve. Len ak uznáme nevyhnutnosť nášho spasenia a budeme sa k nemu chcieť vrátiť, až vtedy nám daruje odpustenie hriechov. Preto rameno jej Syna nie je ničím iným ako symbolom Ježišovej spasiteľnej lásky. Panna m8ria nám pripomína jeho vôľu spasiť nás a fakt, že jej Syn je pripravený nevzdať sa nás, aj keď sme o ňom už nikdy viac nechceli počuť, a tým riskovali vlastné večné šťastie.

Odvtedy, čo za nás Ježiš dal život a rozprestrel svoje ramená na kríži, všetkých priťahuje k sebe a celému svetu ukazuje Bohom naplánovaný smer. V tomto zmysle slova je sudcom sveta. Tam, kde sa dobrovoľne nesprávame v duchu tohto smerovania k Otcovi a k večnému cieľu, jeho láska k nám vysiela trestajúce rameno. Ježiš pociťuje nutnosť navštíviť nás a otvoriť nám oči pozemskými trestami, kým nebude neskoro a kým nebude musieť konať podľa svojej spravodlivosti. Preto nám dovoľuje vyskúšať, že cesty, ktoré nás vzďaľujú od Boha sú slepými uličkami, a skôr či neskôr nás dovedú ku katastrofe.

V ďalšej časti posolstva nám Panna Mária ukazuje, ako a kde môžeme uvidieť skutky ramena jej Syna. Chceme tu i v krátkosti zodpovedať na niekoľko otázok a výhrad. Často sa niekto pýta: „Či nie je protirečenie medzi vystretým ramenom Syna a úpenlivou prosbou rúk Matky,“ alebo: „Nie je láska Panny Márie k nám väčšia ako láska Syna, keď nás chcela zachrániť aj pred trestami, ktoré nám vymeriava jej Syn?“ Alebo opačne: „Nejde Panne Márii hlavne o to, aby nás zachránila od večnej potupy?“ Na tieto otázky sa odpovedá zdanlivo ľahko, ak vidíme v Panne Márii prostrednicu a oroodovnicu, ktorú nám odporúča sám Ježiš. Panna Mária nám predpovedá ním plánované katastrofy, aby sme sa obrátili a podriadili a aby ona nebola nútená pustiť rameno svojho Syna.

Aj sám Kristus by nás chcel ušetriť týchto časných trestov, a preto posiela svoju Matku, aby nás upozornila, že jeho rameno je vystreté len vďaka jej modliacim sa rukám. To, čo je pre jedných nepríjemné, keď pochybujú o Božej prozreteľnosti, alebo strácajú vieru v Boha, to je na druhej strane pre veriacich kresťanov dôkazom Božej lásky a potvrdením toho, že Kristus sa nás ani vtedy nechce vzdať, keď my o ňom už nič nechceme počuť. Bolo by skutočne chybou, ak by sme v tom všetkom neboli schopní vidieť to všetko, čo dnešného človeka znepokojuje a ohrozuje; rameno jej Syna nám jednoducho nedovoľuje upokojiť sa, a nedáva pokoj kým sa mu nepodriadime, neuznáme jeho učenie a nezvolíme si cestu, ktorú nám ukazuje ako cestu spásy, ktorou nás chce viesť do večného šťastia a nie do vysnívaného raja na zemi.

Zdroj: Emil Ritz MS - Posolstvo Panny Márie z La Salette