3. Plačúca Matka

Keď chceme pochopiť pravdu o La Salette, musíme sa neustále a odznova vracať k dojímavému obrazu: „Hľa, žena sa posadila na kamennú lavicu, tvár skryla do dlaní a zaliali ju slzy.“ Každému slovu zjavenia robia spoločnosť slzy, ktoré tečú z očí Panny Márie počas celého rozhovoru, ako dosvedčuje Melánia: „Ách, presne som videla, ako slzy stekali. Tiekli a tiekli.“

Slzy sú osobným a neodškriepiteľným znakom, v ktorom spoznáme Krásnu Paniu z La Salette. Kto ich nechápe, nectí a nemiluje, nemôže zároveň milovať La Salette. Vieme, že Panna Mária je telom i dušou v nebi. Ako sa teda dá spojiť jej nevýslovné šťastie so zjavením plným utrpenia?

Sťažnosť Márie: „Ó, ako dlho už trpím za vás!“ ako aj skutočnosť, že Panna Mária počas celého rozhovoru s deťmi plakala, prinúti teológov hľadať odpoveď. Paul Claudel pritom hovorí: „Toto všetko sú udalosti, vysvetlenie ktorých spôsobuje ťažkosti učenej teológii, ale napriek tomu srdce tento fakt chápe bez problémov.“ Ponúkajú sa viaceré vysvetlenia týchto sĺz: napríklad zjednodušiť si celú záležitosť, pripojiť sa k tým, ktorí veria, že Panna Mária tu používa jedine ľudskú reč a spôsob vyjadrovania, ako to má vo zvyku robiť Sväté písmo, keď rozpráva o Božom hneve, alebo o ľútosti Boha. Všetci dobre vieme, že Bohu sa nedá pripísať ani ľútosť, ani hnev v ľudskom ponímaní – čiže ako emóciu, veď Boh nemôže ľutovať, ani sa hnevať. Ale aj takto je možné vysvetliť slzy Panny Márie: tým, že sa Mária ukazuje v La Salette ako Plačúca a trpiaca Matka, nám chce povedať toto: „Takto by som musela kvôli vám trpieť a plakať, keby som mohla.“ Týmto spôsobom Panna Mária chcela pre nás pochopiteľnou rečou poukázať na náš vzdor voči Bohu i voči nej samotnej. Táto prejavená bolesť nás má upozorniť, ako Mária na jednej strane pociťuje odpor voči nášmu správaniu, ktorým na seba privolávame kruté tresty, a na druhej strane ako starostlivá Matka má starosť o našu spásu a bdie nad nami.

Iné chápanie utrpenia a sĺz Panny Márie ide viac do hĺbky a viac sa približuje k pravde. Je to chápanie, ktoré poukazuje na prirovnanie k obete svätej omše: vykupiteľská smrť Ježiša Krista bola historickou a jedinečnou krvavou obetou, uskutočnenou na Kalvárii. Tá jediná obeta kríža sprítomňuje sa pri každej svätej omši až do konca časov, aby všetci ľudia mohli prijímať jej ovocie. Tento jedinečný historický úkon je ponorený vo večnosti a práve vďaka tomu nadčasový, teda každú chvíľu aktuálny a vždy prítomný, lebo osoba, ktorá túto obetu priniesla, je Syn Boží, ktorý žije vo večnosti v existencii zmŕtvychvstania. Pre neho existuje len večná prítomnosť – stály terajšok. Obeta Krista je stále aktuálna, napriek tomu, že podľa nášho vnímania času, bola podľa histórie uskutočnená v minulosti. Pre Boha Otca však Golgota je, tak ako aj pre jeho Syna, stále aktuálna. Vychádzajú z nej všetky milosti ako z nevysychajúceho prameňa spásy.

V modlitbe k Božskému Srdcu prosíme Nebeského Otca, aby vzhliadol na Srdce svojho milovaného Syna a na chvály i zadosťučinenia, ktoré Ježiš prináša. Čiže tak isto ako teraz! Ak Božia Matka niekedy v minulosti trpela, tak to bolo práve na Kalvárii, a to v najhlbšom spojení so svojim Synom. Kristus zachránil Pannu Máriu od dedičného hriechu nie preto, aby jej uľahčil život. Urobil to viac preto, aby mal v nej hodnú spoločníčku na ceste svojho utrpenia. „Nie je dobré byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“ (Gn 2,18) Tieto slová Svätého písma majú tu svoje konečné naplnenie. Nesmieme si predstavovať utrpenie Panny Márie ako keby bolo nezávislé od Kristovho utrpenia. Je to spolu-utrpenie s Kristom. To je ozvena jeho utrpenia v srdci Matky. Matka činí utrpenie svojho Syna svojim utrpením. Tak ako v obeti utrpenia Ježiša Krista stále je prítomný Boh Otec, taktiež stále je prítomné utrpenie a slzy Ježišovej Matky. Tak ako Kristus vzal svoje rany do neba, tiež Panna Mária vzala svoje bolesťou prebodnuté Matkino srdce. Tak ako Kristus ukazuje svoje utrpenie v Otcovi, tiež trpiaca Mária pri svojom Synovi ukazuje bolesť a slzy. Keď Panna Mária hovorí na La Salette: „Ó, ako dlho už trpím za vás! A musím ho neustále prosiť za vás,“ to viac-menej znamená, že Mária prosila Božieho Syna už skôr, čiže od Kalvárie, a odvoláva sa pritom na svoj súčasný bôľ a vyliate slzy. Stále dáva svoje spolu-utrpenie a aj dnes pripomína, čo v tom čase urobila a vytrpela.

Ešte lepšie pochopíme jej slová: „Ó, ako dlho už trpím za vás,“ keď pozrieme na Pannu Máriu ako na Matku Kristovho tajomného tela, čiže Cirkvi. Blaise Pascal povedal: „Kristus bude trpieť mučeníckou smrťou až do konca časov.“ Kristus dovoľuje Cirkvi zúčastniť sa na jeho božsko-ľudskej prirodzenosti. Jeho život a svätosť existujú v Cirkvi naďalej. Cirkev je Kristovo tajomné telo, on je hlava a všetci pokrstení sú údmi tohto tela. Cirkev zotrváva v bolestiach, pokiaľ sa nezavŕši počet vyvolených. Prenasledovateľovi Šavlovi Kristus hovorí: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ.“ Nehovorí: „Ja som ten, ktorého údy ty prenasleduješ.“ Keď mi niekto utína ruku, predsa nehovorím, že moja ruka trpí, ale ja trpím. Čiže Kristus vo svojej Cirkvi neustále podstupuje svoju mučenícku smrť. Jeho utrpenie pokračuje v utrpení jeho veriacich, ktoré by bolo zbytočné a nemalo zmysel, keby smrť Krista nezanechala na Cirkvi svätú stopu.

Tak ako kedysi Panna Mária v mene všetkých ľudí vyjadrila súhlas na vtelenie Božieho Slova, taktiež zastupujúc všetkých, stála pod krížom a trpela so svojím Synom. Kristus nechal svoje utrpenie v srdci Matky. Mária ako nik iný pochopila pravidlo o spolu-utrpení údov s hlavou a dala k tomu súhlas. Ona to pravidlo akoby zosobnila.

Keď už svätý Pavol hovorí o sebe: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1,24), o koľko viac sa to týka Panny Márie, Matky všetkých spasených. Má predsa v Cirkvi – v Kristovom tajomnom tele – výnimočné miesto. Panna Mária v spojení so svojím Božím Synom trpí za svoje deti až do konca časov. Preto sa právom môže sťažovať na La Salette: „Ó, ako dlho už trpím za vás.“ Panna Mária trpí v tom význame do konca časov, ako nám to ukazuje Kniha Zjavenia svätého Jána: „Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. Bola ťarchavá a kričala v bolestiach, lebo mala rodiť.“ (Zjv 12,1-2)

Pápež Pius X. hovorí o tom neustálom rodení: „Táto žena označuje Pannu (Pannu Máriu), ktorá porodila našu Hlavu. Čo však môže znamenať Božia Matka, ktorá má podiel na večnom šťastí a zároveň je ubolená v tajomnom rodení? Ťažkosti pôrodu poukazujú na horlivosť a lásku, s ktorou Panna bdie na svojom nebeskom tróne a v neustálej modlitbe sa snaží, aby sa počet vyvolených doplnil.“

Tajomné utrpenie Panny Márie je starosťou Matky, ktorá chce zachrániť svoje deti. Na tejto starostlivosti sa podieľajú všetci svätí, ktorí sú v nebi. Terezka Ježiškova sa takto vyjadruje: „Keď Pán Boh splní moje túžby, moje nebo bude až do konca sveta na zemi. Áno, moje nebo bude v tom, aby som konala dobro na zemi. To nie je nemožné, lebo aj anjeli bdejú nad nami, hoci zároveň zotrvávajú pred Božou tvárou. Nemôžem sa tešiť z oddychu, pokiaľ sú duše, ktoré treba spasiť. Až keď mi anjel povie: „Času už nebude“ (Zjv 10,6), vtedy si oddýchnem, budem sa radovať, lebo počet vyvolených bude naplnený a všetci budú prežívať radosť a odpočinok.“ Sv. Terézia bola presvedčená, že aj v nebi môže splniť svoje zvláštne poslanie. Chce naďalej konať. Áno, čaká, že jej obetavosť a celá jej túžba pomáhať na druhej strane bude mať dokončenie. Týmto tvorí novú predstavu o druhom svete. Obnovuje starú predstavu o „stave očakávania svätých v nebi pred posledným súdom.“ Až keď všetky údy Kristovho tajomného tela vstanú z mŕtvych, až keď zomrie posledný očakávajúci, nebo sa nebude musieť skláňať s obavami nad zemou. Keďže sa to týka všeobecne svätých, o koľko viac to môžeme povedať o Matke Božej, ktorú predsa Cirkev oslavuje ako orodovníčku a zmieriteľku hriešnikov, ktorá ako Matka spasených prijala na seba zvláštnu zodpovednosť. Preto sa hovorí v oficiálnej lasaletskej modlitbe: „Rozpomeň sa, Matka Božia Lasaletská, na slzy vyliate za mňa na Kalvárii. Pamätaj tiež na námahu, ktorú pre mňa neustále vynakladáš, aby si ma uchránila pred Božou spravodlivosťou.“

„Medzi ľudskými vecami sú dve zvláštne a úplne nevysvetliteľné: Krv Ježiša Krista a slzy Jeho Matky. Čo znamenajú tieto výbuchy bolesti, nemôže zodpovedať žiadne stvorenie.“ (Leon Bloy)

Keď sa rozpráva o slzách Panny Márie z La Salette, spomínajú sa stále a znova slová zo Zjavenia sv. Jána: „Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu, ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo.“ (Zjv 21,4)

Zjavenie apoštola Jána tu hovorí zreteľne o novom nebi a novej zemi pri opätovnom príchode Krista. „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli, a ani mora už niet“ (Zjv 21,1). Slzy Panny Márie ostanú nepochopiteľnou skutočnosťou, ktorú nie sme schopní vysvetliť, ale ktorú máme prijať s vierou a uctievať. Nejedná sa o to, aby sme slzy vysvetlili alebo ich pochopili.

Keď v roku 1953 v Syrakúzach slávna socha Panny Márie vylievala autentické slzy, tamojší kardinál to vysvetlil nasledovne: „Neboli by tieto slzy vôbec potrebné, keby sa bralo vážne zjavenie v La Salette. V La Salette Panna Mária nielen plakala, ale aj povedala, prečo plače. Teraz o sto rokov neskôr úplne stratila reč a dovolila plakať soche, akoby chcela povedať: Ľahšie možno prinútiť kameň k slzám, ako obrátiť ľudí, ktorí sa nechcú polepšiť.“

Pápež Pius XII. v rádiu povedal: „Či sme schopní pochopiť hlboký význam týchto sĺz? Na Golgote to boli slzy spolucítenia so Synom a slzy smútku nad hriechmi sveta. Či teraz Panna Mária neplače pre nové rany, ktoré zraňujú Kristovo tajomné telo? Alebo či neplače preto, že viacerí synovia a dcéry svojimi chybami a vinami zničili v sebe život milosti a ťažko urazili Božiu dobrotu?“

Kristus chcel svojím zjavením zreteľne ukázať Cirkvi, že aj v nebi bude vždy tak isto blízko nej ako počas štyridsiatich dní po zmŕtvychvstaní, lebo stav zmŕtvychvstalého sa nanebovstúpením nezmenil.

Hans Urs von Balthasar to vyjadril takto: „Taký, ako vtedy bol a ukázal sa, taký je aj v skutočnosti. Kristus sa nestal svojím nanebovstúpením vzdialenejší ani v priestore ani v čase. Úplne naopak! Kristus skrz zmŕtvychvstanie sa ešte viac k nám priblížil.“ Zároveň Panna Mária v La Salette dokazuje svojimi slzami, že jej Boží Syn je blízko nás a udržiava s nami isté životné spoločenstvo, že v nebi sa k nám priznáva a stará sa o nás.

Ernst Schnydrig píše takto: „Pred obrazom Plačúcej Matky sa cítime ako pred pietou: Najskôr sme šokovaní a smutní, tak veľa utrpenia prezrádzajú črty tej ženy, ktorá drží svojho mŕtveho Syna na kolenách. Napriek tomu, čím viac sa vhĺbime do tejto tragickej udalosti, tým zreteľnejšie vidíme z Božej Matky vyžarovať lásku a sme potešení a dojatí, lebo sa cítime milovaní. Jej bolesť je predsa len prebytkom lásky, a keby sa Panna Mária v La Salette namiesto plaču usmievala, nevedeli by sme, ako veľmi sa o nás stará táto dobrá Matka. Rozmýšľajúc kúsok po kúsku nad celým zjavením, môžeme precítiť tú materinskú starostlivosť a poníženie pre nás. Panna Mária si zvolí dvoch chudobných pastierikov, odstrčené deti, hovorí nárečím okolia, trápi sa nad našou zhnitou úrodou, nad zemiakmi, hroznom a orechmi, prežíva naše každodenné starosti. Keď otec Giraude dával malému Maximinovi kúsok chleba a obával sa o budúcnosť, ona bola pri tom. Nie je toto dôkazom, ako jej pohľad neúnavne bdie nad našou skrytou biedou? A ako veľmi by nám táto Matka chcela pomôcť! No Panna Mária musí predpovedať trest: pokazené obilie. Ale vzápätí ich chce ušetriť pred ďalšou stratou a varuje ich, aby nezasiali svoje obilie. V podrobných detailoch je zjavenie prežiarené materinskou láskou, ktorá sa skrýva za výčitkami a sťažnosťami. Matkina láska myslí len na naše dobro. Preto tie slzy, lebo veľmi nám chce pomôcť.“

Panna Mária v La Salette ukazuje, aké hlboké je Matkino spolucítenie. Veľmi sa stará aj o nepatrné problémy každodenného života a rozpráva o nich. Zvlášť dojímavá je chvíľa, keď Maximinovi pripomína malú udalosť, ktorá sa odohrala, keď išiel s otcom do Coinu a videl pokazené obilie. Maximin na to už dávno zabudol, ale v milujúcom srdci Matky to bolo ukryté.