6. Keď chcem, aby vás môj Syn neopustil

6. Keď chcem, aby vás môj Syn neopustil

 

Berieme ako samozrejmosť, že Panna Mária vynakladá všetku námahu na to, aby nás jej Syn neopustil, veď poznáme jej úlohu v Božom pláne spásy voči nám. Ale čo s jej Synom? Nemiluje nás väčšmi ako ona sama? Presne tak: tieto slová Krásnej Panej sú zrejme z celého posolstva najdôležitejšie. Ak nesprávne pochopíme túto kľúčovú vetu, nezhodnotíme správne celé posolstvo. Pri tejto vete sa pozastavíme.

Nejde len o všeobecnú Božiu prítomnosť, o ktorej sv. Pavol hovorí, že „v ňom žijeme, hýbeme sa a sme,“ pretože Boh je istotou vecí. Nejedná sa o otcovskú starostlivosť Boha, ktorá nás obklopuje aj vtedy, keď na nás zabudnú vlastný otec a matka.

Panna Mária v La Salette zreteľne hovorí o svojom Synovi, čiže o Ježišovi Kristovi, vtelenom Božom Synovi a našom Spasiteľovi. Musí ho neustále prosiť, aby nás neopustil. Nie je to zvláštne? Veď sa zaujíma o nás a našu záchranu a spásu. Existuje snáď nejaké napätie alebo protiklad medzi Matkou a Synom, keď ide o nás? Lenže samotný fakt zjavenia a posolstva to popiera. Ona sama je darom zomierajúceho Spasiteľa a najväčším ľudským gestom jeho starostí o nás. Panna Mária prichádza na jeho príkaz, a to, čo nám hovorí, je posolstvo jej Syna.

Napokon Ježiš jasne sľúbil: „Hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta!“ Tu je asi priestor, aby sme sa podrobnejšie venovali prítomnosti Ježiša medzi nami, a vďaka tomu možno lepšie pochopíme upozornenia a starosti Panny Márie.

Ježiš Kristus bol prasviatosťou Boha vo svete, žijúcim symbolom. Bol tým a urobil to, čo menovite ukazoval a hlásal: Spásu a záchranu, spoločenstvo s Bohom a so všetkými ľuďmi. Hovoril nielen o milosti, zmierení a živote, on naozaj je cestou, pravdou a životom. Cirkev je jeho sviatosťou. „Preto hlásanie evanjelia, celá liturgia a láska nemajú žiadny iný zmysel, ako len ukazovať živého, viditeľného a naozaj prítomného zmŕtvychvstalého Ježiša,“ hovorí Mazz. Vyvýšený Ježiš a neviditeľný Pán nás obdaril zvláštnymi znakmi svojej prítomnosti: slovom, chlebom a bratom.

Kristus si získal poslušnosť vďaka svojmu hlasu, svojmu slovu. Celé Sväté písmo, Starý aj Nový zákon, sú jeho hlasom, ktorý k nám hovorí. Zjavuje sa nám, komunikuje s nami. Samotný Boh sa uzavrel do ľudského slova, ktoré sa stalo slovom Božím, a teda slovom života. Zároveň nám ukazuje úplne novú skutočnosť – Ježiš žiadne nové náboženstvo nepriniesol, ale vo svojom svetle všetko urobil nové. Jeho slovo neosvecuje Boha, ale vyžaruje z neho a rozjasňuje vesmír a náš život. Odhaľuje nám tajomstvo sveta, ktoré jemu i ľudstvu dáva zmysel a cieľ, menovite samého Krista, ktorý je srdcom sveta, vo všetkom účinkuje a nad všetkým žiari.

Ako ďalší znak svojej prítomnosti nám Kristus daruje svoje sviatosti, vrchol ktorých je v eucharistickom Chlebe. Eucharistia je náležitou sviatosťou jeho prítomnosti, je srdcom viery a nervom katolíckej Cirkvi. Z toho chleba žije Cirkev. Je to vrchol a zhrnutie všetkých sviatostných znakov, ktoré môžeme prirovnať k vyčnievajúcej špičke ľadovca. A nie bez príčiny nám Cirkev káže s úžasom vravieť pri premenení: „Hľa, tajomstvo viery!“ Eucharistia je korunou a prameňom celej nábožnosti, vrcholom a centrom kresťanského spoločenstva veriacich.

Tretím znakom Kristovej prítomnosti medzi ľuďmi je brat, čiže blížny. Odvtedy, čo Ježiš umyl apoštolom nohy pri Poslednej večeri, existuje sviatosť bratskej lásky. Až táto láska k blížnemu zintenzívňuje účinok ostatných sviatostí. „Eucharistická veleba musí viesť k eucharistickému životu, vďaka nej sa musíme stať chlebom pre iných,“ hovorí Charles de Foucauld. V lámaní chleba, v delení sa a v odovzdávaní všetkého, čo máme, čiže toho, čo sme dostali, zažijeme prítomnosť Krista.

„Spoznali ho pri lámaní chleba! Všetko, čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili!“ Tak ako v 13. storočí sa viac ako dovtedy zvýraznila prítomnosť Krista vo sviatosti Oltárnej, tak sa dnes zjavuje na viacerých miestach kresťanského vedomia presvedčenie o prítomnosti Krista v človeku. Možno, že je to istota obnovy a zjednotenia ľudstva.

Len spoločné sa „slovo“, ako aj „chlieb“ a ešte väčšmi „brat“ sa stávajú chlebom života, teda zjavujú prítomnosť Krista len tomu, kto naozaj verí. Mučeník našej doby, ktorý veľa rokov trpel v gulagoch na Sibíri, napísal: „Hľadal som Boha, a on sa vzdialil odo mňa. Hľadal som moju dušu, a nenašiel som ju. Hľadal som brata – a pozri, našiel som všetkých troch.“

Prítomnosť Krista v slove, v Eucharistii a v bratovi ju vnímajú len veriaci. Viera je sprostredkovateľ, ktorým vnímame tajomnú prítomnosť Zmŕtvychvstalého. Preto sv. Pavol želá: „Vierou nech Kristus prebýva vo vašich srdciach!“ Olejom pre lampu nášho svetla viery je zrieknutie sa každého vedomého hriechu a obeta svedomito plnených povinností – nielen náboženských, ale i stavovských a profesných. Napokon viera je nezaslúženou milosťou, naozajstným darom Boha. On chce, aby sme prosili o to, čo nám chce dať. Karl Rahner píše: „Do zásahu Boha, ktorý prichádza „z vonka“ a uskutočňuje historické Zjavenie, musí ešte prísť vnútorná milosť, nevyhnutná pre vieru.“