6. Kríž - žiariace centrum
Podľa rozprávania detí Krásna Pani mala na prsiach zlatú reťaz s krížom. Z neho sa Ježiš ako živý pozeral na deti. Všetko svetlo, do ktorého bola ponorená a ktorým bola presvietená, vychádzalo z kríža.
Melánia potom hovorila, že by nemohli vidieť Krásnu Paniu so všetkými jej symbolmi, keby nebolo svetlo z kríža. Dá sa názornejšie ukázať naše katolícke ponímanie Panny Márie a jej úloha v spasiteľskom Božom pláne. Panna Mária je taktiež Božím stvorením a za všetko, kým je a čo vlastní, vďačí svojmu Synovi. Všetky jej duchovné dary a cnosti vychádzajú z prameňa, ktorým je samotný Ježiš. Vďaka jeho zásluhám bola Panna Mária uchránená od dedičného a od každého osobného hriechu. Boh jej urobil veľké veci, preto blahoslaviť ju budú všetky pokolenia.
Ukrižovaný bol jagavým centrom celého zjavenia, dôkazom Božieho poslania. V tomto obraze sa stáva viditeľným cieľ každého zjavenia. V jednej z najstarších mariánskych modlitieb sa modlíme: „V tomto sĺz údolí nám stenajúcim a plačúcim ukáž Ježiša, požehnaný plod života tvojho.“ Ukázať nám Ježiša, ktorý je zmyslom a náplňou jej života aj povolania – to je najdôležitejšia úloha Panny Márie. Ona vždy ukazuje na Ježiša. Keď prišli pastieri a pýtali sa v maštali na dieťa, ukázala im ho. Keď prišli mudrci a hľadali novonarodeného židovského kráľa, ukázala im ho. Keď Simeon a Anna prišli do chrámu, Panna Mária im znova kázala Dieťa. Na svadbe v Káne poslala sluhov za ním. Vždy poukazuje na neho. A v zjavení nechce nič iné – len nás viesť k nemu, aby sme v ňom spoznali centrum a zmysel nášho života. „Až skrz Krista svet dostáva celistvosť, srdce a tvár,“ hovorí Teilhard de Chardin. Naša premena závisí od pohľadu na Krista. Panna Mária nechce, aby sme ostávali pri nej, ona chce byť len ukazovateľkou. Jej cieľom je Boží Syn – Ježiš Kristus. A preto ten, kto hľadá Pannu Máriu nájde Ježiša alebo – ako hovoril už Martin Luther: „Zavolaj Mária a ona ti odpovie Ježiš.“ Takým je aj posledné slovo v modlitbe Zdravas Mária: Ježiš.
Fakt, že pastierikovia rozprávajú o kríži ako o prameni, centre celého zjavenia v La Salette, privádza nás k myšlienke na slávnu víziu známeho teológa a prírodovedca Teilharda de Chardin. Jeho správa o tomto videní nám veľa prezrádza nielen o jeho zmýšľaní, ale môže poukazovať aj na hlbší význam symbolu zjavenia. Píše: „Môj pohľad sa zastavil na obraze, ktorý ukazoval Krista so srdcom odovzdaným ľudstvu. Tento obraz visel na stene kostola, do ktorého som prišiel, aby som sa pomodlil. Keď sa môj zrak uprel na obraz, náhle sa mi zdalo, akoby sa obrys obrazu začal strácať. Keď som sa pokúsil pozorovať obrys Krista, záhyby jeho šiat, lesk jeho vlasov, všimol som si premenu. Všetko sa začalo strácať, prelínať jeho s druhým. Hranice, ktoré oddeľovali Krista od okolia, sa premenili na akúsi kmitajúcu atmosféru, v ktorej sa všetky rozdiely stratili. Od toho momentu prebiehala premena veľkou rýchlosťou a týkala sa všetkých vecí sveta. Videl som, že kmitajúca atmosféra a svätožiara okolo Krista nebolo obmedzená a žiarila do nekonečna, až do najodľahlejších zón hmoty. Zdalo sa, že celý pohyb vychádzal od Ježiša. Keď som spätne sledoval tieto lúče k ich prameňu, a teda som sa otočil späť k obrazu, videnie dosiahlo svoj vrchol – v neopísateľnom kmitaní na tvári Krista žiarili všetky farby svetla a krásy. Spoza tejto meniacej sa plochy žiarila Kristova krása.“
Všetko je v skutočnosti ponorené v Kristovi. Ježiš sa nachádza v centre dejín, je neodhaleným stredobodom sveta. Ježiš Kristus, zmŕtvychvstalý Pán, je rytmicky pulzujúcim, všetko poháňajúcim, neviditeľným srdcom sveta, tajomnou hybnou silou tohto sveta. Ježiš ho spasí v dráme kríža a vyníma sa na tomto kríži po všetky časy.
Dnes, možno pod iným zorným uhlom ako v časoch zjavenia, je Ježiš znova tu. Neignoruje ho ani široká verejnosť: divadlo, rádio, televízia i tlač už niekoľko rokov robia z Ježiša hlavnú postavu vo svojich predstaveniach, programoch, publikáciách.
Ježiš sa dobre predáva – tak tomu vravia. Odvolávajú sa na neho nové hnutia. Otázkou zostáva, či nie je tento chvíľkový záujem o Ježiša len reklamou pre atraktívny a módny artikel. Pre toto znovuobjavenie Ježiša je zvláštne, že sa deje mimo Cirkvi. Ježiš už nie je iba majetkom Cirkvi. Novým hnutiam sa zdá, že opäť odhalili zaujímavý obraz Ježiša ako človeka, ktorý sa stratil za chválami, čestnými titulmi a za príliš hustým dymom kadidla.
Nech sa už stalo čokoľvek, Ježiš nie je pre mnohých neomylnou istotou ich viery a prameňom budúcnosti ich nádeje, a preto už nemôže byť hrejivým ohňom ich lásky.
Kríž stojí v centre kresťanskej viery ako hlavný symbol našej viery v Božiu vôľu spasenie a v naše spasenie. Pre evanjelistu sv. Jána je kríž koncom životnej púte a životného diela Ježiša, láskou do krajnosti. Krí pre neho nie je prehrou, ale najpravdivejším zjavením Božieho synovstva – Ježiša. „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!“ tieto slová ako žiadne iné zjavujú jeho božstvo. „Samotný kríž chce, aby sme pochopili, ako neskutočne veľká je láska,“ hovorí Regula bratov z Taizé. Je korunou Božej starostlivosti o nás ľudí. Ježišov kríž je dôkazom, že Boh nás berie vážne aj s našimi hriechmi a vinami. Jeho cti, svätosti a našej ľudskej dôstojnosti zodpovedá zadosťučinenie, ktoré musí byť vykonané za naše viny. Potrebujeme kríž ako znak, že Boh nás berie vážne napriek našim hriechom, dáva nám záruku dôstojnosti a ich odpustenia. Preto v jednom zo starých hymnov o kríži sa tento opodstatnene vyzdvihuje ako naša jediná nádej, hoci je zdanlivo väčším potvrdením a symbolom konca než nádeje. Ale skrz kríž, a len skrz kríž, dostávajú svetlo a zmysel náš život a umieranie. Nemôžeme pochopiť samých seba, ak nepochopíme Božiu lásku a múdrosť v kríži. Nič tak neodhaľuje pre nami zmysel života ako kríž.
Ale kríž je zároveň predstavou toho, čo nám bráni v ceste, je prekážkou našej vôle, nivočí naše plány a očakávania. Je symbolom tieňov nášho života, hlavne nešťastia, choroby, samoty a smrti. Viacerým ľuďom sa zdá, akoby kríž bol poznačený kliatbou, vzdialením sa od Boha a zároveň ako keby nás Boh opustil, čiže presným opakom a protirečením toho, ako si prestavujeme Boha a jeho božstvo. Odkedy Ježiš uvidel v kríži skrytú Božiu múdrosť, aj pre nás sa zmenilo utrpenie a smrť. Odkedy niesol kríž, svetské utrpenie už nie je argumentom proti Bohu a jeho láske. Lebo v tme nášho života, v samote, vzdialenosti od Boha a v smrti je prítomný Ježiš, a s ním Božia blízkosť a útecha.
Utrpenie, bezmocnosť a umieranie umožňujú človeku stretnúť sa s Bohom a Bohu stretnúť človeka. V obete je sila, ktorá rozháňa tmu. Keď Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych, prelomila sa uzavretá beznádej sveta i našej existencie. Každá vina je preto otvorená pre odpustenie hriechov, každé utrpenie pre radosť a každá smrť pre nový život. Zmŕtvychvstanie Ukrižovaného nelikviduje kríž, ten ostáva, ale je premenený: vina, utrpenie a smrť sa môžu stať stretnutím s Kristom, s jeho spoločnosťou ako s najsvetlejším svetlom v tmavej noci. V tomto znamení možno žiť a zomierať.