60. ....čo ľudia povedia?

Do domova dôchodcov prišla novinárka, aby zablahoželala manželskému páru k ich výročiu, a zároveň zistila "recept" na šťastný život. Usadili sa, novinárka zapla diktafón a stará dáma začala rozprávať. "S mojím manželom sme spolu veľmi dlho, ale iba zopár rokov skutočne žijeme. Je to síce divné, že hovoríme, že sa náš život nekončí, ale že sa iba začal, no je to tak. Iba nedávno sme pochopili, čo náš život úplne zničilo. Bola to veta! Veta, čo ľudia povedia? Keď používaš túto vetu, nežiješ, ale riadiš sa hlúpymi predstavami ľudí o tebe a tvojom živote. Neplníš si sny, nerobíš to, čo ťa robí šťastným, ale hráš sa na kohosi, kto v skutočnosti nie si. Kvôli nim chceš vyzerať, kvôli nim chceš mať, kvôli nim chceš znamenať. Ako taký hlupák, nežiješ, ale plníš ich predstavy o tvojom živote".

Vtom začal manžel. "Ja som chcel študovať herectvo, ale čo by ľudia povedali, že nepracujem ako "poriadný" chlap v lese, ale hlúposti ako herectvo mi po rozume chodia. Tak som celý život pravcoval v lese. Synovi som chcel dať meno Ignác, ale čo by ľudia povedali, že nemá meno po mne, tak sa volá Laco. Víno mi nechutí, ale čo by ľudia povedali, že pijem v krčme čaj, určite, že som skúpy. Tak som pil. Potom opitý, nešťastný zo svojho života, som prišiel domov, kde bola moja rovnako nešťastná manželka, a v dome bolo hociako, len nie dobre! Ale boli sme tam, veď čo by ľudia povedali..... Moja žena milovala rozpustené vlasy, ale čo by ľudia povedali, veď je už vydatá a chodiť neupravená by nemala. Tak nosila drdol. Túžila spievať, ale čo by ľudia povedali, veď talent nemala, tak naspievala. Chcela chodiť bosá po lúke, ale čo by ľudia povedali, tak chodila v krpcoch. Mali sme chuť spolu tancovať, ale čo by ľudia povedali, veď všade je plno práce a my tancujeme. Tak sme vždy iba pracovali.

Teraz máme veľa rokov a pochopili sme, že je úplne jedno, čo ľudia povedia, jediné, na čom nám záleží je, čo by na náš život povedal Boh. Veď on pozná naše túžby, naše chute, naše sny. Veď on sám nám ich dal. Pred ním nemusíme nijako vyzerať, nemusíme nič mať, ani nič znamenať. On chce, aby sme skutočne žili, v radosti, pokoji, v láske. Aby sme si plnili naše sny, a nie aby sme plnili predstavy druhých o našich životoch. S mojou starkou teraz tancujeme, aj keď nie je všetko spravené, ja chodím na herectvo, ona nemá vlasy v drdole, ale s rozpustenými vlasami spieva. Je nádherne šťastná a spokojná, už sa nehrá na nikoho, kým v skutočnosti nikdy nebola, lebo vie, že práve taká, aká je, je Bohom MILOVANÁ! Ja pijem čaj, syna volám Ignác a všetkým naokolo rozprávam, nech začnú žiť. Nech nerobia nič preto, aby ľudia nepovedali. Oni totiž budú vždy niečo hovoriť. Jediné na čom nech im záleží je to, čo na ich život povie Boh!

Novinárka vypla diktafón a vedela, že aj jej život zabíja veta, čo ľudia povedia! Že sa vlastne kvôli nim takto oblieka, kvôli nim upratuje, kvoli nim chodí tam a práve tam zase nechodí a kupuje veci tiež preto, aby ľudia nepovedali. Rozpustila si vlasy, zotrela rúž a vykročila svoj život konečne žiť! V radosti, láske, službe a odpúšťaní, ale hlavne bez vety, čo na to ľudia povedia.

Autor: Michaela Mihalikova Petrušová

Keď ti dal Boh chuť spievať, spievaj. Aj keď nevieš.
Keď máš chuť tancovať, tancuj. Keď chceš spať, tak spí. Hlavne nerieš, čo na to ľudia povedia. Veď  ľudia, ktorí "hovoria", nežijú svoj život, ale v kuse rozprávajú o životoch iných. Vedia, čo by sa malo, čo nemalo, čo sa patrí, čo nie, vedia, kto by mal čo kedy spraviť. Oni si  totiž myslia, že vedia všetko. Ich život im uniká pomedzi pravidlá, príkazy a zákazy. Oni nepoznajú Božiu lásku, Boží pokoj, Božiu radosť. Oni nepoznajú "Božský život"!
Božský život je život bez vety, "ČO NA TO ĽUDIA POVEDIA"!

PS: Obleč sa pekne, aby ľudia nepovedali....
Príde návšteva, poupratuj, aby nepovedali....
Nesmej sa tak nahlas, aby ľudia nepovedali...
Študuj, aby nepovedali .....

Koľkokrát si to dnes povedal?
Alebo ty si ten, čo hovorí?
Miluj, raduj sa, odpúšťaj a hlavne ži! 

Je jedno, čo na to ľudia povedia.