64. Predstavenie ŽIVOT
Chystalo sa veľkolepé predstavenie, ktoré režíroval dokonalý šéf. Všetko sa to začalo, ako inak, obsadením každej roly, ktorú režisér potreboval. Zvláštne bolo, že nerobili výber, ale nábor. Stačilo, aby človek chcel v predstavení účinkovať, aby bol svojou rolou nadšený a mal v láske ostatných účinkujúcich. Dôvera v šéfa a v jeho predstavenie bola tiež samozrejmosťou. Bolo to také veľkolepé predstavenie, že potrebovali obsadiť rolu každého povolania, vzdelania, veku i výzoru. Šéf si sadol do hľadiska a začali sa predstavovať ľudia, každý vo svojej úlohe. Začali najmladší. Predstavovali sa chlapci v gumákoch, nadšení z mláky a špinaví od dobrôt. Dievčatá prešťastné, že sú vyzdobené náhrdelníkmi, ktoré im mama spravila. Školáci, chlapci v divných účesoch a tak trochu "buchnutí" do spolužiačok, ktoré sa tvárili, že ich nevidia a pre svoj chichot často ani nepočujú. Pubertiaci, žijúci úplne vo "svojom svete" plnom zábavy, smiechu, láskovania a srandy úplne zo všetkého. Dospelí, nadšení zo svojej svadby, príbytku a prírastku a tiež prešťastní starí a prastarí rodičia, trochu voňajúci naftalínom, obdivujúci od vnúčat cez vajíčko pod sliepočkou až po uhorku v skleníku. Nadšenie a radosť zo života bola u všetkých obrovská. I začali sa predstavovať remeslá. Prišiel mäsiar s najväčším číslom ruky a tričkom, ktoré bolo vždy krátke na bruchu, ale zato s mäsiarskym srdcom dobrým "od kosti". Kuchárka s čiapkou na hlave a zásterou zaviazanou až pod prsiami, ale nadšená ešte aj zo suchého rožka, v ktorom ona už vidí famóznu žemľovku. Šofér autobusu, ktorý už tak dlho šoféruje, že cesty pozná naspamäť a mapy nosí akurát v lete pod pazuchou a o každej ceste dokáže rozprávať ako o ceste do neba. Gymnastka, ktorá pri pohľade na dlhú uličku v obchoďáku pomedzi regály a zopár tónoch hudby už má predstavu o svojej tanečnej zostave. Komentátor športu, nadšená kopa obrovského množstva informácií a slov a na druhej strane hokejista, ktorý si zase vystačí s minimom slov a informácií, ale zato kvôli víťazstvu a gólu by svoje srdce, čo mimochodom určite vyzerá ako puk, na ľade nechal. Mamička 4 detí, trochu strapatá, trochu unavená, trochu nervózna, ale určite nie iba trochu šťastná, pri pohľade na svojich štyroch miláčikov, napapaných a okupkaných, si povie, že takto vyzerá dobrý život a spokojnosť. Taký IT- čkar alebo právnik, sú takí odborníci, že určite niekedy ani sami sebe nerozumejú a my ostatní hľadáme, kde majú ešte nejakú prídavnu hlavu, veď v tej jednej to všetko určite mať nemôžu. Nadšení sú z úplne iných kních, než módnych.
Jednoducho, obrovská kopa ľudí vytešených a milujúcich to, čo robia, to čím sú, akí sú. Pohľad na každého z nich bol nádherný. Tí ľudia totiž vôbec neriešili, či ten vedľa nich vyzerá lepšie, zarobí lepšie, či robí jednoduchšie, či znamená viac alebo je menej podstatný pre život. Každý si žil svoju rolu najlepšie ako vedel. Tí druhí, ktorí v akejkoľvek role v živote sa správajú ako starí "mrzúti", hundrú vždy na všetko a na každého, sú v živote v zákulisí. Na nich sa nechcú pozerať ani ľudia, ani režisér. Ľudia nadšení a vďační za svoju rolu, sú jediní účinkujúci a ozaj platní pre predstavenie ŽIVOT. Oni zožnú na konci potlesk a objatie od režiséra. A ako to už na svete chodí, "slávni" majú odtlačok svojej ruky na chodníku, preto všetkých účinkujúcich v predstavení ŽIVOT si "do svojich dlaní vryl" náš režisér!
Autor: Michaela Mihalikova Petrušová
PS: Náš "režisér" je jediný, ktorý si svojích hercov do roly nielen vybral, ale si ich sám stvoril. Ak si taký "starý mrzút", večne nespokojný, nešťastný, uhundraný, možno by si si mal svoju rolu, presne tú v ktorej si, začať plniť s láskou a nadšením, tiež milovať všetkých účinkujúcich a počúvať "réžu". Aj ty si totiž vrytý do jeho dlaní!
PS 2: "Mrzúta" do svojho predstavenie s radosťou odsadí "iný režisér". On tiež robí nábor účinkujúcich. Ani milovať ostatných v predstavení nemusíš, ani režiséra počúvať, ani to, čo robíš, svoju rolu, nemusíš robiť rád. Buď jednoducho na všetko a na každého mrzutý a hlavná rola v jeho diele je tvoja.