67. O troch balónoch

Kde bolo, tam bolo, boli raz tri lietajúce balóny. Boli vyrobené preto, aby mohli ľuďom ukázať svet z iného pohľadu a spravili im tak radosť. Ako to však býva, každý balón mal nato, že má slúžiť, iný názor. 

Prvý balón nemal vôbec v pláne slúžiť a robiť druhým radosť. Bál sa, že pri službe, keď budú doň ľudia nastupovať, ho poškodia, že sa mu vo vzduchu môže roztrhnúť krásny farebný povrch, bál sa vzduchu, ktorým sa mal naplniť, aby vzlietol. Bál sa a nechcel slúžiť, aby mu to neuškodilo. Stal sa nepoužiteľný. Nenaplnený, sfúknutý, so šnúrkami zamotanými a košom zapadaným prachom, ležal na zemi až....    

Druhý balón bol o čosi snaživejší. Chcel sa hrdiť titulom "dobrý balón". Nechal sa naplniť vzduchom, ale do svojho koša púšťal iba niektorých ľudí. A aj keď už do svojho vnútra niekoho pustil, bolo to zbytočné. Nevzlietol. Neodlepil sa od zeme, od "bezpečnej pôdy" pod nohami a vôbec tak neplnil to, načo bol vyrobený. Neukázal im "nebeský" svet, nerobil im radosť, neposkytol iný pohľad na svet, a vlastne pre nikoho nespravil nič také, čo by mu narušilo jeho "bezpečné" bytie na svete, jeho stereotyp a pohodlie. Ani on v skutočnosti neplnil to, načo bol vyrobený. 

O treťom balóne, by vedelo veľa ľudí rozprávať. To, ako slúžil tretí balón, bolo ozaj "to pravé orechové". On vedel, že nič lepšie a užitočnejšie nespraví, ako keď dovolí vstúpiť ľuďom do svojho koša, do svojho vnútra, do svojej úplnej blízkosti. Vedel, že sa musí nechať naplniť vzduchom. Musí to byť vzduch, ktorý je najvhodnejší na let do nebies. Potom balón vzlietne až k nebesiam, až do výšin a ľudia uvidia svet úplne ináč ako predtým. Balón vedel, že všetkých ľudí na svete do svojho koša nevezme, ale aspoň tých, ktorých mal vo svojej blízkosti, aspoň ich chcel potešiť, poslúžiť im a ukázať im "nebeský svet". Nebolo to jednoduché rozhodnutie, veď keď sa odlepíš od zeme, všetko je vtedy v "božích rukách". Musíš iba veriť tomu, čím si naplnený, nesmie ťa odradiť nič a nikto. 

Toto všetko balón vedel. Naplnil sa teda tým najdokonalejším vzDUCHOM, otvoril dokorán svoj kôš, svoje SRDCE, vpustil tam ľudí a odlepil sa z (NE)bezpečia tohto sveta a zeme. Vyletel do výšin, do nebies, bližšie k Bohu a ukázal blížnym božský pohľad na svet. Ozaj božský! Veď slúžiť niekomu tak, že "stratíš pevnú zem pod nohami", slúžiť tak, že ťa od služby nič neodradí, slúžiť tak, že ani obrovské nebezpečenstvo "vo vzduchu" ťa neprinúti neslúžiť a nevezme ti tvoju vieru. Veď vieš, že si naplnený tým najúžasnejším vzDUCHOM. Veď vieš, že nech sa deje čokoľvek, všetko je pevne v Božích rukách. Veď vieš, že nemusíš robiť nič preto, aby tvoj Boh všetko pevne v rukách držal. Veď vieš, že keď si ozaj naplnený Božím vzDUCHOM, aj keď ťa vietor odfúkne kdekoľvek, nech sa tam deje čokoľvek, nech robíš, čo robíš, Boh je pri tebe. Ver! Hoc okolo "tvojho balóna" lieta kŕdeľ dravcov, možno nebezpečné stíhačky, keď je búrka, hurikán, a s tebou to možno poriadne "zamáva". Boh je ten, ktorý ťažké a boľavé situácie nedáva, nedávkuje, neprideľuje, ani nás nimi neskúša. Boh je ten, ktorý čaká na tvoje "ÁNO" a chce, aby po tvojej skúsenosti s jeho láskou si sa "odlepil" od zeme a začal ľuďom svojou službou robiť ich život božský!

Nerieš, či sa to oplatí, či to ozaj treba, či si to ľudia zaslúžia, čo z toho budeš mať. Iba v službe, láske a pokore, odlepený zo zeme a naplnený správnym vzDUCHOM, vzlietneš do výšin, do nebies, Bohu do náručia.

Autor: Michaela Mihalikova Petrušová

PS: Svojou službou, sprav ľuďom ich život božský. Rob všetko, čo dokážeš, a ako to len najlepšie vieš. Vždy, všade a hlavne pre každého. 

SLÚŽ A MILUJ!

Má to však jeden háčik.
To "nedáš" pokiaľ sa úplne neodlepíš zo zeme a neuveríš. Musíš uveriť skutočne! Aj v "búrke", "počas zemetrasenia", aj keď nezostane "kameň na kameni". Ty ver! Veď Boh je ten, kto napĺňa tvoje vnútro a tvoje srdce, je ten ktorý ťa miluje a ochraňuje, ten, ktorý čaká, kedy prídeš a má pripravené to  najteplejšie a najsladšie objatie.

VER!

Si ním naplnený!
Si?
Či?