68. Rozmaznané deti
V materskej škôlke na rodičovskom združení sa preberalo, ako sa deti v škôlke stravujú, hrajú i správajú. Všetko bolo v poriadku, až na správanie. Rodičia aj učitelia sa zhodli, že deti sú veľmi rozmaznané. Stále hundrú, nič im nie je dobré, chcú práve to, čo nemajú. Nič si nevážia a už vôbec za nič neďakujú. Dospelí stáli v triede a smutne pozerali jeden na druhého a rozmýšľali, ako to zmeniť. Vtom sa ozvala riaditeľka škôlky a predniesla svoj návrh: "Ja si myslím, že by sme mali začať každý od seba. Veď každý z nás sa správa ako veľké rozmaznané dieťa, ktoré by si zaslúžilo päť a dvadsať na zadok. Vstávame nervózni, že zase musíme ísť do práce, že vonku je počasie, ktoré nám nevyhovuje, pichá nás v bruchu alebo v uchu, ešte aj necht sa ako na potvoru zlomil a vôbec nevieš, čo budeš variť. Chlapi sú úplne nešťastní, že Barcelona je druhá v La Lige (to by sa Realu nestalo), že on, chudák, včera pastoval auto a dnes prší, že kolega má doma ženu 50 kilogramovú a tá jeho je ako pampúšik. Babky zas komentujú, že farmár si našiel nie najlepšiu ženu a že masť na kolená zdražela o 7 centov. Dedkovia si zas navzájom dokazujú, že ktorý tabak v cige je ten naj. Pre pubertiaka je životne dôležité, aby sa osprchoval so sprchovým gélom, ktorý má v sebe zvláčňujúcu zložku a ak nemá, pokazí mu to zbytok týždňa. My všetci by sme sa mali hanbiť za to, čo nazývame problémami, čo riešime, prečo hundreme a z čoho sme nervózni. Veď je to detinské, hlúpe až smiešne!"
Máme všetkého dosť. Jedlo často končí v koši a oblečenia sa zbavujeme pod zámienkou, že robíme dobrý skutok. V skutočnosti však máme všetkého veľa. Ak náhodou o niečo prídeme, hneď si spomenieme na Boha. Až potom! Keď ťa niečo bolí, hneď si to všimneš, ale keď si sa ráno budil bez bolestí, ani ťa nenapadlo poďakovať.
Keď ťa opúšťala tvoja žena, chcel si, aby ostala, ale keď bola pri tebe, neďakoval si, že ste spolu.
Keď ti je ťažko, začneš robiť všetko preto, aby ti zas bolo fajn, ale keď ti bolo, ani ti nenapadlo, že to tak nemusí byť.
Nebol si vďačný. Nevážil si si to.
Keď si ma všetko, čo si potreboval, keď boli pre tebe tí, ktorých miluješ, keď sa ti darilo a bol si zdravý, keď všetko bolo také, že sa to "dalo zniesť", koľkokrát si bol za to vďačný? Koľkokrát si Bohu za tie obrovské dary ďakoval? Neďakoval si! Bral si to ako samozrejmosť nie ako dar! Nič z toho, čo máš, však samozrejmosť nie je. Ty však namiesto vďaky rozmýšľaš, čo ešte nemáš a hundreš. Správaš sa ako rozmaznané dieťa! Zaslúžil by si si poriadnu na zadok. Šťastie je, že tvoj otec je Boh. Ten ti na zadok nedá. On, ti aj keď si večne zahundraný a nevďačný, vždy dá všetko, čo potrebuješ.
Ak máš vo svojom živote "obrovské problémy" typu: v hoteli nefungovala klíma až dva dni, v telke idú dva zápasy v rovnaký čas, frajer tvojej dcéry je o 8 centimetrov nižší, vankúšiky ti neladia zo závesom, tvoja žena navarila druhýkrát tento mesiac rovnakú polievku a tvoj muž ti kúpil ruže a nie gerbery, tvoj život je taký bezproblémový, že ti z toho začalo úplne "prepínať".
Úplne si sa zbláznil! Uvedomil si si niekedy, čo rozprávaš, na čo sa sťažuješ a čo nazývaš problémom. Ak by si sa mal zle, naozaj veľmi zle, už by si nebol rozmaznaný a nehundral by si.
Autor: Michaela Mihalikova Petrušová
PS: Nečakaj na chvíľu, keď ti bude ozaj ťažko, nečakaj, keď budeš na krásne bezstarostné chvíle iba spomínať. Ďakuj za všetko a vždy! Nebuď ako rozmaznané dieťa, zahundrané, podráždené a nevďačné, buď radostné a šťastné božie dieťa, plné vďaky, pokory a lásky!
PS 1: Všetko toto, nieje napísané o deťoch, o nej, o ňom, o nich. Všetko toto je napísané o mne a o tebe!
PS 2: Či si taký, či onaký, aj tak ťa MILUJE!