7. Kladivo a kliešte
Kresťanská Dobrá zvesť nám chce nielen pomôcť zvládnuť osobné kríže a utrpenia, čiže premeniť slzy na perly, kamene a skaly na kopy zrna, utrpenie na milosť. Kresťanská viera zároveň udeľuje silu a splnomocnenie, aby sa účinne orodovalo za iných. Naše modlitby a naša práca, naše utrpenie a sklamania, naše kríže a prehry sú ako kamene a skaly – ako nám hovorí posolstvo z La Salette – nielen v nás, ale aj v našich blížnych sa môžu premeniť na kopy zrna, na požehnanie a milosť.
Toto nám pripomínajú symboly – kladivo a kliešte na prednej strane kríža. Keďže v dejinách Cirkvi zriedkakedy stretneme kríž znázornený s kladivom a kliešťami, výpovede detí boli značným prekvapením a spôsobili veľké ťažkosti. Lenže deti si aj tak obhajovali svoje, a to prinútilo zodpovedných k hľadaniu hlbšieho zmyslu týchto symbolov. Najjednoduchšie, a zároveň asi najhlbšie vysvetlenie ponúkol svätý farár z Arsu: „Vtedy sme kladivom, keď hrešíme, keď pribíjame Krista na kríž. A vtedy sme zároveň škodcami a pijavicami celej ľudskej spoločnosti. Kliešťami sme zasa vtedy, keď hriechy ľutujeme a konáme dobré skutky. Takto snímame Krista z kríža, sme darcami krvi a dobrodincami ľudí.“
Ukrižovaný je láskou Boha obetovanou pre nás. V súlade s našou zodpovednosťou a dôstojnosťou sa sluší, aby sme túto lásku prijali a odovzdali. Alebo ju odhodíme a budeme ňou pohŕdať? Kristus sa nachádza medzi kladivom nášho odmietnutia a kliešťami nášho obrátenia.
Skúsenosti neustále dokazujú, že tam, kde sa zdá byť ľudská námaha daromná, spolu so všetkými slovami, skutkami, pochvalami a pokarhaniami, často urobí zázrak modlitba s vierou prijatým, tichým utrpením. Je nutné síce veľmi opatrne hovoriť o hodnote a význame utrpenia, ale môžeme a sme povinní konštatovať hoci len to, že skutočne existuje spásonosné utrpenie, ktoré, ak je prijaté s vierou, zúčastňuje sa na požehnanom utrpení Ježiša Krista.
Alexander Solženicyn dosvedčuje, že svoje najhlbšie konanie počas krízy zakladá na zdieľaní osudu Ukrižovaného. Viacerí dnes hľadajú lepší svet. Solženicyn je presvedčený, že šťastie sa nachádza vo svete Ukrižovaného. To znamená, že musíme bojovať za význam utrpenia ako v náboženskom, tak aj v bežnom živote. Mystika obety musí sa stať reálnym prínosom svetu a vyvarovať sa ideológie ópia pre masy.
Kristus nebol ukrižovaný na to, aby ospravedlnil zlé medziľudské vzťahy, aby ich hodil na plece jednej zo strán, pripravenej na utrpenie, ale aby ohlásil a naozaj aj zvíťazil nad nespravodlivosťou tohto sveta.
Sú aj také utrpenia, ktorých sa môžeme zbaviť politickým bojom za zmenu pomerov, v ktorých vládne bieda, hlad, zneužívanie a využívanie, vojny, náhla smrť. Zároveň však existuje utrpenie, ktoré musíme vydržať, aby sa tieto pomery zmenili, lebo to je utrpenie, ktoré nie je možné odstrániť ich zmenou. Je aj utrpenie, s ktorým treba súhlasiť a prijať ho, aby život bežal ďalej: utrpenie z nesplnenej nádeje a lásky, bolesti z pominuteľnosti a smrti, tmavej noci kríža a dobrovoľnej smrti pre spásu a záchranu iných.
Kto raz pochopil, že môžeme a musíme robiť pokánie za naše hriechy, ten pochopí, že môžeme a musíme robiť pokánie aj za cudzie hriechy. Samozrejme, že Ježiš je jediným Prostredníkom a Spasiteľom. Napokon jeho zjednocujúce utrpenie a spasiteľská smrť nevylučujú ani orodovanie svätých, ani naše pokánie a zmierenie, ale robia ich zmysluplným a skutočným. Nie Boh potrebuje naše pokánie, ale my. Ako učí sv. Pavol: „Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“ (Kol 1,24). Ak v takomto zmysle prijmeme utrpenie a vydržíme ho, stávame sa kliešťami, čiže živým náradím spájajúcim Krista s jeho údmi.