85. Helikoptéra
Veľké, železné, lietajúce čudo, ktoré keď letí nad kohokoľvek hlavou, všetci sa obzerajú a ukazujú prstom. "Aha, helikoptéra." Je to ozaj zázračne, že sa taká kopa železa zo zeme zdvihne a letí. Krásne je ju z diaľky obdivovať, horšie je, keď helikoptéra odlieta, alebo pristáva. Vtedy byť blízko nie je vôbec príjemné. Robí obrovský hluk a vietor. Človek sa bojí, že ho odfúkne, ani nadýchnúť sa nemôže a nič, okrem hluku, nie je počuť. Jednoducho, kopec strachu.
Helikoptérami v našich životoch by sme mohli nazvať všetko to, čo keď je ďaleko od nás, tak na to ukazujeme prstom, a akonáhle sa priblíži k nám, začíname sa báť. Napríklad na susedovu neveru ukazujeme prstom, tak isto, keď prepustia kamarátku z práce a jej syn je závislý od alkoholu, akonáhle sa také problémy začnú týkať nás, máme pocit, že nás to "odfúkne" zo sveta, nie sme schopní nič počuť a máme obrovský strach. Je to také strašné, ako keď pristáva vrtuľník. Mnoho iných príbehov z diaľky sledujeme, komentujeme, riešime, priam vyhľadávame nešťastné konce a rozprávame o nich, ako o hlavných témach dňa. Čím horšiu správu sa niekto dozvie, čím väčšiu tragédiu odsleduje, čím pikantnejšiu novinku vie, tým počúvanejším sa stáva. Ako na vrtuľník na oblohe s radosťou prstom ukazujeme na rodinu, v ktorej niekto mladý odišiel na večnosť, tiež na ženu, ktorej manžel, ešte pred omšou ide domov a má "za klobúkom", i na podnikateľa, ktorý podnikal a dopodnikal.
Horšie je, keď "helikoptéra" nepríjemností a nešťastia zavíta k nám. Vtedy každému začína byť pekne horúco. Prichádza strach, neistota, bolest, smútok či pocit krivdy. Vtedy myslíme, že nás to zo sveta odfúkne, nemôžme sa nadýchnuť, nič nepočujeme a túžime iba po jednom, aby vrtuľník tak, ako priletel a urobil nám zo života peklo, aby rýchlo odletel a aby nám bolo zase fajn. Aspoň tak fajn, ako nám bolo, kým nešťastie neprišlo. Sľubujeme sebe, všetkým navôkol a aj Bohu, že keď sa to skončí, budeme si všetko vážiť , na nikoho prstom neukazovať, a za všetko vždy ďakovať. Len nech už "helikoptéra", prosíííím, odletí, nech vietor utíchne, nech znova počujeme a, hlavne, nech nás to zo sveta nesfúkne. Potom pochopíme, že keď "vrtuľník" letel k susedom, a my sme prstom ukazovali a z diaľky sa na nešťastie pozerali, že to bola obrovská chyba. "Vrtuľník" priletí kedykoľvek a ku komukoľvek aj niekoľkokrát za život. Stále má inú podobu. Raz má podobu choroby, raz podobu obdobia bez peňazí, inokedy príde v podobe rozpadu vzťahov, niekedy má podobu alkoholizmu, závislosti, neúspechu či nevery. Stále, keď priletí, veľmi nás vyľaká. Veľmi. Vtedy máme pocit, že toto nedáme, neustojíme, nepredýchame, že nás to sfúkne zo sveta. Nie sme schopní nič povzbudivé počuť, pod náporom padáme k zemi a každá minúta, keď "vrtuľník" nešťastia svojou vrtuľou neúprosne krúti, sa nám zdá ako večnosť.
Autor: Michaela Mihalikova Petrušová
PS: Ak priletí "vrtuľník" k susedom a urobí poriadny vietor, neukazuj prstom, nekomentuj, ale rob, čo najlepšie vieš, pomáhaj, drž ich, aby nepadli k zemi, povzbudzuj, ale hlavne pros Boha, aby ich obdaroval trpezlivosťou, aby im dal silu, aby im ukázal, že je väčší od každého "vrtuľníka", nech im pomôže vydržať a nech sú ochotní počúvať, čo im do uška šepká.
"Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj. Keď budeš brodiť vodami, budem s tebou, a keď riekami, nepotopia ťa, keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa a plameň nebude horieť na tebe. Veď ja som Pán, tvoj Boh, Svätý Izraelov, tvoj spasiteľ. Pretože si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem, vydám ľudí namiesto teba a národy za tvoj život. (Iz 43- 1,2,4)
PS 1: Každému vrtuľníku raz dôjde palivo a prestane robiť hluk a vietor. Aj tomu najnatankovanejšiemu aj tomu najväčšiemu, aj tomu, ktorý nás vystraší na smrť. A potom opäť všetko stíchne, uspokojí sa, prebolí.
PS 2: Stále, keď uvidíš "vrtuľník" nad kýmkoľvek, začni sa hneď modliť a netvár sa, že sa ťa to netýka. Aj k tebe raz priletí a modlitbu budeš veľmi potrebovať.
TOP SPRÁVA DŇA: Boh je väčší od každého "vrtuľníka".