86. Ufóni

Na jednej z vesmírnych staníc vedci zaznamenali odkaz, ktorý prišiel z inej planéty. Bol písaný zvláštnou rečou, ale po dlhom skúmaní a lúštení prišli na to, že to poslal nejaký ufón pre ľudí z planéty Zem. V texte bolo okrem toho, že oni sa majú fajn, napísaných aj niekoľko otázok pre nás ľudí a tiež zopár smiešnych poznatkov o nás.

Medzi otázkami boli napríklad také, že keď vieme, že svet stvoril Boh, že je vládcom, pánom, kráľom a hlavne naším oteckom, prečo sa so všetkým, čo potrebujeme, čo nás teší, ťaží, i keď nevieme ako ďalej, neobraciame naňho, ale na luny, karmy, energie, hviezdy či tety veštice?

Ďalšia otázka bola, že prečo, keď vieme, že je najväčší, najmocnejší a všemohúci, prečo si pre "istotu" priväzujeme na ruky červené šnúrky, obliekame naopak gaťky, robíme uhlíkové vody a klopeme na rôzne povrchy, od dreva, cez hlavu až po zuby. Veď stačí sa s dôverou modliť.

Zaujímalo ich tiež, že prečo, keď sa nám niečo podarilo, potešilo nás a sme šťastní, tak sa netešíme, nechválime sa a nedelíme sa s radosťou, prečo nerozprávame, že sme šťastní a neoslavujeme tak požehnané a Bohom darované dni, ale hovoríme potichu, že síce sa máme fajn, ale nechceme zakríknuť či urieknuť. Takže vlastne nikto od nás nikdy nepočuje, že sa máme výborne, lebo buď máme ozaj ťažšie obdobie, a to s obľubou prezentujeme, alebo o dobrom nehovoríme, aby sa to nezmenilo. Tomu ufóni vôbec nerozumeli.

Divné a smiešne sa im tiež zdalo, že keď sa narodí dieťa, krásny a vzácny dar od Boha, tak pri pohľade do kočiara tam napľujeme. Toto im príde úplne nenormálne. Namiesto toho, aby sme rodičov silno vystískali a poďakovali im, že prijali dieťa ako dar od Boha, a tiež namiesto krížika na čelo malému dieťatku, do kočiara napľujeme, aby ...... vlastne ani nikto nevie prečo, len to tak všetci robia....

Keď vieme, my ľudia, že najsladšie sa zaspáva s modlitbou na perách, načo sú nám aróma lampy, lapače snov, meditácie i hhhhmmmmkania pre lepší spánok, keď recept už máme dávno. Načo nosíme víťazné dresy, talizmany pre šťastie a hovoríme rôzne divné pokriky, aby sa nám darilo? Prečo sa bojíme vždy, všade a o všetko, keď Boh má vždy , všade a všetko pod kontrolou? Prečo niektorí vkuse pozerajú do minulosti, ďalší zisťujú budúcnosť a ostatní prítomnosť tiež vôbec nežijú.

Autor: Michaela Mihalikova Petrušová

PS: Nerob smiešne úkony, nepľuj do kočiara, nenos červené stužky, neklop na zuby, neboj sa že zakríkneš, nemedituj, nelapaj sny. Ver Bohu, dôveruj mu, nič iné ti netreba. Ďakuj mu, raduj sa a ži tak, aby sa z teba aj ufóni nesmiali. Veď máme Boha a on má nás, o každom z nás vie, dáva na nás pozor a "BARZ MOCNO" nás miluje!