6. Cudzia polievka

Vo veľkej samoobslužnej reštaurácii si staršia pani vzala tanier polievky, dala si ho na tácku, zaplatila a tácku položila na prázdny stôl. Tašku zavesila na stoličku a už si sadala, aby ochutnala rozváňajúcu horúcu polievku, keď si uvedomila, že si zabudla vziať lyžičku. Vstala a išla k pokladni, kde boli nádoby s príborom.

Cestou späť s prekvapením zistila, že jej miesto obsadil mladý Afričan, ktorý pokojne jedol jej polievku. Žena bola zmätená a rozhorčená. Potom si odhodlane prisadla na vedľajšiu stoličku a ponorila lyžicu do polievky priamo pod nosom votrelca. Mladík sa usmial a jedol ďalej. Nabrala jednu lyžičku, aj mladík si nabral jednu. Myslela si: „Aký je drzý! Keby som len mala viac odvahy! S týmito prisťahovalcami treba urobiť poriadok!“

Keď si nabrala lyžičku, muž oproti nej nepohol ani brvou a tiež si nabral lyžičku. Takto to šlo ďalej, až zostala len trocha polievky. „A teraz som naozaj zvedavá, čo mi povie, keď doje,“ pomyslela si žena. Mladík jej nechal poslednú lyžičku polievky. Potom vstal, vychovane ju pozdravil a odišiel.

Žena sa pozrela na stoličku: jej taška zmizla. Zlodej! Bol to obyčajný zlodej! Sklamaná, nahnevaná a celá červená v tvári sa obzerala okolo seba. No mladík bez stopy zmizol.

Zrazu sa jej hnev zmenil na veľké rozpaky. Na vedľajšom stole bola tácka bez lyžičky s chladnúcou polievkou. Na stoličke visela taška, ktorú tam nechala. Veľmi sa zahanbila, keď pochopila, že si zmýlila stôl a že ten mladík, ktorý si kúpil rovnakú polievku, sa podelil bez toho, aby bol nervózny alebo pohoršený, kým ona vzdychala a dokonca sa cítila hlboko urazená.

Koľkokrát sme už „jedli polievku niekoho iného“ a ani sme o tom nevedeli?

Koľkokrát za deň kradneme čas, vážnosť, náklonnosť, pozornosť a netrápi nás ani len náznak výčitiek svedomia?