Návrat márnotratného syna alebo Nekonečná Božia láska

Evanjeliový text: Lk 15

Rembrandtov obraz: Návrat márnotratného (strateného) syna

• autor: Harmenszoon Rembrandt van Rijn (1606-1669)
• múzeum: Ermitáž (Petrohrad)
• rozmery: 2,8 m x 1,8 m

MLADŠÍ SYN

Má otrhaný odev, ale za pásom má drahocenný meč -­ jediný znak toho, že je stále synom svojho otca, preto nepredal takú drahú vec, aj keď z peňazí za predaj by mohol vyžiť nejaký čas. Má zjazvenú nohu. Po dlhej ceste sa mu topánky takmer rozpadli. Je ostrihaný dohola ako vojaci, ako väzni v koncentračných táboroch, ako ľudia, ktorí stratili svoju individualitu, identitu. Je ako práve narodené dieťa. Cíti sa ako znovuzrodený syn.

STARŠÍ SYN

Je prísny a vzdialený pozorovateľ. Vonkajším vzhľadom se podobá svojmu otcovi – má podobné fúzy, drahocenný odev, ... Je tu však vnútorný rozdiel: otec má rozviate, vítajúce šaty, synove šaty sú upnuté, otcove ruky žehnajú, synove sú zovreté a temné, znázorňujú uzavre-tosť a zajatie, vetlo v otcovej tvári vyjadruje vrelosť, prúdi celým telom, ale synov výraz tváre je studený, predstavuje farizejov a zákonníkov.

OTEC

Skutočným stredom Rembrandtovho obrazu sú otcove ruky – v nich sa nachádza odpustenie, zmierenie, uzdravenie a cez ne nachádza svoj pokoj nielen unavený syn, ale aj utrmácaný otec. Sú to Božie ruky. Sú to ruky mojich rodičov, učiteľov, priateľov, tých, ktorí ma uzdravovali. Jeho ľavica je silná a svalnatá, zviera pevne, ale s určitou nehou. Jeho pravica nezviera, je mäkká, nežná, chce hladiť, hýčkať, ponúka súcit. Je materská, znázorňuje ruku ženy. Jedna ruka ochraňuje zraniteľnú stranu nohy bez topánky, druhá posilňuje synovu odvahu a túžbu pokračovať v živote. Jeho červený plášť znázorňuje ochranné krídla matky.

SEDIACI MUŽ

Správca bijúci sa do pŕs – znázorňuje hriešnikov a mýtnikov.

    To, že si Rembrandt vybral takmer slepého starca k vyjadreniu Božej lásky, má špecifický význam. Objavuje sa svetlo, ktoré pochádza z vnútorného ohňa, ktorý nikdy nevyhasne – ohňa lásky. A tak otec poznáva svojho syna nie telesnými očami, ale vnútornými očami srdca. Zdá sa, že ruky, ktoré sa dotýkajú chrbta navráteného syna, sú nástrojom otcových vnútorných očí. Otcov dotyk je večným žehnaním, synovo spočinutie na otcovej hrudi je večným mierom a pokojom, okamih prijatia a odpustenia je bez konca, trvá naveky.
    Takmer slepý otec vidí naďaleko a naširoko. Jeho zrak chápe stratenosť všetkých mužov a žien všade a stále, je to zrak, ktorý pozná a súcití s tými, ktorí trpia tým, že sa rozhodli odísť z domova, s tými, ktorí vyplakali more sĺz, keď sa dostali do pazúrov závisti a zúfalstva.
    Srdce otca horí nekonečnou túžbou priviesť deti domov. Ako by si prial svoje deti varovať pred nebezpečenstvom, presvedčiť ich, že doma nájdu všetko, čo hľadajú inde! Ale jeho láska je príliš veľká na to, aby čokoľvek z toho urobil. Nemôže nútiť, donucovať, prikazovať. Ponúka slobodu odmietnuť lásku alebo milovať. Chce, aby jeho deti boli slobodné. I za cenu toho, že ho opustia.
    Je to práve nesmiernosť Božej lásky, ktorá je zdrojom Božieho utrpenia. Boh, stvoriteľ neba i zeme, si vybral, že bude v prvom rade Otcom.
Teraz tiež lepšie rozumieme nesmiernemu pokoju tohto portrétu Boha. To, čo vidíme, je Boh – matka, ktorá prijíma späť do svojho lona toho, ktorého stvorila na svoj obraz. Tie takmer slepé oči, ruky, plášť, ohnuté telo, to všetko vyvoláva božskú materskú lásku, poznamenanú žiaľom, smútkom, nádejou a nekonečným čakaním.
    Otec netúži po treste. My sami sme sa už potrestali svojim vnútorným alebo vonkajším odchodom.