Púť do Mariazellu (25. apríl 2015)

V apríli je toho akosi veľa. Konečne začalo byť teplo, a človeka to ťahá do záhrady alebo proste len tak von. Iných povinností však akosi neubúda a tak nevie čo skôr. V takom chaose som si v piatok uvedomovala, čo treba urobiť. Do práce, na seminár, poobede na chvíľku na záhradku, nákup, omša, stretko... a  večer si niečo vygúglim o Mariazelli. 25. apríl, ktorý sa mi zdal taký vzdialený, keď som sa prihlasovala na púť, je zrazu za dverami a ja viem len to, že ideme do pútnického mestečka v Rakúsku. Večerné stretko sa trochu pretiahlo, ráno treba zavčasu vstávať a ešte čosi prichystať do vaku. Snáď sa niečo dozviem v autobuse.

Sobotné ráno  sľubovalo pekné počasie, hoci bolo len 05,00, keď sme sa usadili v autobuse. A zostava pútnikov známych i neznámych, vo veku od 8 do 70 (?) bola radostne naladená širokým úsmevom pátra Wieslawa, ktorý každého srdečne privítal a vyzeralo to, akoby naozaj každého poznal osobne. Ešte požehnanie na cestu, záverečné pokyny a štart. A cestou sa mi akosi zázračne vyriešilo a doplnilo všetko čo bolo treba. Ľubko, náš ostrieľaný a opäť vzorne pripravený organizátor, nám poskytol vyčerpávajúce informácie o cieli našej cesty doplnené letáčikom. Spoločne sme sa pomodlili ruženec, zaspievali a pozreli film. A práve ten, čo som už dávno chcela vidieť – Všetky moje deti. Popri tom všetkom samozrejme páter s Ľubkom ako vždy sršali humorom, takže cesta sa premenila z dlhých piatich hodín na príjemne prežitú chvíľu.

Mariazell leží v severných vápencových Alpách, cesta vedie po serpentínach a končí v útulnom kopcami obkolesenom mestečku. Užila som si teda aj pohľady na postupne odkrývajúcu sa krásnu krajinu. Mestečko bolo pokojné a prekvapivo tiché napriek tomu, že bolo plné turistov . Dominuje mu veľká bazilika s posvätnou sochou Panny Márie z 13.soročia, nazývanou aj Magna Mater Austriae.  Kedysi dávno tu mních Magnus postavil lipovú sošku Panny Márie na peň a  nad ňu celu – niečo ako minikaplnku. A mal veru prečo, ale to už neprezrádzam, ja som sa to tiež dozvedela až tu a ešte všeličo iné. No najskôr sme  smerovali  ku krížovej ceste, kde sme sa spoločne modlili stúpajúc do kopca až k poslednému zastaveniu uprostred malebnej krajiny a pomaly sme sa vrátili ku bazilike. Bazilika ma očarila aj svojim interiérom, kde sa umelecké skvosty snúbili s posvätným pokojom, takže zostávalo len pokľaknúť a potom pozerať a opäť pokľaknúť ... Svätú omšu (,,v slovenskom jazyku s poľským nádychom" ako ju uviedol Ľubko) sme mali v kaplnke Michala archanjela. Bola taká krásne neoficiálna. Naše insitné spevy doplnila výborná akustika a Duch svätý, osobne sme vyslovovali svoje prosby a nikto sa nehanbil za slzy, ktoré neboli ani trochusentimentálne. Stáli sme na mieste mnohých zázrakov a uzdravení. Po svätej omši sme sa túlali po uličkách Mariazellu, niektorí sa vrátili do baziliky, iní si dali zmrzlinu alebo kupovali  suveníry. Ja ako vždy magnetku. A keď som už začala cítiť únavu, bol čas odchodu. Cesta späť sa zasa ,,skrátila“, okrem ruženca, filmu a spevu sme sa pomodlili za pátra Wieslawa, nášho pastiera, keďže na druhý deň nás čakala nedeľa Dobrého pastiera.

No a dnes je už tá nedeľa, píšem domácu úlohu, ktorú mi dal páter, ďakujem Bohu za našich rozkveťáckych, naozaj dobrých  pastierov a hlavu mám plnú včerajších dojmov. A ešte jedno veľké ďakujem za všetkých pútnikov – Ľubkovi.

Autorka článku: Oľga Zábovská