50. Rýchle občerstvenie

Uprostred mesta stál veľký stánok s rýchlym občerstvením. Ponúkali všeličo možné, aby uspokojili zákazníkom všetky chute, a aby odchádzali spokojní. Veď občerstvenie „na úrovni“ znamená, že k okienku sa postaví zákazník, povie, čo chce, po čom túži, a keď mu to všetko dajú, tak bude úplne sýty. Dostane všetko, čo si objednal, a podľa cenníka zaplatí. Nič viac a nič menej. Normálny obchod. Ty to máš, ja to chcem, ty mi to dáš a ja ti za to zaplatím. Ak nie, tak prestanem byť tvojím zákazníkom, a ešte si poprosím knihu sťažností. Aj keď bufetár vie, že si si objednal zlú kombináciu jedla, že tento nápoj sa k tomu vôbec nehodí, aj ti chce poradiť, ale si zaujatý svojimi potrebami, svojím hladom, svojou túžbou, jednoducho si si objednal a chceš to dostať. Veď platíš, tak nech ťa obslúži a hotovo.

Nesprávame sa aj my k nášmu Bohu ako k bufetárovi? Myslíme si, že čaká pri nejakom okienku, my, keď nám niečo chýba, keď sme „hladní“, jednoducho zaklopeme a prednesieme naše požiadavky. Samozrejmosťou pre nás je, že všetko, ako sa v správnom „rýchlom občerstvení“ patrí, aj rýchlo vybaví. Sme ochotní zaplatiť a spraviť „bufetárovi“ radosť hocičím, čo bude žiadať. Veď je to „obchod“. Myslíme si, že keď my sme tí prví, čo platia, on by nám mal splniť všetko.

Rozhovor:

• My: (Zaklopeme)
• Boh: (Otvorí)
• My: „Poprosím Ťa, Bože, o: 1 x bábätko pre dcéru, 1 x prijatie na SŠ pre vnuka, 1 x odsťahovanie susedy, lebo je to mrcha, 2 x zdravie pre mňa a pre manžela, a ak by si bol taký dobrý, tak poprosím aj o výhru v lote, veď ja by som sa podelila, aj na charitu a nemocnicu prispela.
• Boh: (Úsmev)
• My: „Ok. Tak ja ti za to „zaplatím“  jednou púťou, každovečerným modlením, spravím 4 dobré skutky (viac nie, až tak veľa toho zase nechcem). Aj suseda sa iba modlila a nerobila žiadne dobré skutky a jej vnuk je už na SŠ. Ešte budem chodiť do kostola nielen v nedeľu, ale aj 2 x do týždňa. Myslím si, že by ti to mohlo stačiť. Prijímačky sú o dva týždne, ale loto už túto nedeľu, tak poprosím, aby si si švihol.“

O týždeň neskôr

• My: „No tak Pane Bože, ja robím všetko tak, aby si bol spokojný, aj skutky, aj púť, aj modlitba a loto už bolo, a nič. No predstavovala som si to ináč. Ale dám ti ešte šancu. Máš na to ešte týždeň.“

O ďalší týždeň neskôr

• My: „OK! Je po prijímačkách, a môj vnuk bol neúspešný. Tak ja Ti „platím“, a Ty ma vôbec nepočúvaš! Veď ja som toľko toho kvôli Tebe robila, aby si ma len vypočul. Toto si mi spraviť nemal! Takto kamaráti nebudeme! Mohla som čas, ktorý som venovala tebe, len aby si bol spokojný, stráviť aj užitočnejšie, keď z toho aj tak nič nie je. Idem si ja teda hľadať „pomoc“ inde. Skúsim si vybaviť protekciu. Možno bude potrebné niekoho podplatiť, možno oklamať, potom sa spýtam veštice, ako to dopadne, a či to loto predsa len niekedy vyhrám. Lebo ja chcem toto, chcem toto, aj toto, aj toto, chcem, chcem, chcem...
• Boh: Krúti hlavou)

Prečo sa k Bohu správame, ako zákazníci k bufetárovi, veď On od nás nechce nič, a dáva nám všetko. Jediné, čo chce je, aby sme ho milovali. Túži po tom. Chce, aby sme prežívali lásku! Ale nie takú, že „Ľúbim ťa preto...“, ale takú: „Neskutočne ťa ľúbim“. Nechce nám svoju lásku dokazovať tak, že nám bude plniť naše „požiadavky“ a my, keď Boh „netancuje tak, ako my pískame“, hľadáme „pomoc“ inde. Nebuďme ako „zlatokopky“, ktoré používajú vzťah na dosiahnutie výhod pre seba. A ak „pánko“ neplní všetko, čo chcú, idú inde.

Jednoducho milujme Boha, milujme byť s ním sami, milujme mu rozprávať, ako nám je, milujme všetko, čo prežívame, každý deň, každého človeka, milujme pocit, že sme milovaní.

Autor: Michaela Mihalikova Petrušová

PS: Ak takto žiješ a miluješ, ani ťa nenapadne ísť k Bohu „do bufetu“. Ak tam predsa len pôjdeš, tak jediné, čo povieš, bude: „Bože, ďakujem Ti za všetko, čo mám, a prosím Ťa, daj mi do srdca ešte viac lásky, aby som ešte viac milovala. To je totiž jediné, čo v živote naozaj potrebujem. Veď načo by mi bolo zdravé bábo pre dcéru, vnuk na SŠ, zdravie pre nás dvoch s manželom, a výhra v lote, ak by som nemilovala! Neprosím Ťa o nič iné, iba o lásku."