21. To stačí

Istý kraj postihlo strašné sucho. Tráva najprv zožltla a potom uschla. Hynuli aj kríky a slabšie stromy. Z neba nespŕchla ani kvapka a ráno sa neobjavil na zemi ani len tieň občerstvujúcej rosy.

Sucho bolo zo dňa na deň trýznivejšie. Dokonca aj silné staré stromy, ktoré ponárali svoje korene hlboko do zeme, zhadzovali lístie. Všetky studničky a pramene sa vytratili, vyschli aj potoky  a rieky.

Pri živote ostal iba útly kvietok, lebo ho niekoľkými kvapôčkami napájal malinký pramienok. Ale aj pramienok strácal nádej: „Všetko je smädné, suché a umiera. Čo tu ja môžem urobiť? Aký význam majú moje dve kvapky?"

Blízko stál starý  mocný strom. Počul to nariekanie a prv než umrel, stačil povedať pramienku: „Nik od teba nežiada, že rozzelenáš celú púšť. Tvojou úlohou je udržať pri živote ten malý kvietok. Nič viac."
 

Všetci sme zodpovední za kvietok. Často na to zabúdame a bedákame nad tým, čo nemôžeme urobiť.

Pán profesor skončil svoju prednášku a ako vždy sa opýtal: „Sú nejaké otázky?"
Ozval sa jeden študent: „Pán profesor, aký zmysel má život?"
Niektorí sa už chystali odísť a ktosi sa zasmial. Profesor sa na zvedavca zadíval a pohľadom sa ho spýtal, či to myslí vážne. Bolo to tak.
„Odpovedám."

Vytiahol z vrecka náprsnú tašku, vybral z nej oválne zrkadielko, nie väčšie ako minca, a povedal: „Za vojny som bol ešte dieťa. Raz som na ceste zbadal rozbité zrkadlo. Vybral som si najväčší čriepok a začal som sa s ním hrať. Mal som veľkú radosť, že sa mi podarilo zamieriť slnečný lúč do najtmavšieho kúta, kam slnko nikdy nezažiarilo, do hlbokých dier, prasklín a skrýš. Ten kúsok zrkadielka som si nechal. Keď som vyrástol, pochopil som, že to nebola len detská hra, ale metafora toho, čo môžem v živote urobiť.
Aj ja som iba úlomok zrkadla, ktoré celé nepoznám. Ale s tým kúskom, čo mám, môžem poslať svetlo, pravdu, pochopenie, dobro, nehu do temných kútov ľudského srdca, a tak niečo v niekom zmeniť. Možno to uvidia aj iní a budú to robiť tiež. V tom je pre mňa zmysel života."