Turínske plátno

"Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“ Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril."

Je dokázané, že turínske plátno je autentické pohrebné plátno, do ktorého bol uložený mŕtvy Spasiteľ. Ďalej sú uvedené rozbory, snímky, cesta, ktorou sa plátno dostalo z Jeruzalema do Turína, a to v niekoľkých referátoch a štúdiách.

Vzácny nález

V Edesse (dnes je to turecké mesto Urfa) sa objavujú prvé správy o Kristovom pohrebnom plátne v rokoch 527-565. Roku 525 Edessu zničila povodeň. Keď dal cisár Justinián I. mesto znovu postaviť, v jednej stene sa našiel zamurovaný Kristov obraz, ktorý bol označený ako archeiropoieton, čo doslova znamená "nie rukou zhotovený". Podľa tohto obrazu boli namaľované obrazy Kristovej tváre, ktoré jednoznačne nesú všetky charakteristické znaky Turínskeho plátna. (Dnes máme zachovanú ikonu z kláštora sv. Kataríny na Sinaji zo 6. st.) Gino Zaninotto z Ríma objavil dokument z 10. storočia. Tento spis - Codex Vossianus Latinus Q 69 - hovorí o správe zo Sýrie z 8. storočia, podľa ktorej Ježíš zanechal otlačok celého svojho tela na plátne, ktoré je uchovávané v kostole v Edesse.

Keď sa Edessa r. 943 ocitla v rukách Arabov, Edessania im venovali plátno z vďačnosti, že mesto nezničili. Arabi si Kristove plátno vážili, od nich dostalo názov mandylion. Pod týmto názvom sa dostalo do Carihradu, kde bolo 15. 8. 944 intronizované slávnostnou bohoslužbou v chráme Hagia Sofia. Správy z 11. a 12. storočia hovoria o prechovávaní mandylionu v kaplnke cisárskeho paláca v Carihrade.  V rokoch 1203-1204, počas štvrtej križiackej výpravy, keď bol Carihrad vyplienený, sa stopa po mandylione stráca.

Šľachtic Geoffrey de Charny r. 1353 ukázal v mestečku Lirey neďaleko Paríža miestnym cirkevným hodnostárom Plátno, ktoré je dnes vystavené v Turíne. Odmietol im prezradiť, ako sa k nemu dostalo.  Relikvia sa dostala do Chambery, kde ju r. 1532 poškodil požiar. Pritom na časť Plátna stieklo roztavené striebro z truhlice. V r. 1578 Plátno premiestnili do Turína.

Od roku 1578 je relikvia uchovávaná v kaplnke v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Turíne. Roku 1983 ju exkráľ Umberto II. odkázal pápežovi Jánovi Pavlovi II. Dnes je umiestnená v špeciálnej nádobe naplnenej argónom. V roku 1978 bol zahájený projekt vedeckého výskumu plátna. Roku 1997 opäť plátno tesne unklo požiaru, tentokrát v Guariniho kaplnke turínskej katedrály.

Popis

Ľanová textília (s nepatrným podielom bavlny) je dlhá 436 cm, široká 110 cm a váží 1420 gramov.

Na plátne je otlačok mužskej postavy. Otlačok, ktorý pripomína fotografický negatív, je nezreteľný, sépiovej farby a bežným okom je rozoznateľný pri pohľade z väčšej vzdialenosti (na fotografiách býva väčšinou zvýraznené). Nejde však o kontaktný otlačok. Okrem toho sú na plátne jasne ohraničené škvrny zaschnutej krvi, hrdzavej farby. Otlačok tela zasahuje iba tenkú vrstvu plátna o hrúbke 180 až 600 nanometrov a presne odpovedá anatómii. Povaha otlačku umožnila vytvoriť trojrozmernú rekonštrukciu tváre vrátane detailov ako kvapky krvi na fúzoch, stopy rozmazanej krvi na tvári, otlačok mincí v očných buľvách. Reštaurátorské práce z roku 2002 odhalili na zadnej strane ešte jeden otlačok identickej tváre.

Postava je vysoká asi 175 až 180 cm, odhadovaný vek 35 až 40 rokov, s fúzami a vlasmi siahajúcimi až po ramená, dobre vyvinutým svalstvom, odhadovanej hmotnosti do 81 kilogramov.

Anatomické a fyziologické stopy

Veľká stopa krvi o šírke 4,5 a výške 1,5 cm medzi piatym a šiestym rebrom otisku postavy nesie znaky posmrtné krvi, pretože plazma zostala na okrajoch a fibrín uprostred – to by mohlo odpovedať overovaciemu bodnutiu kopijou do boku, popisovanému v Biblii. Na ostatných krvných škvrnách obklopuje svetlú plazmu fibrin z vonkajšej strany, čo odpovedá predsmrtnej krvi. Ide o krv skupiny AB negatív, rovnako ako na rúške uloženej v španielskom Oviede. Trojica španielskych vedcov v roku 1998 došla k záveru, že na obidvoch látkach je pravdepodobne krv tej istej osoby.

Miesta rán v zápästiach a nohách i poloha nôh, prstov atď. odpovedajú reálne vtedajšiemu spôsobu ukrižovania a anatomickým a neurologickým zákonitostiam, zatiaľ čo na stredovekých dielach bývali zobrazované chybne. Zrejmé sú rovnako podliatiny a otlačeniny, prerazenie nosa, 80 až 120 rán o dĺžke okolo 3 centimetrov. Podľa analýz bičovaný bol v schúlenej pozícii pripútaný ku kôlu  a dostal 121 rán bičmi z dvoch smerov , pričom boli použité zrejme biče Flagrum romanum s dvom pármi kovových guličiek spojených tyčinkami. Podľa otlačenín na pravom ramene a odrenín v miestach ľavej lopatky a nad pravou lopatkou a odreniny na ľavom kolene sa odhaduje, že trám kríža mal hmotnosť asi 35 kilogramov a Ježíš bol pravák.

Odrenina na ľavom kolene je považovaná za indíciu, že Ježíš bol pravák a pri nesení trámu kríža niekoľkokrát zakopol. Úprava fúzov zodpovedá židovským zvyklostiam v dobách okolo prelomu nášho letopočtu. Rasovo podstava odpovedá typu vyskytujúcemu sa dodnes medzi sefardickými Židmi alebo vznešenými Arabmi. Podľa polohy tela nastala smrť niekoľko hodín pred zabalením do plátna. Podľa stavu kvapiek posmrtného séra po stranách postavy netrval kontakt tela s látkou dlhšie ako niekoľko dní.

Povaha odtlačku tela

Doposiaľ nebolo uspokojivo vysvetlené, akou metódou odtlačok vznikol. Hypotézy uvažovali o reakci nabalzamovaného tela s povrchom plátna, pôsobenie plynov alebo elektromagnetických alebo rádioaktívnych vplyvoch. Uvažovala sa tiež o zručnej maliarskej práci bez viditeľných stôp štetca, avšak túto možnosť väčšina odborníkov považuje za prakticky vylúčenú.

Novú analýzu Turínskeho plátna uskutočnila skupina talianskych vedcov, ktorú viedol Luigi Garlaschelli. Táto skupina sa zamerala predovšetkým na vyvrátenie domnienky, že plátno nesie znaky diela, ktoré nemôže byť ľudského pôvodu, a že ľudia v 13. alebo 14. storočí by neboli schopní podobný obraz vyrobiť.

TIP:  Odporúčame Vám zaujímavé knihy o Turínskom plátne (Zachej.sk)