17. Politické spoločenstvo a Cirkev

Štát a Cirkev sú spoločenstvami, ktoré stáročia pôsobia na celom svete. Každý štát ako politické spoločenstvo uskutočňuje svoje úlohy dočasného poriadku. Cirkev zase, keďže je náboženským spoločenstvom, uskutočňuje svoje úlohy duchovného charakteru. Duchovný poriadok nie je ani nadriadený ani v protiklade vo vzťahu k časnej skutočnosti, lebo tieto poriadky sa doplňajú.

Keď uznávame odlišnosť týchto dvoch spoločenstiev, II. Vatikánsky koncil prijal zásadu, ktorá hovorí, že Cirkev a politické spoločenstvo „sú na svojom poli pôsobnosti od seba nezávislé a autonómne.” (GS 76) Koncil zdôraznil, že Cirkev sa ako náboženské spoločenstvo „nijako nestotožňuje s politickým spoločenstvom” a tiež „ sa nespája s nijakým politickým systémom”. Katechizmus katolíckej Cirkvi potvrdzuje, „že Cirkev rešpektuje a podporuje politickú slobodu a zodpovednosť občanov.” (KKC 2245) Akceptujúc autonómiu sveta a tým aj štátu v časnom poriadku, Koncil učí, že všetko, čo tvorí časný poriadok, je nielen pomoc prostredníctvom človeka k dosiahnutiu posledného cieľa, ale vlastní tiež sebe vlastnú, Bohom vštepenú hodnotu. Preto Cirkev „vyzýva politickú moc, aby sa vo svojich úsudkoch a rozhodnutiach opierala o túto inšpirovanú pravdu o Bohu a o človeku.” (KKC 2244)

Majúc na zreteli dobro človeka, ktoré by malo byť základným bodom aj pre štát, ale aj pre Cikev, okrem zásady nezávislosti a autonómie týchto spoločenstiev, II. Vatikánsky koncil prijal zásadu ich „zdravej spolupráce” k dosiahnutiu spoločného dobra ľudskej osoby. (GS 76) „Obidve tieto spoločenstvá, i keď z rozličných dôvodov, stoja v službe osobného a spoločenského povolania človeka” – čítame v tom istom dokumente. Pápež Lev XIII. zdôrazňoval, že vzájomná spolupráca medzi náboženským spoločenstvom a politickým spoločenstvom vyžaduje dobro tých istých ľudí, ktorí sú súčasne veriacimi Cirkvi aj občanmi štátu.

Dve koncilové zásady: nezávislosť a autonómia a vzájomná spolupráca štátu a Cirkvi a tiež zásada náboženskej slobody tvoria základ spoločenského poriadku v demokratických právnych štátoch. Keď ide o praktické využitie týchto zásad, je potrebné vysvetliť, že katechizmus katolíckej Cirkvi tvrdí, že Cirkev zachováva „ ozajstnú slobodu” nielen pri ohlasovaní viery, sociálnej náuky a plnení svojej úlohy medzi ľuďmi, ale k poslaniu Cirkvi patrí „vynášať morálny úsudok aj o veciach, ktoré sa týkajú politickej oblasti, keď to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší.” (KKC 2246)

Zapamätajme si: Cirkev ako náboženské spoločenstvo, ktoré patrí k duchovnému poriadku a štát ako politické spoločenstvo, ktoré patrí k časnému poriadku, sú – každé vo svojej oblasti nezávislé a autonómne. Spoločné dobro tých istých ľudí, ktorí patria obvykle k týmto dvom spoločenstvám si vyžaduje od nich zdravú spoluprácu. Okrem zásady : nezávislosti a autonómie a zásady spolupráce, je základom harmónie tvorby vzájomných vzťahov medzi śtátom a Cirkvou zásada náboženskej slobody.